Vedci sa za ostatné storočie mnoho naučili. Renomovaná fyzička a autorka youtubového seriálu Sabine Hossenfelder prináša knihu o najväčších otázkach života z pohľadu fyziky. Nielenže v súčasnosti nevieme vysvetliť vznik vesmíru, ale je otázne, či ho niekedy budeme vedieť vysvetliť. Názor, že v časticiach existujú celé vesmíry alebo že častice disponujú vedomím, nemá vedecký základ, rovnako ako hypotéza, že náš vesmír je počítačová simulácia. Na druhej strane je ťažké úplne vylúčiť myšlienku, že samotný vesmír disponuje vedomím.Podľa Sabine Hossenfelderovej nie je náhoda, že termínmi kvantové previazanie a energia vákua radi operujú liečitelia, médiá a predavači zaručených liekov na všetky choroby sveta. Kým nemáte doktorát z fyziky, len ťažko odlíšite jednu hatlaninu od druhej. Sabine Hossenfelder sa v tejto pútavej knihe, ktorá človeka núti k zamysleniu, zaoberá najväčšími otázkami života: Existuje ešte minulosť? Dokážu častice myslieť? Bol vesmír stvorený pre nás? Vylúčila fyzika slobodnú vôľu? Dospejeme niekedy k teórii všetkého? Autorka objasňuje, ako ďaleko sú fyzici na ceste k zodpovedaniu týchto otázok, kde sú súčasné limity vedy a aké otázky môžu ostať navždy nezodpovedané. Jej kniha ponúka zrozumiteľný a zároveň zábavný pohľad na niektoré z najťažších hádaniek, aké existujú, a poskytne čitateľom solídny prehľad o tom, čo vieme – a čo nevieme.Knihu preložil Marián Hamada.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Sabine Hossenfelder je nemecká spisovateľka a teoretická fyzička, ktorá sa venuje problematike kvantovej gravitácie. Magisterské štúdium ukončila vo Frankfurte nad Mohanom, kde v roku 2003 získala aj doktorát z fyziky. Svojimi článkami prispieva do časopisov Forbes, New Scientist, Nature Physics či Physics Today. Na svojom youtubovom kanáli s názvom Science without the Gobbledygook sa venuje popularizácii vedy, najmä fyziky. 

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredoeurópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského „lupiča s whisky“ Attilu Ambrusa.Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii.„Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby.“Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N„Tváriť sa, že máme všetci rovnaké názory na historické udalosti a prechovávame k nim rovnaké pocity, by bolo pokrytectvo. Právo existovať vedľa seba majú aj protikladné pohľady. S jednou podmienkou - rozdielne historické hodnotenia nemôžu byť podkladom aktuálnych politických požiadaviek. Od tých sa musia politici oboch strán vždy rozhodne dištancovať.“P. Morvay, február 2004„Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, ak politicky motivovanú zbabelú vraždu nebude nazývať vraždou a bude sa ju snažiť pomocou nejakých právnych kľučiek či falšovania histórie bagatelizovať. A žiadna spoločnosť sa nedokáže ubrániť totalitným praktikám, ak nepochopí, ako fungujú a akí ľudia ich šíria alebo im slúžia.“P. Morvay, september 2008Peter Morvay (1968 –2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.Ukážka9. 8. 1999 Respekt Robin Hood transformáciePred mesiacom využil najznámejší lupič Maďarska nepo­zornosť strážcov a počas svojej pravidelnej prechádzky po väzenskom dvore utiekol. Svižne preliezol štvormetrový múr, dostal sa do jednej z kancelárií, tam zviazal predlžovačky a tele­fónne káble a cez nezamrežované okno väznicu opustil. Polícii trvalo pol dňa, kým uzavrela všetky výjazdy z hlavného mesta. Odvtedy po utečencovi neúspešne pátra. Nejde tu iba o príbeh lupiča. Celý prípad poukazuje aj na to, ako sa môžu pozerať na svojich Robinov Hoodov občania postkomunistickej Európy. Keď zlyhá parťák Dnes tridsaťdvaročný Attila Ambrus začínal ako brankár jed­ného z mála maďarských profesionálnych hokejových tímov. Počuli ste niekedy o maďarskom hokeji? Veľmi to asi nevyná­šalo. Ambrus, túžiaci po živote na vysokej nohe, hľadal možnosť, ako si privyrobiť. V januári 1993 začal s pištoľou v ruke prepa­dávať bankové pobočky, poštové úrady a cestovky v Budapeš­ti. Postupne navštívil 27 miest a nazhromaždil lup v hodnote 142 miliónov forintov (približne 22 miliónov korún). Väčšinu akcií absolvoval sám, ale pred časom podľahol pre­hováraniu svojho mladšieho kolegu-hokejistu Gábora Orbána a pribral ho. Nemal to veru robiť. Posledné prepadnutie sa uskutočnilo tento rok 15. januára a veľmi sa nevydarilo. Am­brus vraj bol postupom času pri akciách čoraz hrubší a na zastrašenie občas vystrelil do vzduchu z pištole. Jeden taký výstrel počul majiteľ susedného obchodu a zavolal políciu. Ambrus s korisťou 18 miliónov forintov stačil zmiznúť, ale Orbána polícia chytila.Ako sa Ambrus neskôr v jednom rozhovore posťažoval, do­lapený člen dvojice mal podľa dohody pre podobné prípady odolávať výsluchu aspoň tri hodiny, kým prezradí totožnosť svojho parťáka. Ten druhý by tak získal čas potrebný na opus­tenie Maďarska. Ambrus sa aj po neúspechu urýchlene vydal k rumunským hraniciam. Sám pochádzal z maďarskej menši­ny v Rumunsku a niekde v divokých sedmohradských horách chcel prečkať čas, kým po ňom bude najväčšia zhánka. Orbán však po zatknutí všetko okamžite vyklopil. Ambrus navyše nedokázal odísť bez svojho psa, pre ktorého sa vrátil domov, cestou ešte natankoval a kúpil si fľašu škótskej. Sprá­vu o jeho úteku dostali colníci na hraničnom priechode štvrť hodiny predtým, než k nim Ambrus dorazil. Našli u neho štyri pištole.

„Ak si chceš upratať v živote, musíš si najprv upratať v hlave,“ píše Martin Poliačik v úvode knihy Poriadok v hlave. So spoluautorkou Lindou Lančovou pripravili prehľadného a názorného sprievodcu kritickým myslením, ktorý vás naučí, ako postaviť argument, ako sa správne pýtať, ako kritizovať či ako prezentovať svoje myšlienky. A ako dosiahnuť nielen to, aby s vami ľudia súhlasili, ale najmä to, aby pochopili vaše postoje a východiská. Pretože tak ako hovorí názov jednej z 26 kapitol, niekedy je úsmev po stretnutí viac ako dobre dohodnutý obchod. Martin Poliačik vychádza zo svojej dlhoročnej praxe debatéra a konzultanta, ale aj aktívneho politika a aj vďaka tomu kniha Poriadok v hlave obsahuje množstvo názorných ukážok efektívne aj neefektívne vedených rozhovorov a argumentačných výmen, infografiky a grafy, odbornejšie texty venované dejinám kritického myslenia aj vtipné príklady z nám dobre známeho prostredia. Ukážka z knihyPodcast a rozhovor s autorom „Martina Poliačika zrejme poznáte najmä z prostredia aktívnej politiky. Ja ho však poznám inak: ako kolegu, lektora kritického myslenia, ktorého kurzmi prešli stovky ľudí z firiem, štátnej správy či neziskových organizácií. A aj ako zručného diskutéra, zoceleného nielen mnohými náročnými politickými debatami, ale aj rokmi strávenými v Slovenskej debatnej asociácii. Kniha, ktorú držíte v rukách, vznikla z praxe. Martin do nej vydestiloval to najlepšie a najzaujímavejšie zo svojich kurzov. Platí však aj opak: je to knižka určená do praxe, do každodenného života. Na konkrétnych príkladoch sa dozviete, ako postaviť argument, ako prezentovať svoje myšlienky, ale napríklad aj to, ako sa správne pýtať. Zároveň vám kniha môže poslúžiť ako akýsi odrazový mostík k ďalšiemu štúdiu o kritickom myslení či filozofii. Vďaka precíznej práci spoluautorky Lindy Lančovej v nej totiž nájdete množstvo odkazov na súčasných i antických autorov, ako aj vysvetlené dôležité základné pojmy. Priznávam, nie som poriadkumilovný človek. Môj pracovný stôl ovláda chaos. Na poriadok v hlave však nedám dopustiť. Ak si chcete v hlave upratať, kniha Martina Poliačika sa vám v tomto snažení môže stať skvelou pomocníčkou.“ Ján Markoš, šachový veľmajster, spisovateľ Martin Poliačik študoval systematickú filozofiu na Trnavskej univerzite. Jeho cesta ku kritickému mysleniu je spätá so Slovenskou debatnou asociáciou, v ktorej od roku 1996 pôsobil postupne ako debatér, rozhodca, medzinárodný tréner a tri roky ju viedol z pozície výkonného riaditeľa. Desať rokov bol aktívnym slovenským a európskym politikom. Je doktorandom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a spolu s manželkou Hanou sa venuje podnikaniu, lektorskej a konzultantskej praxi. Vedie Akadémiu kritického myslenia a s individuálnymi klientmi a klientkami pracuje na zlepšovaní ich komunikačných, prezentačných a rozhodovacích schopností. Linda Lančová študuje psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. V rámci štúdia skúma vzťah kritického myslenia a spracovania nových informácií, resp. odolnosti proti persuázii. Pracuje v Akadémii kritického myslenia a ďalším výskumom a štúdiom chce nachádzať, zmerať a potvrdiť konkrétne metódy rozvoja kritického myslenia. Dodnes drží rekord vo vedomostnej súťaži RTVS Čo ja viem.

Bežecká encyklopédia od jedného z najlepších slovenských bežcov, aktívneho atléta, novinára a fotografa v jednej osobe a športového editora Denníka N Petra Kováča. Vo výbere jeho textov nájdete rady ako začať s behaním, ako sa vyhnúť zraneniam, ako sa stravovať, či ako sa pripraviť na maratón, no tiež aj príbehy svetových bežcov, ich bežecké stratégie a vplyv na politiku. Peter vychádza zo svojich skúseností úspešného športovca ale aj reportéra, ktorý len prednedávnom navštívil keňských bežcov, prečítal desiatky štúdií a urobil množstvo rozhovorov s výživovými poradcami, trénermi či psychológmi. Vie preto vysvetliť napríklad to, ako je možné, že človek uštve antilopu a aké poznanie si z toho môže zobrať rekreačný bežec, prečo je dobré strečovať a ako sa dá zvládnuť extrémne ťažký maratón. Ako súčasný beh ovplyvnili nové technológie a prečo sú v behu dobrí práve obyvatelia Kene? Môže byť vegán vrcholovým športovcom a čo je to laktát?Knihu dopĺňajú krásne fotografie z terénu, ktoré vyfotografoval Peter za asistencie svojho brata - dvojčaťa a rovnako úspešného bežca Michala.Vypočujte si rozhovor s Petrom Kováčom."Peter Kováč je majstrom republiky v behu na 1500 metrov, čo z neho robí atletického suveréna. Lenže rovnako suverénne ako svojim nohám vládne aj jazyku: jeho kniha o behaní je napísaná s ľahkosťou zrelého autora, ktorý dokáže vlastné pútavé zážitky prepojiť s teóriou do harmonického a príjemne čítavého celku.Reportáže z Kene, kde behal s miestnymi atlétmi, sa striedajú s poučnými kapitolami o tom, čo by mali bežci jesť, či je dobré behať aj nalačno, ako sa vyhýbať zraneniam, ako správne trénovať intervaly alebo ako sa môže nebežec pripraviť za štyri mesiace na polmaratón. Prehľady najnovších znalostí o ľudskom tele, ktoré funguje niekedy prekvapivo v rozpore s našou intuíciou a v iných prípadoch, naopak, v súlade s ňou, sa striedajú s príťažlivo napísanými príbehmi jedinečných bežcov. Čitateľ, ktorý chce zlepšovať svoj bežecký výkon, tu nájde veľké množstvo dobrých rád, ale predovšetkým sa dozvie, že menej je často viac: pri behu nemáte trpieť a padať od únavy. Zlepšíte sa, keď budete svoje telo šetriť. Keď som pred 50 rokmi začínal behať, väčšinu toho, čo obsahuje táto kniha, sme ja ani moji bežeckí kolegovia nevedeli. Mnohokrát som pri jej čítaní myslel na to, o koľko som mohol byť rýchlejší, keby som sa k nej nejakým zázrakom v časovej slučke dostal už vtedy. Ale radosť z čítania tejto knihy nepochádza len z údivu nad bohatstvom súčasných znalostí o behu a o našom tele. Pochádza aj zo zážitku, ktorý poskytuje literárny žáner osobného príbehu skĺbeného s nadhľadom autora, ktorému môžete úplne dôverovať.Športovci si tajomstvá svojich úspechov často žiarlivo strážia. Peter Kováč však využil svoj bežecký aj literárny talent na to, aby tajomstvá, na ktoré on sám aj svetová veda prišli, nezištne odovzdal nám všetkým."    - Martin M. Šimečka Peter Kováč (1991) S atletikou začal v roku 2007 paralelne so začiatkom štúdia na gymnáziu v rodnom Žiari nad Hronom. O desať rokov neskôr začal trénovať pod vedením Štefana Mereša, získal desať titulov majstra Slovenska a v behu na 1500 metrov je súčasťou slovenskej reprezentácie.V Denníku N začal pracovať v roku 2015 ako webový editor a redaktor športu, o rok neskôr úspešne ukončil štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Interným reportérom Denníka N sa stal v októbri 2020, v periodiku je autorom pravidelnej bežeckej rubriky Výklus. Živí sa aj ako fotograf.

Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka. „Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Nazvali ho Čriepky. Stojí nad hŕbou kamenia a odhodlane niečo zapisuje. Neskôr skrytá pod malým stanom v daždi a obklopená bahnom ometá skalu malým štetcom. A potom do detailov na milimetrový papier zakreslí skrinkový hrob z mladšej doby bronzovej. „Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť,“ píše vo veľkom spomienkovom texte na výskum s Martinou Kušnírovou archeológ Vladimír Mitáš. Archeológovia spomínajú, ako dobre sa Martina vyznala v symbolike zvierat v praveku. Možno aj preto, že bola veľkou ochrankyňou zvierat. Tento motív sa opakuje v spomienkach jej nadriadených aj kamarátov. Spomienky na Martinu sú miestami veľmi osobné a bolestivé. Jelínek opisuje aj to, ako sa v roku 2014 zoznámili na exkurzii do Rumunska. „Pamätám si, že v nejakej situácii povedala poznámku – vtipnú, trefnú, ale nie škodoradostnú. Viacerí sme sa na ňu otočili a ona sklopila zrak a strašne sa začervenala, keď sa na ňu upriamila toľká pozornosť.“ Zborník nemá žiadneho veľkého sponzora, spojili sa pri ňom viacerí odborníci. Aby mohla kniha vyjsť, začali sa na ňu ľudia zbierať cez transparentný účet. Školám, organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa venujú vzdelávaniu, ju po vyžiadaní zašleme bezplatne. Požiadať o knihu môžete v dotazníku na tomto linku. Prečítajte si viac: Bola odvážna a červenala sa. Archeológovia pripravili knihu na pamiatku Martiny Kušnírovej

Nemecko 1945: krajina v troskách. Z miest sa stali ruiny a viac než polovica obyvateľov žije tam, kde nepatrí alebo netúži byť. Ako sa z takéhoto chaosu dá znovu vybudovať fungujúca spoločnosť? V zbombardovanom Berlíne sa novinárka a členka odboja Ruth Andreas-Friedrich zohrieva pri provizórnej piecke a do denníka zaznamenáva, ako mesto zachvátilo šialenstvo očakávania a pracovitosti. Američania vysielajú Hansa Habeho, židovského novinára a vojaka americkej armády, do prvej línie psychologickej vojny, ktorej úlohou je založiť novinové impérium a pokúsiť sa zmeniť nemecké myslenie. Filozofka Hannah Arendt sa vracia do krajiny, z ktorej utiekla, a s prekvapením zisťuje, že jej obyvatelia sú síce posadnutí túžbou po novom začiatku, no pri zmienke o holokauste mlčia. Kniha Čas vlkov zobrazuje fascinujúcu panorámu národa, ktorý sa ocitol na križovatke monumentálnych zmien. Roky 1945 až 1955 boli hrubou a surovou dekádou, no ukázali sa ako rozhodujúce obdobie pre ďalšiu budúcnosť Nemecka. Autor ponúka strhujúci portrét skorumpovanej, demoralizovanej a súčasne slobodnej spoločnosti. Knihu preložil Miloslav Szabó. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. Harald Jähner (1953) je nemecký novinár a spisovateľ. Ako literárny kritik a editor pôsobil v denníkoch Frankfurter Allgemeine Zeitung a Berliner Zeitung. V roku 2011 mu udelili titul čestného profesora kultúrnej žurnalistiky na Berlínskej univerzite umení. Za knihu Čas vlkov získal roku 2019 literárne ocenenie Leipzig Book Fair Prize. *** „Panoramatický záznam Haralda Jähnera o tom, ako sa Nemecko v rokoch 1945 až 1955 muselo postaviť opäť na nohy a začať odznova, je fascinujúcim čítaním.“ - Bernhard Schlink, autor knihy Rozprávač „V strhujúcom debute Jähner skúma, ako a prečo v Nemecku prebehla radikálna transformácia z fašistického režimu na moderný demokratický štát. Ponúka rozsiahly a detailný pohľad do obdobia po druhej svetovej vojne naprieč viacerými sférami života, aby vytvoril zrozumiteľný obraz krajiny, ktorá sa zmietala v krutých dôsledkoch vojny na strane porazených. Ide o pútavé a vynikajúco zdokumentované dejiny povojnového Nemecka.“ - Kirkus Reviews

Okrem pádu asteroidu na Zem existuje len jeden ďalší scenár, ktorý by znamenal koniec sveta, aký poznáme – jadrová vojna. Spúšťačom tejto vojny by bola strela namierená na Spojené štáty americké. Scenár, ako by mohli vyzerať chvíle po odpálení zbrane s jadrovými hlavicami, je založený na faktoch pochádzajúcich z exkluzívnych rozhovorov s rôznymi odborníkmi, ktorí celé desaťročia spolupracovali na príprave týchto desivých procedúr. Plány súvisiace s globálnou jadrovou vojnou patria medzi najprísnejšie strážené tajomstvá americkej vlády. Použitie jadrových zbraní je šialenstvo. Napriek tomu sa dnes skloňuje najčastejšie od obdobia studenej vojny. Ruský prezident Vladimir Putin povedal, že „neblafuje“ o možnosti použitia zbraní hromadného ničenia. Severná Kórea nedávno obvinila USA zo „zlovestného úmyslu vyprovokovať jadrovú vojnu“. Všetci čakáme ako na ihlách. Čo ak odstrašovanie zlyhá?V knihe Jadrová vojna – Jeden z možných scenárov finalistka Pulitzerovej ceny Annie Jacobsen podrobne prevedie čitateľov fiktívnym svetom, ktorý vznikne vypustením prvej jadrovej hlavice a skončí sa nukleárnou zimou. Ide o sugestívnu knihu, ktorá upozorňuje na hrozbu zániku súčasnej civilizácie. Jej cieľom je priblížiť, aká príšerná budúcnosť nás čaká, ak sa nespamätáme. Knihu preložil Marián Hamada.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Annie Jacobsen je americká spisovateľka, ktorá sa vďaka knihe The Pentagon´s Brain stala finalistkou Pulitzerovej ceny v kategórii História. Študovala na Princetonskej univerzite, kde bola kapitánkou ženského hokejového družstva. Jej najnovšia kniha Jadrová vojna – Jeden z možných scenárov patrí k medzinárodným bestsellerom. Mnohé autorkine diela boli ocenené ako najlepšie alebo najočakávanejšie v rôznych prestížnych časopisoch – Washington Post, USA Today, Boston Globe, Vanity Fair – či na mediálnych platformách Apple a Amazon. Pozývajú ju do rozličných podcastov, rozhlasových a televíznych relácií, kde sa venuje najmä témam súvisiacim s vojnou, so zbraňami, s bezpečnosťou a utajovanými skutočnosťami. Ako scenáristka a producentka spolupracuje s rôznymi médiami. Žije v Los Angeles s manželom Kevinom a dvomi synmi.Napísali o knihe:„Jacobsenovej scenár možnej jadrovej vojny sa číta ako ohromujúci geopolitický triler.“– NPR„Annie Jacobsen prináša strhujúci pohľad na armagedon, ktorý je o to pôsobivejší, že sa môže odohrať doslova v každom okamihu. Táto kniha by mala byť povinným čítaním pre každého človeka, no najmä pre politikov, ktorí držia v rukách neistý osud nášho druhu.“– Forbes 

Univerzálny základný príjem. Pätnásťhodinový pracovný týždeň. Otvorené hranice. Neznie to až príliš dobre na to, aby to bola pravda? Jeden z najvýznamnejších mladých európskych mysliteľov ukazuje, ako môžeme budovať ideálny svet.Celý deň trávime v práci, ktorú často neznášame, potom ideme nakúpiť veci, ktoré nepotrebujeme. Holandský historik Rutger Bregman nám pripomína, že takto to nemusí byť – a na niektorých miestach ani nie je. Keď mal Rutger Bregman v roku 2014 príspevok o univerzálnom základnom príjme na konferencii TED, zdalo sa, že je príliš radikálny. Stačilo však, aby tento príspevok dosiahol štvrť milióna pozretí, a vedúci svetoví ekonómovia a vládni predstavitelia po celom svete začali o tejto téme seriózne uvažovať. Toto je však len jedna z utopických myšlienok, ktoré môžeme, ako ukazuje Bregman, realizovať už dnes.Každý významný míľnik civilizácie – od ukončenia otroctva až k počiatkom demokracie – sa považoval za utopickú fantáziu. Bregmanova kniha znepokojuje a zároveň inšpiruje. Ukazuje, že nové utopické myšlienky, ako skoncovanie s chudobou a zavedenie pätnásťhodinového pracovného týždňa, sa môžu uskutočniť ešte počas nášho života. Ak budeme nerealistickí a nerozumní, naozaj môžeme premeniť nemožné na nevyhnutné – to je jediný spôsob, ako budovať ideálny svet. Utópia pre realistov je jednou zo vzácnych kníh, ktoré vás prekvapia a spochybnia vaše presvedčenia o tom, čo je nemožné. Od kanadského mesta, ktoré celkom skoncovalo s chudobou, až po Richarda Nixona, ktorý takmer zaviedol základný príjem pre milióny Američanov, Bregman vás vezme na zaujímavý výlet do dejín, v ktorom opúšťa tradičné delenie na pravicu a ľavicu, a hlása myšlienky, na ktoré nadišiel ten správny čas.Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Vypočujte si ukážku z knihy Utópia pre realistovRutger Bregman (1988) je historik a spisovateľ. Je autorom piatich kníh o dejinách, filozofii a ekonómii. Jeho knihy De meeste mensen deugen (Ľudskosť) a Gratis geld voor iedereen (Utópia pre realistov) označili The New York Times za bestsellery a boli preložené do viac než 40 jazykov. Za svoju prácu pre časopis The Correspondent bol Bregman dvakrát nominovaný na prestížne ocenenie European Press Prize. Žije v Holandsku.Napísali o knihe:"Politicky oveľa radikálnejší Malcolm Gladwell." The New York Times„Vynikajúce čítanie plné pútavo vyrozprávaných príbehov a detailov, o ktorých som netušil.“ Tim Harford, hlavný komentátor Financial Times„Brilantná, zrozumiteľná, vskutku poučná a veľmi dobre sa číta. Povinné čítanie pre každého, koho trápia krivdy súčasnej spoločnosti a túži prispieť k ich náprave.“Zygmunt Bauman, jeden z najvýznamnejších svetových sociológov  „Odvážna výzva k utopickému mysleniu a svetu bez práce – k niečomu, čo je v dobe porazenectva a nedostatku ambícií potrebné viac než kedykoľvek predtým. Vrelo odporúčam!“ Nick Srnicek, spoluautor knihy Inventing the Future: Postcapitalism and a World Without Work