V priebehu svojho výskumu a lekárskej praxe britský lekár Tim Spector zistil, že existuje až šokujúco málo dôkazov týkajúcich sa našich najhlbšie zakorenených predstáv o jedle. Je soľ naozaj taká škodlivá, ako sa o nej tvrdí? Sú ryby zdravé? A čo káva, červené mäso či nasýtené tuky? Môžu sa tehotné ženy spoľahnúť na rady svojho gynekológa o tom, čo majú jesť? Má bezlepková strava vôbec nejaké výhody? Čo vlastne vedia lekári o výžive? V dvadsiatich troch krátkych kapitolách sa Tim Spector rozhodol zbúrať mýty o jedle a zároveň odhaliť, prečo sú takmer všetky tvrdenia o ňom nesprávne. Poukazuje na škandalózny nedostatok kvalitných vedeckých dôkazov, na ktorých sa zakladajú štandardné stravovacie odporúčania, a odkrýva zákulisie potravinárskeho priemyslu, ktorý pevnou rukou ovláda obsah našich tanierov. Autor upozorňuje, že tieto naliehavé problémy nie sú dôležité len pre naše osobné zdravie, ale aj pre budúcnosť celej planéty. Kniha Čo naozaj jeme? spochybňuje všetky stravovacie návyky, vládne opatrenia, zázračné riešenia či nálepky, ktorými sa označujú niektoré údajne škodlivé potraviny, a nabáda nás, aby sme razantne prehodnotili svoj vzťah k jedlu.Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová.Prečítajte su ukážku z knihy a rozhovor s autorom Timom Spectorom.Tim Spector je profesor genetickej epidemiológie na londýnskej King's College a čestný konzultujúci lekár v nemocniciach Guy a St. Thomas. Ako odborník v oblasti personalizovanej medicíny a črevného mikrobiómu získal mnohé ocenenia. Je autorom štyroch kníh vrátane bestsellera The Diet Myth (Mýty o stravovaní). Pravidelne účinkuje v televízii a rádiách po celom svete, píše pre Guardian, British Medical Journal (BMJ) a ďalšie periodiká.

Prvá taška Denníka N s motívom titulnej strany z 23. mája 2017. Vyrobená s použitím recyklovanej organickej bavlny (60 %) a zvyškov polyesteru z textilnej výroby (40 %) spôsobom šetrným k životnému prostrediu. Hrubý úplet (dvojnásobok oproti bežným taškám) zaručuje trvácnosť aj nosnosť tašky. Perte na 30° C, nežehlite motív a vydrží vám dlhé roky. Rozmer: 35 × 38 centimetrov V ponuke máme ešte aj túto druhú, o niečo väčšiu tašku.  Na fotografii autorka návrhu titulnej strany aj tašky, artdirektorka Denníka N Soňa Ševčíková.

V čom sa mýlia apokalyptické filmy, keď zobrazujú prírodné pohromy alebo vojnu?  Ako sa v skutočnosti správajú ľudia pri bombardovaní?  Čo naozaj zažili deti, ktoré stroskotali na pustom ostrove, a prečo to bolo také odlišné od knižného príbehu Pán múch?  Ako došlo k zásadným pozitívnym prerodom spoločností, napríklad k ukončeniu apartheidu?  Ak existuje presvedčenie, ktoré spája ľavičiarov a pravičiarov, psychológov a filozofov či starovekých a moderných mysliteľov, tak je to tichý predpoklad, že ľudia sú zlí. Je to presvedčenie, ktoré inšpiruje novinové titulky a usmerňuje zákony, ktoré utvárajú naše životy. Toto presvedčenie je hlboko zakorenené v západnom myslení od Machiavelliho po Hobbesa, od Freuda po Pinkera. Ľudia sú vraj vo svojej prirodzenosti sebeckí a poháňa ich v prvom rade vlastný záujem.  Medzinárodný bestseller Rutgera Bregmana Ľudskosť: Optimistická história človeka ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín a snaží sa dokázať, že sme od prírody prívetiví, že sme zameraní viac na spoluprácu ako na konkurenciu a že sme náchylní si navzájom skôr dôverovať než neveriť. Keď si o ľuďoch myslíme to najhoršie, to najhoršie sa v našej politike a ekonomike napokon aj prejaví. Ak však uveríme, že v ľuďoch sú prívetivosť a altruizmus hlboko zakorenené, položíme tým základy pre ozajstné zmeny v spoločnosti. Knihu preložili Jana Trajtelová a Michal Lipták. Prečítajte si ukážku z knihy, recenziu a rozhovor s autorom.Vypočujte si ukážku z knihy Ľudskosť Napísali o knihe:  "Kniha Ľudskosť ma donútila vnímať ľudstvo z novej perspektívy a prehodnotiť niektoré moje názory." Yuval Noah Harari, autor Sapiens a Homo Deus „Kniha Ľudskosť poskytuje filozofickú a dejinnú oporu našej viere v spoluprácu, láskavosť a vzájomnú dôveru, aby sme mohli budovať lepšiu spoločnosť.“ Mariana Mazzucato, autorka knihy The Value of Everything  „Táto úžasná kniha zmení spôsob, akým vidíte svet a svojich ľudských druhov. Otvára myseľ a čo je dôležitejšie, otvára srdce. Nikdy sme takéto posolstvo nepotrebovali viac, ako teraz.“ Johann Hari, autor knihy Lost Connections   O autorovi:  Rutger Bregman (1988) je historik a spisovateľ. Je autorom piatich kníh o dejinách, filozofii a ekonómii. Jeho knihy De meeste mensen deugen (Ľudskosť; 2019) a Gratis geld voor iedereen (Utópia pre realistov; 2014) sa obe podľa The New York Times stali bestsellermi a boli preložené do viac než 40 jazykov. Za svoju prácu pre The Correspondent bol Bregman dvakrát nominovaný na prestížne ocenenie European Press Prize. Žije v Holandsku.

Psychológ Ján Hrustič hovorí, že osamelosť je, keď sme vedľa seba, ale každý vo svojom svete. Keď partnerstvo upadne do rutiny a láska je vyčerpávaná hádkami, vzájomnými zraneniami, netoleranciou a nepochopením, prichádza odcudzenie a pocit osamelosti. Nie je to však nezvratný proces a máme ho v našich rukách - stačí zamerať pozornosť na tie správne veci, naučiť sa vhodne komunikovať a nájsť odvahu vziať na seba zodpovednosť za kvalitu vzťahu. Čo spôsobuje, že sa vo vzťahu cítime osamelo? Čo robiť, ak sa zo vzťahu vytratila intimita? Ako a kedy sa s partnerom rozprávať o nepríjemných veciach a načo je dobrá nezáväzná konverzácia? Aký je rozdiel medzi zaľúbenosťou a zrelou partnerskou láskou? Akú úlohu v partnerstve zohráva egocentrizmus, manipulácia či vzťahy s rodičmi? A je pravda, že vďaka konfliktom sa naše vzťahy rozvíjajú? Prečítajte si ukážky z knihy: Je len málo mužov, ktorým nezávislosť žien imponuje.Mnohí ľudia si v sebe od detstva nesú predstavu, že sú mizerní, zlí, nanič.Ján Hrustič má za sebou 40 rokov praxe psychológa a terapeuta. Mnohým párom pomohol vrátiť do vzťahu blízkosť a dôveru, no mnohým pomohol aj dôstojne sa rozísť, či vyrovnať sa s rozchodom. Ďalších sprevádzal obdobiami osamelosti, neistoty, pochybností a pomohol im dozrieť a vyrásť. V rozhovore s Monikou Kompaníkovou sa zameriava na problémy blízkych vzťahov a ich korene a ponúka konkrétne techniky ako do partnerstva vrátiť pocit naplnenia, intimity, blízkosti a zároveň slobody. V druhej časti knihy hovorí Ján Hrustič aj o sebe, o svojom detstve na dedine v rusínskej rodine, o svojej ceste k psychológii a k mystike. Sám prešiel vďaka psychoterapii a pracovným skúsenostiam s väzňami či hendikepovanými mladými ľuďmi veľkou osobnou transformáciou a jeho rady tak nevychádzajú len z teórie, ale najmä z dlhoročnej praxe. O autoroch: Ján Hrustič (1951) vyštudoval všeobecnú psychológiu so špecializáciou na poradenskú psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Absolvoval viaceré sociálno-psychologické a psychoterapeutické tréningy vrátane deväťročného psychoterapeutického tréningu v Gestalt terapii organizovaného inštitútom Metanoia v Londýne. Posledných viac ako dvadsať rokov poskytoval rodinné a partnerské poradenstvo v centre poradensko-psychologických služieb, ktoré sa pretransformovalo na referát poradensko- psychologických služieb, kde pracoval až do dôchodku. Aktuálne sa ešte stále veľmi limitovane venuje rodinnému a partnerskému poradenstvu. Napísal knihu Od osamelosti k blízkemu vzťahu v partnerstve (2015) Monika Kompaníková (1979) študovala grafiku a maľbu na VŠVU v Bratislave, no posledných dvadsať rokov sa venuje najmä literatúre. Dlhodobo spolupracuje s neziskovým sektorom aj SNG. Je autorkou štyroch kníh pre dospelých a piatich kníh pre deti, vrátane románu Piata loď, ktorý bol v roku 2011 ocenený cenou Anasoft litera a sfilmovaný a knihy pre deti s názvom Hlbokomorské rozprávky. Sedem rokov pracovala v kníhkupectve Artforum v Bratislave, založila a ako šéfredaktorka viedla literárne noviny Čo čítať? a portál medziknihami.sk Ako spoluautorka pesničkových textov pôsobí v hudobnom zoskupení Toddler Punk, píše hudobné texty a od roku 2019 je editorkou knižnej edície Denníka N.

Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka. „Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Nazvali ho Čriepky. Stojí nad hŕbou kamenia a odhodlane niečo zapisuje. Neskôr skrytá pod malým stanom v daždi a obklopená bahnom ometá skalu malým štetcom. A potom do detailov na milimetrový papier zakreslí skrinkový hrob z mladšej doby bronzovej. „Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť,“ píše vo veľkom spomienkovom texte na výskum s Martinou Kušnírovou archeológ Vladimír Mitáš. Archeológovia spomínajú, ako dobre sa Martina vyznala v symbolike zvierat v praveku. Možno aj preto, že bola veľkou ochrankyňou zvierat. Tento motív sa opakuje v spomienkach jej nadriadených aj kamarátov. Spomienky na Martinu sú miestami veľmi osobné a bolestivé. Jelínek opisuje aj to, ako sa v roku 2014 zoznámili na exkurzii do Rumunska. „Pamätám si, že v nejakej situácii povedala poznámku – vtipnú, trefnú, ale nie škodoradostnú. Viacerí sme sa na ňu otočili a ona sklopila zrak a strašne sa začervenala, keď sa na ňu upriamila toľká pozornosť.“ Zborník nemá žiadneho veľkého sponzora, spojili sa pri ňom viacerí odborníci. Aby mohla kniha vyjsť, začali sa na ňu ľudia zbierať cez transparentný účet. Školám, organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa venujú vzdelávaniu, ju po vyžiadaní zašleme bezplatne. Požiadať o knihu môžete v dotazníku na tomto linku. Prečítajte si viac: Bola odvážna a červenala sa. Archeológovia pripravili knihu na pamiatku Martiny Kušnírovej

Kvalitný plastový pohár od austrálskeho výrobcu KeepCup vhodný na kávu, čaj, vodu, džús, alkoholické nápoje v primeranom množstve, skrátka, bude to váš pohár, môžete si doň naliať, čokoľvek chcete.Na rozdiel od lacných plastových pohárov s vrchnákmi, ktoré sú akože do auta alebo do ruky, ale potom vás oblejú, vás tento neobleje.Pri každom opakovanom použití zachránite svet od jedného neekologického jednorazového pohára.Štýlový červený prstenec s logom Denníka N je možné dať dolu, ak to situácia vyžaduje (napr. v meste je práve protest proti čipizácii) alebo sa ním, naopak, pochváliť tam, kde vám prinesie rešpekt (napr. kaviareň, knižnica, festival, šachový turnaj).Pohár môžete umývať v umývačke riadu, vo vrchnom koši.Objem 340 ml, výška 130 mm, priemer 90 mm. Materiál: polypropylén #5, LDPE, TPU, silikón. BPA free, vnútorná ryska, možnosť rozložiť na 4 diely, barista friendlyAk preferujete sklo pred plastom, máme aj menšiu sklenenú verziu.

„Vždy som sníval o tom, že napíšem román, ktorý bude mať zvuk,“ hovorí Jurij Andruchovyč, ktorý celý život spieval, skúšal so svojou kapelou a odohral nespočetné množstvo koncertov. Akustickým románom Rádio Noc sa mu podarilo spustiť jazykový ohňostroj, ktorý doslova exploduje na pozadí klimatických protestov, nástupu pandémie a stupňujúcich sa hrozieb zo strany Ruska. Pri čítaní Andruchovyčových príbehov si nikto nemôže byť istý, či vychádzajú z divokého života alebo z cesty za snom. V jeho ostatnom románe je všetko, ako píšu aj čitatelia na goodreads.com: je to dobrodružný román so zápletkou, burleskná šaškáreň, alternatívna história. Bulgakovská fantazmagória s trochou satiry, erotiky a paródie a s množstvom popkultúrnych odkazov. Obsahuje dokonca dlhý zoznam skladieb, ktoré autor odporúča počúvať v noci pri čítaní.Viac ako 350-stranový román vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej a s prispením editora Valerija Kupku. Andruchovyčov narcistický hrdina rockový hudobník Josyp Rotskyj podporoval revolúciu vo svojej vlasti ako „barikádový klavirista“. V exile si na živobytie zarába hraním salónnej hudby a po sérii dramatických udalostí spojených so zabitím diktátora je nútený vydať sa na útek. Kým jemu robia spoločnosť jeho verní priatelia havran Edgar a milenka Animé, on sám prostredníctvom svojho rozhlasového programu vysiela hudbu, poéziu a dobré príbehy do temného sveta. „Ak je Boh naším otcom, diabol je potom naším nerozlučným priateľom. Počúvate Rádio Noc, od mikrofónu vás zdraví Josyp Rotskyj alebo Jos. Práve odbila polnoc a ja tu s vami budem až do rána. Dnes je piatok trinásteho decembra – ako vidíte, dokonalé podmienky: najhorší dátum najhoršieho mesiaca v najhorší deň v týždni. Skvelá príležitosť stráviť spolu nejaký čas.“ Jurij Andruchovyč sa narodil v roku 1960 v ukrajinskom Stanislave (teraz Ivano‐Frankivsk). Básnik, spisovateľ, esejista, prekladateľ, literárny kritik, jeden zo zakladateľov osobitého prúdu ukrajinskej postmoderny, ktorý dostal názov stanislavský fenomén, sa stal známym v polovici 80. rokov 20. storočia ako člen skupiny básnikov Bu‐Ba‐Bu (burleska – balagán – buffonáda). Andruchovyčove básne z tohto obdobia vyšli v zbierkach Nebo a námestia (1985), Centrum mesta (1989) a Exotické vtáky a rastliny (1991). K písaniu poézie sa vrátil neskôr, keď vydal zbierku Piesne pre mŕtveho kohúta (2004). Jeho básne zhudobnili ukrajinské rockové skupiny Mertvyj piveň a Plač Jeremiji. So svojimi básňami vystupoval s poľskou experimentálnou skupinou Karbido, s ktorou nahral dva albumy. Koncom 80. rokov začal Andruchovyč písať prózu. Ako prozaik debutoval zbierkou realistických poviedok Vľavo, tam, kde je srdce (1989), ktoré mu neskôr poslúžili ako základ scenára k celovečernému filmu Hlad po kyslíku (1992). Povesť významného prozaika si získal po vydaní troch krátkych postmoderných románov Rekreácie (1992; v slovenčine vyšiel v roku 2003, v češtine pod názvom Rekreace aneb Slavnost Vzkříšeného Ducha v roku 2006), Moskoviáda (1993; slovenské vydanie je z roku 2013) a Perverzia (1996). V románovej tvorbe pokračoval knihou Dvanásť obručí (2003) a autobiografickým románom Tajomstvo – namiesto románu (2007). Po zbierke próz Intímne miesta – Lexikón (2011) vydal v roku 2018 román Milenci Justície. V polovici 90. rokov 20. storočia začal publikovať eseje, ktoré vyšli v zbierkach Dezorientácia v krajine (1999), Diabol sa skrýva v syre (2006), Moja Európa (2001; v češtine vyšla pod názvom Moje Evropa v roku 2009), ktorú napísal spolu s poľským spi‐ sovateľom Andrzejom Stasiukom, a Tu je pochovaný Fantomas (2015). Medzi Andruchovyčove najvýznamnejšie prekladateľské úspechy patrí preklad Hamleta Williama Shakespeara, antológia americkej poézie 50. – 60. rokov 20. storočia (vrátane beatnikov) a jeho preklady z nemčiny (Reiner Maria Rilke), z poľštiny (Tadeusz Konwicki) a z ruštiny (Boris Pasternak, Osip Mandeľštam). V roku 2015 vyšla v slovenskom preklade kniha poľského reportéra Pawła Smoleńského Šče ne vmerla i ne vmre – Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom.

Radoslav Procházka, ktorý patrí medzi najvýraznejších právnikov u nás a bol priamym aktérom politického diania, v knihe analyzuje vznik a historické zmeny Ústavy a predkladá vlastné návrhy, ako dosiahnuť, aby jej novely neboli len marketingovým nástrojom politických strán. Venuje sa aj návrhom na zmeny Ústavného súdu, ktoré budú v roku 2018 patriť medzi hlavné spoločenské témy. “Úcta k štátu, zákonom a ľuďom v tejto krajine nemá byť slepá, ale mala by vyrastať zo žičlivosti k nej. Kniha Radoslava Procházku je napísaná s ústavným nadhľadom, niekedy kriticky, ale preniká ju autorova žičlivosť a záujem o tvár tejto krajiny. Odporúčam ju každému, kto sa zaujíma o politický, spoločenský a duchovný život na Slovensku,” píše v predslove Rozhádzanej republiky František Mikloško.