„Ak si človek neváži sám seba dostatočne len preto, že je, vonkajšia pochvala je ako droga,“ hovorí Veronika Folentová o vlastnej skúsenosti, z ktorej vychádzala pri písaní svojej tretej knihy. Nájdete v nej rozhovor o sebahodnote, o tom, čo znamená, ako na nej pracovať a prečo mnohým z nás chýba. S odborníkmi a odborníčkami z oblasti psychológie, psychoterapie či psychiatrie hovorí o ideáli krásy a aký dôležitý je pre nás vzhľad, o práci, pracovnom tempe a limitoch, ale aj o tom, čo je reálny oddych a ako by mal vyzerať. Hovorí o sebarozvoji, o vzťahoch, ale aj o samote a o tom, kedy je už nebezpečná a kedy, naopak, môže pomôcť. Hovorí aj o nárokoch, ktoré na seba kladieme, o tom, ako ovplyvňujú náš život, ale aj o tom, ako našu spokojnosť ovplyvňujú peniaze alebo sociálne siete. Psychológ Andrej Jeleník v knihe hovorí: „Ľudia s nízkou sebahodnotou ignorujú svoje limity, až kým nezažijú vyhorenie či neúspech, čo dramaticky znižuje ich sebavedomie a sebaúctu. Ich identita je postavená na vonkajších úspechoch, a keď sa ich spýtam: ‚Kto ste, keď nepracujete?‘, často nevedia odpovedať.“ Veronika Folentová (1987) vyštudovala žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas školy začala pracovať v denníku SME, kde pôsobila do roku 2014. Vtedy s časťou redakcie odišla na protest proti vstupu Penty do vydavateľstva. Odvtedy pôsobí v Denníku N a venuje sa najmä zdravotníctvu. V roku 2013 s Jánom Krempaským vyhrali slovenské kolo EU Health Prize for Journalists. V roku 2018 získala čestné uznanie Novinárskej ceny a v roku 2021 Novinársku cenu za sériu rozhovorov o covide. Je autorkou troch kníh, ktoré vyšli v knižnej edícii Denníka N: Ako byť šťastný? (2022), Ako byť zdravý? (2023) a Ako byť so sebou spokojný (2024).

Pozrime sa do histórie, na to, čo ukazujú dáta, a začnime sa riadiť faktami – a prídeme na to, ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska. Spolupráca a dôvera je to, čo nám na Slovensku najviac chýba. Táto kniha vám pomôže menej rozmýšľať nad oni verzus my a viac premýšľať nad my a spolu. Je jedno, či ste z Tatier, Medzilaboriec alebo práve pijete tekvicové latéčko v centre Bratislavy. - Zuzana Kovačič Hanzelová Veľmi užitočná kniha pre všetkých, ktorí sa o našu politiku zaujímajú, sú z nej rozčúlení, rozčarovaní a osobitne pre tých, ktorí prepadajú frustrácii. Je veľmi sympatické ako vehementne a zároveň vecne Samo Marec protirečí tým, ktorí považujú Slovensko za stratený príbeh. - Ivan Korčok Nenávisť na Slovensku zašla až príliš ďaleko. Kontaminovala náš každodenný život. Podobne ako Samo Marec, ani ja neverím tomu, že nadpolovičná väčšina voličov predstavuje rusofilných hlupákov. Preto sa oplatí investovať čas a energiu do toho, aby sme sa o budúcnosti krajiny opäť spolu rozprávali. - Ľudovít Ódor O autorovi:Samo Marec (1982) vyštudoval polonistiku v Banskej Bystrici a dlho pracoval v reklamnej agentúre ako copywriter. Popritom blogoval na SME a písal články na mnohé iné portály. Momentálne píše pre denník SME a Denník N. Je autorom a spoluautorom čoraz väčšieho počtu kníh na rôzne témy a niektoré z nich sú aj celkom dobré. Pre knižnú edíciu Denníka N, ako aj pre ďalšie vydavateľstvá, prekladá z angličtiny a poľštiny. Jeho životnou ambíciou je živiť sa nie písaním, ale čítaním kníh.

„V tejto knihe sme mohli presne opísať, čo sa v mojej minulosti dialo – bitky, pot, sliny, blato a krvavé hánky,“ hovorí Matej „Rarach“ Jurášek. „Rodičia ma vychovali ako slušného chalana. Práve to je na mojom príbehu zarážajúce – stať sa môže aj niekomu, kto dostal v detstve toľko lásky ako ja.“ Vďaka jeho mimoriadnej otvorenosti máme možnosť nahliadnuť do myslenia bitkára a futbalových chuligánov, do organizácie hlučnej, ale uzavretej komunity. Čitateľom kladie zásadné otázky: ako pochopiť mentalitu ľudí, s ktorými zdanlivo nemáme nič spoločné? Ako sa dostať z toxického prostredia? Čím sa nechať inšpirovať k zmene životného štýlu? Kde nájsť skutočné prijatie? Prečítajte si ukážku.„Na začiatku to bolo ako iné stretnutia dvoch neznámych ľudí. Pre mňa bol Matej mladý muž, ktorý ma mal chrániť, ja pre neho kandidátka. Vnímala som ho nezaťažene, možno skôr s apriórnou dôverou a som rada, že napokon sa aj on otvoril priamej skúsenosti so mnou. Až roky potom som sa dozvedela, ako veľmi vzdialené boli vtedy naše svety. Vďaka vzájomnému počúvaniu, rozprávaniu sa mohli tieto rozdielne svety nielen stretnúť, ale aj navzájom prijať a spriateliť. Toto bola iba epizóda, ale Matejov životný príbeh je inšpiráciou k odvahe zmeniť seba, svoje prostredie, vykročiť do neznáma a skúsiť novú a lepšiu cestu.“ - Zuzana Čaputová O autoroch: Matej „Rarach“ Jurášek študoval na Pedagogickej a sociálnej akadémii, v tom istom čase však viedol chuligánsku skupinu, s ktorou sa zúčastňoval na dohodnutých fyzických stretoch s konkurenčnými skupinami. Chránil mnohé známe osobnosti vrátane prezidentskej kandidátky Zuzany Čaputovej či kapely Depeche Mode, sprevádzal umelcov z celého sveta a pracoval aj na najväčších slovenských hudobných festivaloch. Počas pandémie pomáhal mestu Bratislava s chodom karanténneho zariadenia pre ľudí bez domova a pracoval na komunikačnom oddelení. V súčasnosti s manželkou a dvoma deťmi žije na ostrove Madeira, kde prenajímajú apartmány. Michal Červený vyštudoval žurnalistiku v Bratislave. V Denníku N pracuje od januára 2017, kde bol do septembra 2024 vedúcim športovej redakcie, momentálne je reportérom a venuje sa písaniu o zdravom životnom štýle či podcastu Otcovia v plienkach. Jeho knižným debutom bolo spoluautorstvo autobiografie Mateja Tótha Odchýlka (2018), napísal aj knihy rozhovorov Telo v 21. storočí (2020) a Pohyb je liek (2023). V roku 2020 mu vyšla rozprávková kniha Príhody psíka Huga. Je spoluautorom publikácie 100 rád pre aktívnych ľudí (2024) a Rok otca (2024).

Text tejto knihy vznikol počas mesačného putovania Martina M. Šimečku Slovenskom. Reportáž bola publikovaná v Denníku N a u čitateľov vzbudila veľkú pozornosť, preto sme sa rozhodli vydať ju aj knižne.Martin M. Šimečka sa začiatkom júna 2022 vybral do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal v úmysle napísať ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú úlohu zohrala náhoda. Vybral si červenú značku, lebo sa tiahne celým Slovenskom, kopíruje Cestu hrdinov SNP a zároveň pútnikovi umožňuje túlať sa po horách bez toho, aby musel premýšľať o cieli. „Medzi turistom a pútnikom je dôležitý rozdiel,“ píše Petr Koubský v úvode knihy. Ten prvý sa podľa neho pohybuje po povrchu, ten druhý sa ponára do hĺbky – do krajiny, do seba, do tradície a zaoberá sa skôr vnútornými než vonkajšími dojmami. Málo fotografuje, trochu premýšľa, riadi sa náhodou, môže sa stratiť.Aj Šimečka niekoľkokrát zišiel z cesty, no to mu umožnilo stretnúť ľudí žijúcich na samotách a v zabudnutých kútoch Slovenska, rozprávať sa s nimi, prijať ich pohostinnosť, počúvať ich a sprostredkovať nám Slovensko zabudnuté, rozčarované, nedôverčivé, ale aj duchovné a veľkorysé. Prečítajte si rozhovor alebo vypočujte podcast s Martinom M. Šimečkom a Monikou Tódovou o jeho putovaní. Martin M. Šimečka (1957) do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa a v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydalo české vydavateľstvo Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech). V knižnej edícii Denníka N mu v roku 2017 vyšla kniha Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi) a v roku 2020 Telesná výchova (Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli).

V rokoch 1932 – 1933 zomreli takmer štyri milióny Ukrajincov, ktorých nechal vtedajší režim vyhladovať. Hladomor však predstavoval len polovicu príbehu. V čase, keď na vidieku umierali roľníci, zároveň sovietska tajná polícia zaútočila aj na ukrajinské intelektuálne a politické elity. Kým sa hlad šíril, rozbehla sa ohováračská kampaň a represie namierené proti ukrajinským intelektuálom, profesorom, kurátorom v múzeách, spisovateľom, výtvarníkom, duchovným, teológom, štátnym zamestnancom a úradníkom.Novinárka a spisovateľka Anne Applebaum detailne opisuje, ako sa to vôbec mohlo stať, kto bol za túto tragédiu zodpovedný a aké mala následky. Informácie čerpá z množstva archívnych materiálov a zo spomienok preživších, ale aj z prác ukrajinských vedcov. Ponúka svedectvá tých, ktorí prežili, a vykresľuje, čo dokážu ľudské bytosti, keď ich hlad privedie k šialenstvu. Ukazuje, ako nemilosrdne sovietsky štát využíval propagandu, aby poštval susedov proti sebe a vyhladil údajné protirevolučné živly. Po hladomore nasledoval útok na ukrajinské kultúrne a politické vedenie. Sovietsky zväz zároveň poprel, že k hladomoru vôbec niekedy došlo. Sovietske orgány boli rozhodnuté, že Ukrajina by sa mala vzdať svojich národných ašpirácií a mala by byť pochovaná aj skutočná história krajiny spolu s miliónmi obetí. Kniha Červený hladomor je tragickou stigmou v dejinách dvadsiateho storočia, ale aj spomienkou na tých, ktorí sa stali terčom Stalinovho cieleného štátneho teroru. Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte si rozhovor s autorkou a ukážku z knihy.Anne Applebaum je americká novinárka a spisovateľka. Pôsobila ako komentátorka novín Washington Post, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Spectator a na svetových univerzitách prednášala o americkej, britskej a európskej politike. Venuje sa najmä problematike sovietskeho Ruska a východnej Európy. V roku 2004 získala Pulitzerovu cenu za knihu Gulag: A History. V slovenskom preklade vyšla v roku 2020 jej kniha Súmrak demokracie. S manželom žije v Poľsku a vo Veľkej Británii.

Vo fascinujúcej autobiografii autorka otvorene píše o svojom boji so sociopatiou, dodnes zatracovanou a nepochopenou duševnou poruchou. Patric Gagne si už pred nástupom do škôlky uvedomovala, že s ňou nie je niečo v poriadku. Ľudia na jej správanie reagovali spôsobom, ktorému nerozumela. Tušila prečo –  emócie totiž neprežívala tak ako ostatné deti. Pocity strachu a viny či empatia jej boli úplne cudzie. Väčšinou totiž necítila vôbec nič. Zo všetkých síl sa usilovala predstierať, že je ako ostatní, no neustály tlak, aby sa prispôsobila spoločenskému prostrediu, bol pre ňu neznesiteľný. A tak začala kradnúť. Klamala, až sa prášilo. Občas bola násilná. Stala sa expertkou na vlámania. A to všetko s cieľom nahradiť pocit vnútornej ničoty aspoň niečím. Až na vysokej škole sa potvrdilo, čo už dlhšie tušila. Je sociopatka. No napriek tomu, že sociopatia patrí medzi prvé identifikované duševné poruchy, odborníci na duševné zdravie si s ňou nevedia dodnes poradiť. Povedali jej, že na sociopatiu neexistuje žiadna liečba, žiadna nádej na normálny život. Keď sa však Patric znovu stretne so starou láskou, je konfrontovaná s otázkou, ako bude vyzerať jej budúcnosť. Ak je schopná milovať, znamená to, že nie je úplné monštrum. S pomocou partnera, ale aj rôznych kurióznych postáv sa vydáva na celoživotnú misiu s cieľom dokázať, že ani milióny ďalších ľudí s rovnakou diagnózou nie sú monštrá. Kniha Sociopatka je inšpiratívny príbeh o tom, ako sa vyrovnať s osudom a vybudovať si život plný lásky a nádeje.Knihu preložila Lucia Szabóová.Prečítajte si ukážku z knihy.Patric Gagne je americká spisovateľka, terapeutka a obhajkyňa ľudí trpiacich sociopatickými, psychopatickými a antisociálnymi poruchami. Doktorát z klinickej psychológie získala za dizertačnú prácu skúmajúcu vzťah medzi sociopatiou a úzkosťou. Jej výskum sa stal základom ďalšieho štúdia sociopatickej poruchy, ale i jej autobiografie Sociopatka. Keď sa Patric nevenuje svojim pacientom alebo nebehá za svojimi malými deťmi, pracuje ako smútková poradkyňa so zameraním na násilnú trestnú činnosť. Napísali o knihe:„Kniha Sociopatka nie je autobiografiou v pravom zmysle slova. Jej cieľom je vzdelávať psychologickú komunitu a širokú verejnosť o povahe sociopatie a poskytovať pomoc druhým ľuďom s touto diagnózou.“– Karen R. Koenig, poradkyňa a spisovateľka„Príbeh terapeutky a smútkovej poradkyne, ktorá sa snaží pochopiť a zvládnuť stigmatizovanú duševnú poruchu. Ide o svojrázne a provokatívne skúmanie hraníc spoločenskej akceptácie.“– Kirkus Reviews„Absolútne fascinujúce rozprávanie!“– Cosmopolitan