Rok po smrti Miroslava Kusého vychádza v knižnej edícii Denníka N kniha rozhovorov, ktoré s ním urobila novinárka Ľuba Lesná. V čase ich stretnutí mal Miroslav Kusý 86 rokov a Ľuba Lesná s ním prešla opäť celý jeho turbulentný život – detstvo vo vojnových časoch, vstup do komunistickej strany aj následné prehodnocovanie marxizmu, život v okupovanom Československu, podpis Charty 77 aj to, ako podpis ovplyvnil kariéru a rodinu, roky v disente a „spolužitie“ so Štátnou bezpečnosťou, Nežnú revolúciu aj pôsobenie na univerzite. „Zomrel, keď sa naše rozhovory chýlili ku koncu. Niečo ostalo nedopovedané a niečo by možno ešte povedal inak. Som však presvedčená, že to podstatné sa nám v našich rozhovoroch zachytiť podarilo, a to že život človeka je prikrátky na to, aby sa čo len na okamih podrobil lži a neprávosti.“ Ľuba Lesná Názov knihy Byť slušný nestačí vychádza z textu, ktorý Miroslav Kusý napísal v roku 2018 pre Denník N a ktorý je aktuálny najmä teraz, počas prebiehajúcej predvolebnej kampane, keď slovo slušný využívajú všetky strany politického spektra. Podľa Miroslava Kusého však nestačí byť slušný. Je potrebné byť aj angažovaný a starať sa o veci verejné. Angažovaný občan nie je a nesmie byť protikladom slušného človeka. On je jeho nevyhnutným logickým pokračovaním v rozvinutej demokratickej spoločnosti. Tam, kde slušný človek končí, angažovaný občan začína. A Miroslav Kusý bol jeden z tých, ktorí sa starali a angažovali po celý svoj život. „Táto kniha je návodom na život, v ktorom sa odvaha a česť zákonite menia časom na hlbokú múdrosť.“ Martin M. Šimečka Miroslav Kusý (1931 – 2019)bol významný slovenský filozof, politológ a politik. V roku 1967 sa stal najmladším profesorom filozofie na Slovensku. V roku 1969 mu po vylúčení z komunistickej strany zakázali pedagogickú činnosť a vyhodili ho z univerzity. V roku 1977 podpísal Chartu 77; patril medzi jej prvých signatárov. ŠtB odvtedy šikanovala jeho aj jeho rodinu domovými prehliadkami, častými väzobnými stíhaniami či výsluchmi. V roku 1989 ho zaistili ako jedného z piatich členov tzv.  bratislavskej päťky. Desať týždňov strávil vo väzbe, mal byť odsúdený za podvracanie republiky. Prepustili ho tesne pred Nežnou revolúciou v novembri 1989. Počas Nežnej revolúcie sa stal podpredsedom Verejnosti proti násiliu (VPN). Po Nežnej revolúcii pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, poslanec Národnej rady SR a aj ako kancelár prezidenta Václava Havla pre Slovensko. V rokoch 1990 – 1991 bol rektorom Univerzity Komenského a do roku 1996 viedol Katedru politológie FF UK. Stal sa zakladateľom Slovenského helsinského výboru, Nadácie Milana Šimečku a predsedom komisie Unesca pre ľudské práva na Slovensku. Bol autorom či spoluautorom vyše jedenástich kníh. Pravidelne prispieval do denníka SME a Denníka N. Ľuba Lesná (1954)pred rokom 1989 pracovala ako divadelná kritička, po Nežnej revolúcii ako investigatívna novinárka a politická komentátorka, medzi iným v denníku Verejnosť, v Rádiu Slobodná Európa a v Slovenskej televízii. Napísala tri publicistické knihy o únose Michala Kováča mladšieho, syna slovenského prezidenta. Za knihu Únos prezidentovho syna alebo Krátke dejiny tajnej služby (1998) dostala Cenu Egona Erwina Kischa. V roku 2007 jej vyšla detektívka Prípad medička, inšpirovaná vraždou Ľudmily Cervanovej na konci sedemdesiatych rokov. Rozhovory s bývalou premiérku Ivetou Radičovou vyšli v roku 2013 pod názvom Krajina hrubých čiar. V roku 2017 jej vyšla zbierka štyroch noviel Tisícročná žena: Klytaimnístra, Báthoryčka, Alma Rosé a Antikvariát.  

Univerzálny základný príjem. Pätnásťhodinový pracovný týždeň. Otvorené hranice. Neznie to až príliš dobre na to, aby to bola pravda? Jeden z najvýznamnejších mladých európskych mysliteľov ukazuje, ako môžeme budovať ideálny svet.Celý deň trávime v práci, ktorú často neznášame, potom ideme nakúpiť veci, ktoré nepotrebujeme. Holandský historik Rutger Bregman nám pripomína, že takto to nemusí byť – a na niektorých miestach ani nie je. Keď mal Rutger Bregman v roku 2014 príspevok o univerzálnom základnom príjme na konferencii TED, zdalo sa, že je príliš radikálny. Stačilo však, aby tento príspevok dosiahol štvrť milióna pozretí, a vedúci svetoví ekonómovia a vládni predstavitelia po celom svete začali o tejto téme seriózne uvažovať. Toto je však len jedna z utopických myšlienok, ktoré môžeme, ako ukazuje Bregman, realizovať už dnes.Každý významný míľnik civilizácie – od ukončenia otroctva až k počiatkom demokracie – sa považoval za utopickú fantáziu. Bregmanova kniha znepokojuje a zároveň inšpiruje. Ukazuje, že nové utopické myšlienky, ako skoncovanie s chudobou a zavedenie pätnásťhodinového pracovného týždňa, sa môžu uskutočniť ešte počas nášho života. Ak budeme nerealistickí a nerozumní, naozaj môžeme premeniť nemožné na nevyhnutné – to je jediný spôsob, ako budovať ideálny svet. Utópia pre realistov je jednou zo vzácnych kníh, ktoré vás prekvapia a spochybnia vaše presvedčenia o tom, čo je nemožné. Od kanadského mesta, ktoré celkom skoncovalo s chudobou, až po Richarda Nixona, ktorý takmer zaviedol základný príjem pre milióny Američanov, Bregman vás vezme na zaujímavý výlet do dejín, v ktorom opúšťa tradičné delenie na pravicu a ľavicu, a hlása myšlienky, na ktoré nadišiel ten správny čas.Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Vypočujte si ukážku z knihy Utópia pre realistovRutger Bregman (1988) je historik a spisovateľ. Je autorom piatich kníh o dejinách, filozofii a ekonómii. Jeho knihy De meeste mensen deugen (Ľudskosť) a Gratis geld voor iedereen (Utópia pre realistov) označili The New York Times za bestsellery a boli preložené do viac než 40 jazykov. Za svoju prácu pre časopis The Correspondent bol Bregman dvakrát nominovaný na prestížne ocenenie European Press Prize. Žije v Holandsku.Napísali o knihe:"Politicky oveľa radikálnejší Malcolm Gladwell." The New York Times„Vynikajúce čítanie plné pútavo vyrozprávaných príbehov a detailov, o ktorých som netušil.“ Tim Harford, hlavný komentátor Financial Times„Brilantná, zrozumiteľná, vskutku poučná a veľmi dobre sa číta. Povinné čítanie pre každého, koho trápia krivdy súčasnej spoločnosti a túži prispieť k ich náprave.“Zygmunt Bauman, jeden z najvýznamnejších svetových sociológov  „Odvážna výzva k utopickému mysleniu a svetu bez práce – k niečomu, čo je v dobe porazenectva a nedostatku ambícií potrebné viac než kedykoľvek predtým. Vrelo odporúčam!“ Nick Srnicek, spoluautor knihy Inventing the Future: Postcapitalism and a World Without Work 

Humanitárna organizácia MAGNA s hrdosťou predstavuje knihu fotografií Siempre Martina Bandžáka. Sú svedectvom a spomienkou na takmer desať rokov jeho návratov do komunity Subtiava v odľahlej časti Nikaraguy, kde MAGNA poskytovala bezplatnú zdravotnú starostlivosť.Ľudia tu majú naďalej svoje sny a túžby, prispôsobené ťažkej realite. Ľúbia sa, snívajú, pracujú, bojujú s následkami nočnej mory a odmietajú sa vzdať. Vidíme, ako nádej a sila ľudského ducha prekonáva prekážky a bolesť. Sledujeme, ako jednotliví protagonisti hrôz chudoby a zabudnutia pokračujú vo svojom živote. Obrazy v tejto knihe sú hlbokým, intímnym pohľadom do ich sveta. Do sveta, ktorý radi vytesňujeme z našej mysle.Za 10 rokov Martin Bandžák nafotil 15 000 kinofilmových políčok a do knihy zaradil len 80 čiernobielych fotografií. Nezabudol zaradiť "ikonické fotografie”, napríklad fotografiu 14 ročnej Lucii, ktorá kojí svoje novonarodené dieťa a bola ocenená na Czech Press Photo 2017 ako najlepší portrét roka. Každú knihu autor vlastnoručne podpísal. Celý výťažok z predaja knihy smeruje na podporu medicínskych projektov MAGNA. Táto kniha zachráni život. Ak si ju kúpite. Prečítajte si rozhovor s autorom knihy v Denníku N.O autorovi:Martin Bandžák (1975) sa narodil v Bratislave. Časť detstva prežil v Zambii, kde jeho rodičia pracovali ako lekári. Vo svojich fotografických projektoch sa zameriava na ľudí žijúcich na okraji spoločnosti a v krízových situáciách po celom svete. V roku 2001 spoluzaložil humanitárnu organizáciu MAGNA. Organizácia poskytuje lekársku pomoc deťom a ich rodinám, ktoré sú v núdzi, vrátane obetí prírodných katastrof, vojen a konfliktov. V roku 2010 mu Medzinárodná porota Czech Press Photo (CPP) udelila hlavnú cenu Fotografie roka za fotografie mladého dievčaťa zraneného pri zemetrasení na Haiti a v roku 2017 za fotografiu chlapca Hizballáhu. Okrem toho bola jeho práca mnohokrát ocenená na Czech Press Photo a ďalších súťažiach.

Kniha Povstanie bez legiend Jozefa Jablonického vznikla na základe rozsiahlej samizdatovej monografie Povstanie 1944, ktorú dokončil v novembri 1988 a ktorá mohla byť prvý raz verejne publikovaná až po páde komunistického režimu. Vydanie z knižnej edície Denníka N nie je len reedíciou knihy z roku 1990, ale ide o text, ktorý bol dôkladne porovnaný s originálnym strojopisom z pozostalosti Dr. Jablonického a doplnený o doteraz súborne nezverejnené medailóny významných aktérov Povstania. Napriek snahe totalitnej moci sťažiť autorovi bádanie, napriek domovým prehliadkam, drancovaniu osobného archívu, znemožneniu cestovať a stretávať sa s pamätníkmi podarilo sa Jablonickému napísať a uchovať impozantné dielo. Do najmenších detailov a v polemike s vtedajšou oficiálnou povstaleckou historiografiou zachytáva vojenské prípravy a odbojovo-spoločenský vývoj na Slovensku v predvečer SNP. Niektorým zabudnutým povstaleckým osudom prinavracia ich mená aj zásluhy, iných z piedestálov vystavaných normalizačnou historiografiou zhadzuje a poukazuje na ich omyly a zlyhania. Jozef Jablonický bol nielen najlepším znalcom problematiky odboja a SNP, ale aj skvelým rozprávačom. Mal za sebou rozsiahly archívny výskum, zhromaždil rôznorodú literatúru československej, sovietskej i západnej proveniencie a neuveriteľne precízne sa venoval získavaniu a overovaniu aj tých najpodrobnejších detailov. Nerobil rozdiely medzi svedectvami osobností komunistickým režimom pozitívne hodnotených alebo, naopak, zavrhovaných. Jeho snahou bolo hľadať objektívnu pravdu. PhDr. Jozef Jablonický, DrSc. (3. I. 1933 – 7. XII. 2012) bol významný slovenský historik najnovších dejín Slovenska, špecializujúci sa na problematiku Slovenského národného povstania, ktorej venoval takmer celú svoju vedeckú tvorbu. V rokoch 1960 – 1974 pracoval v Historickom ústave SAV, neskôr ako vedúci oddelenia najnovších dejín. V roku 1974 musel z politických príčin z Historického ústavu SAV odísť, v rokoch 1974 – 1981 pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, v rokoch 1981 – 1989 v novovytvorenom Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti. V roku 1969 priniesol svojou knihou Z ilegality do povstania nový pohľad na SNP, spochybňujúci vedúcu úlohu komunistov v Povstaní. Počas tzv. normalizácie bol preto komunistickým totalitným režimom proskribovaný, prenasledovaný ŠtB a stal sa súčasťou československého občianskeho disentu. V tomto období nesmel oficiálne publikovať, a preto výsledky svojej vedeckej práce uverejňoval v rámci ČSSR vo forme strojopisných samizdatov, pričom viaceré jeho samizdaty boli publikované v zahraničí, najmä v Kanade a USA. Po roku 1989 pracoval v Ústave politických vied SAV, v rokoch 1990 – 1998 ako riaditeľ, v rokoch 1998 – 2007 ako predseda vedeckej rady. V rokoch 1990 – 1992 bol predsedom komisie vlády SR a zároveň podpredsedom komisie vlády ČSFR pre analýzu historických udalostí v rokoch 1967 – 1970. Po roku 1989 sa vedecky venoval problematike politických súdnych procesov. V roku 1992 obhájil v Prahe hodnosť doktora historických vied, v roku 2007 mu bolo udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy a v roku 2008 získal Cenu Dominika Tatarku.

Láska k horám sa na deti prenáša!Máte radi hory, narodilo sa vám dieťa a rozmýšľate, na ako dlho budete bez turistiky? Máme pre vás dobrú správu. Na túru môžete ísť, len čo vám to sily dovolia. Bude to iné, zrejme sa pozriete na miesta, kam ste predtým nechodili, a budete musieť riešiť úplne iné problémy ako doposiaľ, no povinnú outdoorovú abstinenciu to neznamená. Naopak, ak chcete neskôr so staršími deťmi chodiť do hôr za outdoorovými športmi pravidelne, treba v prírode tráviť voľný čas odmalička. Deti si zvyknú na prostredie a bude to ich prirodzený biotop. Otázka nebude znieť, či sa cez víkend pôjde do hôr, ale kam a ako.Táto praktická príručka vás prevedie všetkým, čo treba vedieť a mať nachystané pred tým, ako vyrazíte s deťmi na hory. Čo zabaliť do batoha sebe a čo deťom? Ako plánovať? Čomu sa vyhnúť? Ako sa stravovať a ako sa obliecť? Do ktorej doliny sa dá ísť aj s kočíkom?  Súčasťou knihy je aj turistický zápisník - cancák, ktorý vám pomôže uchovať nezabudnuteľné zážitky z každej túry. Je dokonalým spoločníkom každého turistu, cyklistu, horolezca či skialpinistu, ktorý chce mať prehľad o túrach, ktoré absolvoval.Jej autormi sú skúsení turisti Soňa a Ľubomír Mäkkí, ktorí spolu so synmi Matejom a Jakubom prešli stovky kilometrov trás pešo, s nosičom, kočíkom, na bicykli, na lyžiach aj v kanoe.  Prečítajte si ukážku z knihy.Ľubomír Mäkký (1981) je rodený Bratislavčan, ktorý sa dostal k horám vďaka svojmu učiteľovi geografie na gymnáziu. Vyštudoval Fakultu managementu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2002 spoluzakladal internetový magazín o horách HIKING.SK, ktorý doposiaľ vedie. Venuje sa turistike, horskému bicyklovaniu, skialpinizmu, ferratám a občas lezie.Soňa Mäkká (1981) pochádza zo Záhoria, no už v detstve sa presťahovala do Bratislavy. K horám sa dostala vďaka svojim rodičom. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2007 pracovala ako šéfredaktorka HIKING.SK. Koncom roka 2019 začala písať pre Denník N. Venuje sa najmä témam ochrany prírody, životného prostredia a turistiky. Z outdoorových športov má najradšej turistiku, ferraty a backcountry lyžovanie.V roku 2011 sa im narodil syn Jakub a o štyri roky neskôr syn Matej. Oboch od útleho detstva vedú k láske k prírode a outdoorovým aktivitám v horách. Ich prirodzeným biotopom sú lesy Malých Karpát a skaly Vysokých Tatier, no dobre vychádzajú aj s tajchami Štiavnických vrchov, hoľami Nízkych Tatier, roklinami Slovenského raja, dolinami Veľkej Fatry a hrebeňom Malej Fatry. Najradšej majú turistiku a horské bicyklovanie, v zime skitouring.

Mal dvadsaťštyri rokov, za sebou niekoľko osobných tragédií, dva úspešné romány a sľubne rozbehnutú kariéru reportéra. Vyzbrojený mimoriadnou vnímavosťou, literárnym talentom a schopnosťou zachovať si odstup bez straty súcitu vyrazil v roku 1946 do Nemecka, aby napísal sériu reportáží pre švédsky denník Expressen. Tak vznikla ojedinelá zbierka štylisticky vybrúsených reportáží, ktoré zachytávajú apokalyptickú atmosféru povojnového Nemecka – krajiny porazených, krajiny páchateľov, krajiny, ktorá sa rúca navonok aj vo vnútri. Dagerman sarkasticky popisuje absurdné denacifikačné súdy, prostredníctvom ktorých sa Nemci snažili vyrovnať s nacizmom, vysvetľuje triedne rozdelenie povojnového Nemecka, sugestívne a do detailov opisuje útrpné putovanie hladujúcich obyvateľov v preplnených vlakoch, život v pivniciach zaliatych vodou, v troskách rozbombardovaných miest. Vníma útrapy presídlencov a preživších z koncentračných táborov, no čo je ojedinelé, všíma si najmä utrpenie tých, u ktorých sa považuje za zaslúžené – bývalých nacistov, mladíkov, ktorí sami pred sebou aj pred súdom obhajujú svoj vstup do Hitlerjugend, predávajúcih sa nemeckých dievčat či správcu domu, ktorý udával svojich nájomníkov. Elfriede Jelinek, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, v predslove píše: „Učím sa od veľmi mladého muža, ktorý cestuje po rozbitom a vypálenom povojnovom Nemecku, od spisovatela Stiga Dagermana sa učím, čo znamená ‚bez hnevu a zaujatosti‘. Sine ira et studio. (...) Dagerman vracia hladujúcim a mrznúcim ľuďom tej doby slovo, na ktoré síce nemajú nárok, ale ktoré napriek tomu vyjadruje určitú pravdu.“ Nemecká jeseň je druhou knihou Stiga Dagermana preloženou do slovenčiny a vychádza v preklade Miroslava Zumríka.Prečítajte si ukážku z knihy.Michal Hvorecký o knihe a autoroviRozhovor s prekladateľom Miroslavom Zumríkom O autorovi: Stig Dagerman (1923 – 1954), vlastným menom Stig Halvard Andersson, vyrastal na statku u prarodičov – matka ho po narodení opustila. Po zavraždení starého otca a smrti starej matky sa odsťahoval do Štokholmu, vyštudoval históriu umenia a literatúru a stal sa kultúrnym redaktorom. Oženil sa s dcérou utečencov z nacistického Nemecka, ktorej tak pomohol získať švédske občianstvo. Celý jeho aktívny tvorivý život trval len necelé štyri roky, no za ten čas stihol napísať a vydať štyri romány, zbierku poviedok, reportážnu knihu a štyri drámy. V českom preklade vyšli romány Popálené dítě (Mot 2010), Had (Mot 2010) a reportáž Německý podzim (Mot 2013). Veľmi intenzívne vnímal situáciu povojnového sveta, ktorú zažil vo Švédsku a počas reportážnych ciest do Nemecka a Francúzska. Dagerman sa po rokoch intenzívnej práce ocitol v tvorivej, osobnej aj finančnej kríze, trpel depresiami, bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a aj napriek svojmu nespornému talentu a úspechu spáchal vo svojich 31 rokoch samovraždu. Miroslav Zumrík (1981), prekladateľ, vyštudoval filozofiu, škandinavistiku a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prekladá súčasnú nórsku prózu a literatúru faktu. Preložil niekoľko reportáží pre vydavateľstvo Absynt vrátane kníh Mariusza Szczygieła Gottland a Urob si raj a reportáže Dve sestry Åsne Seierstadovej. Pre vydavateľstvo Albatros preložil knihu Tove Alsterdalovej Podaj mi ruku či román Kjersti A. Skomsvoldovej Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia.Túto knihu si môžete kúpiť aj v elektronickej verzii.

„Priatelia, jedna sekunda do konca finálového stretnutia. Toto už nemôžeme prehrať.Priatelia na Slovensku, budeme majstri sveta. Sme majstri sveta! Sme majstri sveta!“Titul majstrov sveta v ľadovom hokeji z roku 2002 spojil ľudí na Slovensku tak ako máloktorý iný moment v športovej histórii. Kniha reportéra Štefana Bugana vychádza najmä zo spomienok tých, ktorí vtedy boli na ľade a na striedačke a ktorí si aj po rokoch spomínajú na množstvo detailov a doteraz nezverejnených informácií. Po dvadsiatich rokoch sa už dá hovoriť nielen o spôsobe, akým sme vyhrali, ale aj dôvode, prečo sa to stalo práve vtedy, prečo sa neskôr hokeju nedarilo a čo je potrebné na to, aby príbeh slovenského hokeja úspešne pokračoval.Stali by sme sa majstrami sveta aj pod trénerom Selvekom? Prečo Filcovi na prvé sústredenie neprišiel žiadny hráč? Ako by sa vyvíjala Lašákova kariéra, keby sa za neho neprihovorili maséri? Začala by sa úspešná éra, keby Šťastný neprehovoril Handzuša do Petrohradu? Získali by sme medaily, keby Šatan zostal v šatni ticho ako vo finále Stanley Cupu? A čo by sa stalo, keby Pálffy nezrušil plánovanú dovolenku na Havaji?Vypočujte si ukážku z knihy Majstri sveta„Dodnes si pamätám, ako spojení boli ľudia. To mi dnes chýba. Vtedy sme šli po námestí a tešili sa katolíci s ateistami, robotníci s právnikmi. Bez ohľadu na to, koho ľudia volili, všetci sa vedeli spojiť pri jednej téme, ktorou bol hokej. To bolo krásne, krajina vtedy naozaj držala pokope.“  Ján Lašák"1. Pomáhaj Janovi Lašákovi. 2. Keď ti niekto odtrhne hlavu, zober si ju na striedačku a doktor ti ju namontuje. 3. Choďte všetci piati zozadu, súper príde spredu." Tri hlavné zásady Jána Filca„Za komunizmu bol hokej športom študentov a robotníkov. Po vzniku Slovenska som si zrazu nemohol nakúpiť bez toho, aby ma nezastavovali staršie panie.“ Peter ŠťastnýŠtefan Bugan v športovej redakcii Denníka N pracuje od septembra 2020, predtým desať rokov pôsobil v denníku Šport, kde postupne prešiel viacerými pozíciami od eléva až po zástupcu šéfredaktora. 

Ako je možné, že napriek všetkej bolesti a sklamaniam, ktoré poznačili jeho pozoruhodný život, Elieho nepohltila temnota a nezatienila ho pred slnkom? Samantha Power, veľvyslankyňa USA pri OSN, v prejave pri spomienke na Elieho Wiesela 1. decembra 2016Ako svedok a obeť tragédie v Osvienčime podal Elie Wiesel (1928 – 2016) v memoároch Noc mimoriadne silnú výpoveď o hrôzach holokaustu. Ako sa tento krehký a nenápadný spisovateľ z karpatského mestečka stal takým vplyvným aktérom na svetovej scéne? Joseph Berger sa pokúša zodpovedať túto otázkou prostredníctvom rozhovorov s jeho priateľmi, vedcami, kritikmi, ale aj pomocou jeho literárnej tvorby. Tí, ktorí Wiesela dobre poznali, vedeli, aký je hlboko ľudský a prirodzený. Rád spieval, s priateľmi si nôtil chasidské piesne, s ktorými vyrastal vo svojom rodisku v rumunskom Sighete, a neváhal sa pridať k divokým chasidským svadobným tancom. Svetového úspechu sa dočkal pomerne neskoro. Po štyridsiatke pracoval ako novinár na voľnej nohe pre francúzske a izraelské noviny, no ledva vládal platiť nájom, a keď sa chcel slušne najesť, niekedy sa musel spoľahnúť na priateľov. Wiesel bol zložitý človek. Mal citlivé ego, pre ktoré niekedy ťažko znášal prácu v skupinách, akou bola rada, ktorá vo Washingtone založila Americké múzeum holokaustu. V roku 1986 získal Nobelovu cenu za mier, pretože bol pre ľudstvo poslom, ktorý tlmočí odkaz mieru, pokánia, ľudskej dôstojnosti a ťažko nadobudnutej viery.Elie Wiesel však nebol len vlajkonosičom preživších holokaust. Stal sa najobdivovanejším ambasádorom židovskej viery na svete a hlasom svedomia mnohých miest, kde sa pošliapavali ľudské práva. Svoj odkaz rozšíril, aby upozornil aj na iné genocídy a varoval, že svet sa z holokaustu nepoučil a ľudstvo sa stále nezbavilo etnickej nenávisti, prenasledovania zraniteľných menšín a masového násilia.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Joseph Berger je americký novinár a spisovateľ. Narodil sa v Sovietskom zväze poľsko-židovským rodičom, ktorí museli počas vojny emigrovať, aby unikli nacistom. V USA, kde sa rodina napokon usadila, spočiatku pôsobil ako učiteľ, neskôr ako prispievateľ do rôznych denníkov. V roku 1984 začal pracovať v časopise New York Times. Napísal štyri knihy. S manželkou žije v New Yorku. Napísali o knihe:„Triezvy, no vynikajúci portrét pozoruhodného muža.“– Rupert Christiansen, The Telegraph„Táto kniha zobrazuje Wiesela v celej jeho zložitosti ako vnímavého, no omylného muža, ktorý si zachoval vieru aj po zápase s Bohom.“– Maron L. Waxman, Jewish Book Council„Wieselov odkaz nás núti šíriť svedectvo aj v jeho neprítomnosti a pokračovať v konfrontácii s mlčaním.“ –  Diane Cole, Wall Street Journal