V prvých rokoch svojej existencie sa slovenský štát vo svete poznačenom vojnovým pustošením javil ako oáza mieru a hojnosti. Budovanie chodníkov a kanalizácie, stavebný ruch, veselé sprievody a plné tribúny oslavujúce Boha a národ. Idylický obraz však obstojí len vtedy, ak zabudneme na tisíce zavraždených Židov, na Rómov vytlačených na okraje miest a dedín, na Čechov, Maďarov a Rusínov degradovaných na obyvateľov druhej kategórie. Ak prehliadneme arizácie, násilie a predovšetkým systematickú snahu zmeniť dovtedy multikultúrnu krajinu na slovenský kresťanský monolit podľa vzoru Hitlerovho Nemecka.Historička Hana Kubátová v knihe Kde líšky dávajú dobrú noc. Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku skúma, ako sa formovanie národného štátu počas druhej svetovej vojny prepojilo s kolektívnou zradou a genocídou. Ukazuje, že holokaust nebol len „importovanou“ tragédiou, ktorú Slovensku vnútilo nacistické Nemecko, ale procesom, na ktorom sa podieľali samotní Slováci – politické a náboženské elity, miestni funkcionári aj bežní občania. Táto kniha narúša pohodlný mýtus o Slovensku ako obeti nacistického diktátu a kladie otázku, ako sa mohla krajina, ktorá sa prezentovala ako kresťanská a národná, stať aktívnym účastníkom holokaustu.Kubátová prináša odpoveď podloženú množstvom dôkazov, ktoré hovoria, že k holokaustu neviedli len rozhodnutia mocných. Umožnili ho každodenné prejavy lojality, kompromisov a chamtivosti, a to aj v tých najodľahlejších kútoch krajiny, kde líšky dávajú dobrú noc. Historická analýza udalostí sa prelína s varovaním pred silou nacionalistických ideológií prekračujúcich hranice – geografické aj časové.Kniha vychádza v marci 2025 aj vo vydavateľstve Oxford University Press pod názvom Christian Nationalism, Nation-Building and the Making of the Holocaust in SlovakiaHana Kubátová, M.A., Ph.D.Pôsobí na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity. V minulosti zastávala výskumné pozície na Telavivskej univerzite, v Slovenskej akadémii vied, na Univerzite Heinricha Heineho v Düsseldorfe, v Pamätnom múzeu holokaustu v Spojených štátoch a v Inštitúte pre pokročilé štúdium na Stredoeurópskej univerzite. Je autorkou dvoch ďalších monografií: Nepokradeš! Nálady a postoje slovenské společnosti k židovské otázce, 1938 – 1945 (Academia, 2013) a The Jew in Czech and Slovak Imagination, 1938 – 89: Antisemitism, the Holocaust, and Zionism (Brill, 2018; spolu s Janom Láníčkom). Zároveň je spolueditorkou troch zborníkov.

Veronika Folentová sa už roky ako novinárka venuje zdraviu a zdravotníctvu. Pri práci na svojej prvej knihe s názvom Ako byť šťastný? si uvedomila, ako veľmi náš celkový pocit zo života ovplyvňuje zdravie a fyzická kondícia. A že niekedy naše zdravotné problémy vyriešia aj malé zmeny v jedálničku či pri sedení. Preto sa desiatich popredných slovenských odborníkov a odborníčok spýtala, ako sa o seba starať, aby sme prežili čo najviac aktívnych rokov v dobrom zdraví bez bolesti a liekov. So svojimi respondentkami a respondentmi sa rozprávala o tom, ako predísť najčastejším ochoreniam, ktoré trápia slovenských pacientov, o ich príznakoch, prevencii a liečbe. Ako sa starať o srdce, oči či pľúca? Ako predísť civilizačným ochoreniam? Čo je zdravý spánok a prečo je dôležitý? Čo robiť, aby sme znížili riziko rakoviny? A ako sa správne hýbať? V knihe nájdete rozhovory: - s kardiológom Robertom Hatalom o srdci - s pneumologičkou Katarínou Dostálovou o pľúcach - s oftalmologičkou Veronikou Kurilovou o starostlivosti o oči - s gastroenterológom Ladislavom Kuželom o strave - s trénerom Petrom Patákom o pohybe - s imunologičkou Jaroslavou Orosovou o imunite - s psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou o duševnom zdraví - s neurogenetikom Tomášom Eichlerom o spánku - s urológom Jánom Švihrom o prostate a penise - s gynekologičkou Zuzanou Kosibovou o vagíne a prsiach Veronika Folentová (1987) vyštudovala žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas školy začala pracovať v denníku SME, kde pôsobila do roku 2014. Vtedy s časťou redakcie odišla na protest proti vstupu Penty do vydavateľstva. Odvtedy pôsobí v Denníku N a venuje sa najmä zdravotníctvu. V roku 2013 s Jánom Krempaským vyhrali slovenské kolo EU Health Prize for Journalists. V roku 2018 dostala čestné uznanie Novinárskej ceny za rozhovor. V roku 2021 získala Novinársku cenu za sériu rozhovorov o covide. V roku 2022 vyšla v knižnej edícii Denníka N kniha Ako byť šťastný?, na ktorej spolupracovala s Vitaliou Bellou.

Denník N v spolupráci s Kanovits Fine Art vám prinášajú reprodukcie ipadových skíc Laca Terena v najvyššej kvalite. Obrázky sú vytlačené najmodernejšou technológiou, kvalitnými pigmentovými farbami Epson Stylus Pro na bavlnenom archívnom 320-gramovom papieri Fineart formátu 18x25 cm, procesom overeným certifikátom pre produkty Hanemühle. Z každej grafiky vydávame 100 signovaných a číslovaných výtlačkov. Skice lebiek vznikli počas návštevy Laca Terena u priateľov v Mexiku v meste Oaxaca de Juarez. Sú to La Catrinhas a Mexico je ich plné všetkých tipov a všetkých veľkostí. Mexičania ich používajú pri sviatku Día de Muertos. „Tie dve som si kúpil od pouličných predavačov a tú horiacu som len nakreslil v obchodíku s ľudovým umením, nemal som na ňu peniaze. K tým dvom lebkám je aj obraz, ktorý som zanechal v múzeu vo Oaxace,“ vraví Laco Teren o svojich skiciach. Ďalšie doteraz nezverejnené ipadové skice Laca Terena aj jeho texty nájdete v knihe Terenova písanka. Pozrite si všetky dostupné grafiky  

Vesmír nás fascinuje. Nielen nás, autorov, teda Norbiho Wernera a Samuela Kováčika, ale celé ľudstvo. A nielen teraz, ale od nepamäti. Preto sa o ňom radi rozprávame. Naše spoločné rozhovory vychádzajú online, rozhodli sme sa ich však aktualizovať, spojiť a doplniť obrázkami a ilustráciami. Kniha tak prináša úplne nový zážitok. Dúfame, že na čitateľa prenieseme pocity, ktorý v nás vyvoláva poznávanie vesmíru. V kapitolách postupne putujeme od blízkeho vesmíru po ďaleký. Začíname výpravou na Medzinárodnú vesmírnu stanicu a na Mesiac. Z neho sa ďalej posúvame k hviezdam a planétam mimo našej slnečnej sústavy až ku galaxiám, ktoré sú rozložené pozdĺž vlákien kozmickej pavučiny. Vďaka moderným teleskopom môžeme nahliadnuť aj do hlbokého, teda dávneho vesmíru, a môžeme dokonca pozorovať aj hranice čiernych dier, známe ako horizonty udalostí. Pred koncom sa dostávame k otázkam, na ktoré dnešná fyzika nestačí a musíme skúmať ďalej. Knihu uzatvárame rozhovorom o kozmickom žiarení, ktoré blízky a ďaleký vesmír spája.Kniha vychádza vo vydavateľstve N Press, vďaka ktorému sme sa v roku 2016 spoznali.O vesmíre sa so Samuelom a Norbim v knihe rozprávajú: kanadský astronaut Chris Hadfield, astronómovia Jiří Grygar a Zdeněk Mikulášek, astrofyzici Michal Zajaček a Marek Skarka a popularizátor astronómie Pavel Gabzdyl. Rozhovory o vesmíre ilustroval Ján Lastomírsky a graficky pripravil Ján Kurinec.Prečítajte si ukážku z knihy tu.Norbert Werner bol od malička fascinovaný vesmírom a hviezdnou oblohou. Začalo to rozprávaním jeho otca o misiách Apollo k Mesiacu a pohľadom na nádhernú Mliečnu dráhu z okolia jeho rodnej Rožňavy. Veľmi ho inšpirovali aj prednášky a láskavosť známeho astronóma a popularizátora vedy Jiřího Grygara. Norbi je dnes vedúcim výskumnej skupiny astrofyziky vysokých energií v Ústave teoretickej fyziky a astrofyziky Prírodovedeckej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. Pomocou vesmírnych ďalekohľadov študuje najhorúcejšie miesta a najenergetickejšie javy vo vesmíre. Podieľal sa na objavoch horúceho plynu a tmavej hmoty vo vlákne kozmickej pavučiny, spájajúcom dve kopy galaxií. Venuje sa výskumu vplyvu obrích čiernych dier na vývoj galaxií a využitiu malých družíc v astrofyzike. Podieľal sa na publikovaní viac ako 160 článkov s vyše 8-tisíc citáciami. V roku 2020 mu Rakúska akadémia vied udelila prestížne ocenenie Ignaza L. Liebena za prínos k röntgenovej astronómii.Samuel Kováčik nebol vesmírom fascinovaný hneď od malička, keď to však prišlo, prišlo to naplno. Vesmír ho upútal svojou podivnosťou – čiernymi dierami, kvantovou fyzikou alebo štruktúrou času a priestoru. Kvantovej štruktúre priestoru sa venuje aj vo svojom výskume, a to od teoretických matematických základov až po možné pozorovania a javy. Okrem toho popularizuje vedu. Založil projekt Vedátor, robí Vedátorský podcast a napísal knihy Najznámejšie experimenty vo fyzike, Obyčajné zázraky a Kúsky reality. Za popularizačné aktivity sa dostal medzi finalistov Falling Walls Lab v Berlíne, bol nominovaný na Kaliga prize a získal Cenu za vedu a techniku 2021 v kategórii popularizácia vedy.

Ako je možné, že napriek všetkej bolesti a sklamaniam, ktoré poznačili jeho pozoruhodný život, Elieho nepohltila temnota a nezatienila ho pred slnkom? Samantha Power, veľvyslankyňa USA pri OSN, v prejave pri spomienke na Elieho Wiesela 1. decembra 2016Ako svedok a obeť tragédie v Osvienčime podal Elie Wiesel (1928 – 2016) v memoároch Noc mimoriadne silnú výpoveď o hrôzach holokaustu. Ako sa tento krehký a nenápadný spisovateľ z karpatského mestečka stal takým vplyvným aktérom na svetovej scéne? Joseph Berger sa pokúša zodpovedať túto otázkou prostredníctvom rozhovorov s jeho priateľmi, vedcami, kritikmi, ale aj pomocou jeho literárnej tvorby. Tí, ktorí Wiesela dobre poznali, vedeli, aký je hlboko ľudský a prirodzený. Rád spieval, s priateľmi si nôtil chasidské piesne, s ktorými vyrastal vo svojom rodisku v rumunskom Sighete, a neváhal sa pridať k divokým chasidským svadobným tancom. Svetového úspechu sa dočkal pomerne neskoro. Po štyridsiatke pracoval ako novinár na voľnej nohe pre francúzske a izraelské noviny, no ledva vládal platiť nájom, a keď sa chcel slušne najesť, niekedy sa musel spoľahnúť na priateľov. Wiesel bol zložitý človek. Mal citlivé ego, pre ktoré niekedy ťažko znášal prácu v skupinách, akou bola rada, ktorá vo Washingtone založila Americké múzeum holokaustu. V roku 1986 získal Nobelovu cenu za mier, pretože bol pre ľudstvo poslom, ktorý tlmočí odkaz mieru, pokánia, ľudskej dôstojnosti a ťažko nadobudnutej viery.Elie Wiesel však nebol len vlajkonosičom preživších holokaust. Stal sa najobdivovanejším ambasádorom židovskej viery na svete a hlasom svedomia mnohých miest, kde sa pošliapavali ľudské práva. Svoj odkaz rozšíril, aby upozornil aj na iné genocídy a varoval, že svet sa z holokaustu nepoučil a ľudstvo sa stále nezbavilo etnickej nenávisti, prenasledovania zraniteľných menšín a masového násilia.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Joseph Berger je americký novinár a spisovateľ. Narodil sa v Sovietskom zväze poľsko-židovským rodičom, ktorí museli počas vojny emigrovať, aby unikli nacistom. V USA, kde sa rodina napokon usadila, spočiatku pôsobil ako učiteľ, neskôr ako prispievateľ do rôznych denníkov. V roku 1984 začal pracovať v časopise New York Times. Napísal štyri knihy. S manželkou žije v New Yorku. Napísali o knihe:„Triezvy, no vynikajúci portrét pozoruhodného muža.“– Rupert Christiansen, The Telegraph„Táto kniha zobrazuje Wiesela v celej jeho zložitosti ako vnímavého, no omylného muža, ktorý si zachoval vieru aj po zápase s Bohom.“– Maron L. Waxman, Jewish Book Council„Wieselov odkaz nás núti šíriť svedectvo aj v jeho neprítomnosti a pokračovať v konfrontácii s mlčaním.“ –  Diane Cole, Wall Street Journal

Dialóg Zuzany Čaputovej a šéfredaktora týždenníka Respekt Erika Taberyho trval viac ako dva roky. Aké je byť ženou vo vrcholnej politike a matkou dcér, na ktoré útočia politici? S čím sa musí vyrovnať hlava štátu zmietaného pandémiou covidu, v čase vypuknutia vojny na Ukrajine či v situácii, keď je spoločnosť mimoriadne polarizovaná? Aké to je, keď sa človek ocitne na čele krajiny? Erik Tabery chcel vidieť a pochopiť človeka, ktorý z tejto roly celých päť rokov nemôže vypadnúť ani na sekundu. Ženu, do ktorej si ľudia premietajú svoje frustrácie, ale aj nesplniteľné nádeje. A Zuzana Čaputová mu to dovolila s otvorenosťou, ktorá nemá medzi politikmi obdobu. „Myslím, že po prečítaní knihy verejnosť uvidí  mnohé udalosti v novom svetle. Snažil som sa pýtať tak, aby to bolo zaujímavé pre ktoréhokoľvek čitateľa, teda aj pre tých, ktorí až tak veľmi slovenskú politiku neriešia. Pokiaľ chcete lepšie pochopiť, aké to je byť na vrchole politickej moci a navyše ženou, táto kniha je pre vás.“ - Erik TaberyKniha vychádza v spolupráci s týždenníkom Respekt."Som rada, že som tam bola, rovnako ako že som videla Irpiň a Boroďanku. Pochopila som tam, že terčom boli civilné ciele, neboli to zblúdené náhodné strely. Vidíte do bytu ľudí, kde sú osobné veci, hrniec na sporáku, bežný život prerušený krutosťou. Jediné, čo mi šlo hlavou, bolo, akým právom vám toto niekto urobil. Akým právom.""Musela som sa postaviť na nohy a záverom je, že o pár mesiacov dovŕšim päťdesiat rokov a ja budem najviac hrdá päťdesiatnička pod slnkom. Síce už to je nejaký vek, ale uvedomila som si, že mám za sebou krásnych päťdesiat rokov silného, poctivého príbehu, o ktorý sa môžem oprieť. Ako žena, ako človek, ako ktokoľvek.""Vnímam, čo sa deje, načúvam racionálnej spätnej väzbe, ale krok nakoniec musím urobiť ja a musím ho urobiť vtedy, keď viem, že bude pevný. Nie keď je očakávaný."Prečítajte si ukážku z knihy tu.

Ukrajina sa zmieta v napätej vojne s Ruskom o zachovanie svojej územnej celistvosti a politickej nezávislosti. Súčasný konflikt je posledným v dlhej histórii bojov o jej územie a o uznanie jej existencie ako samostatného národného štátu. Oceňovaný historik Serhii Plokhy tvrdí, že ak chceme pochopiť prítomnosť a budúcnosť tejto krajiny, musíme najskôr spoznať jej minulosť.  Ukrajinu, ktorá sa nachádza na križovatke medzi strednou Európou, Ruskom a Blízkym východom, formovali rozličné impériá, ktorým slúžila ako strategická brána medzi Východom a Západom – počnúc Byzanciou a Osmanskou ríšou, končiac Treťou ríšou a Sovietskym zväzom. Ukrajina bola po stáročia miestom, kde sa stretávali rôzne kultúry. Miešali sa tu usadlé a kočovné národy a na stepnom pohraničí sa stretávalo kresťanstvo s islamom, čo viedlo k vytvoreniu spoločenstva divokých bojovníkov známych ako kozáci. Súbežné pôsobenie katolíckej a pravoslávnej cirkvi tu zas vytvorilo náboženskú tradíciu, ktorá spája západné a východné kresťanstvo. Ukrajina bola aj domovom miliónov židov či rodiskom chasidizmu – a jedným z vražedných polí holokaustu.Plokhy skúma historickú identitu Ukrajiny na životoch hlavných postáv ukrajinských dejín: kyjevskoruského princa Jaroslava Múdreho, ktorého dcéra Anna sa stala francúzskou kráľovnou; kozáckeho vládcu Ivana Mazepu, ktorého Byron a Puškin zvečnili vo svojich básňach; Nikitu Chruščova a jeho chránenca Leonida Brežneva, ktorý sa napokon stal jeho nepriateľom, a aj na životoch hrdinov protestov na Majdane z rokov 2013 a 2014, ktorí stelesňujú súčasný boj o budúcnosť Ukrajiny.Ako vysvetľuje Plokhy, dnešná kríza je tragickým opakovaním histórie, pretože Ukrajina sa opäť ocitla v centre boja globálnych rozmerov. Kniha Brána do Európy poskytuje jedinečný pohľad na pôvod a potenciálne dôsledky najnebezpečnejšej medzinárodnej krízy od konca studenej vojny.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku a rozhovor s autorom.Serhii Plokhy je profesorom ukrajinských dejín na Harvardovej univerzite, kde zároveň vedie Ukrajinský výskumný inštitút. Je autorom početných kníh vrátane oceňovaných titulov The Last Empire: The Final Days of the Soviet Union (Posledné impérium: Záverečné dni Sovietskeho zväzu), Chernobyl: History of a Tragedy (Černobyľ: Dejiny jadrovej katastrofy) a najčerstvejšej práce Atoms and Ashes: A Global History of Nuclear Disaster (Atómy a popol: Globálne dejiny jadrovej katastrofy). Za svoje knihy získal množstvo literárnych ocenení. Žije v meste Burlington v štáte Massachusetts.