Reportáž o tom, ako Čína vybudovala rozsiahly digitálny sledovací systém obyvateľov a sieť detenčných táborov pre prenasledovanú menšinu Ujgurov.V rozľahlom severozápadnom regióne Číny, kde žijú viaceré pôvodné skupiny stredoázijských národov, zmizlo už viac než milión a pol Ujgurov a príslušníkov ďalších etník. Americký antropológ a spisovateľ Darren Byler prináša šokujúce svedectvo o čínskom systéme digitálnej kontroly a sieti vysoko zabezpečených internačných táborov, ktoré nemajú v novodobej histórii obdobu. Celý systém stojí na rétorike vojny proti „moslimskému terorizmu“, ktorú si čínsky štát osvojil z USA a od ich spojencov po 11. septembri 2001. V rozhovoroch s ľuďmi, ktorí prežili tábory, robotníkmi, ktorých poslali na nútené práce, ale aj na základe množstva vládnych dokumentov a viac než desiatich rokov výskumu odhaľuje, ako funguje rozsiahla digitálna sieť zameraná na kontrolu, monitorovanie, získavanie údajov a vynucovanie práce státisícov Ujgurov. Zadržaní Ujguri, ktorých obvinenia sú vykonštruované na základe prezumpcie viny, respektíve tzv. predzločinov, ako napríklad  obyčajná inštalácia aplikácie sociálnych médií, sú umiestňovaní do detenčných prevýchovných táborov, kde ich nútia zriecť sa islamu, dištancovať sa od rodiny, pracovať v továrňach a velebiť čínsku vládu. Darren Byler odhaľuje desivé praktiky čínskej vlády a mapuje využívanie moderných technológií, ktoré predstavujú novú podobu neslobody najmä pre zraniteľné skupiny obyvateľstva.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Knihu preložila Mária Mlynarčíková.Darren Byler pôsobí ako odborný asistent na Univerzite Simona Frasera vo Vancouveri a je autorom niekoľkých kníh, v ktorých sa venuje problematike genocídy Ujgurov. Je pravidelným prispievateľom internetového magazínu SupChina a jeho články o Číne sa objavili aj v médiách ako Guardian, Foreign Policy, ChinaFile či Prospect Magazine. Doktorát v odbore antropológia získal na Washingtonskej univerzite.  Napísali o knihe:„Byler ponúka mrazivé svedectvo o digitálnych táboroch v severozápadnej Číne, ktorých cieľom je obmedzovať slobodu, trestať a v konečnom dôsledku vyhladiť pôvodných obyvateľov. Kniha plná trýznivých odhalení systematickej nespravodlivosti v Číne, ktorej sa celý svet len prizerá.“ Kirkus Reviews„Bez ohľadu na popieranie čínskej vlády, Darren Byler v tejto knihe s množstvom zdrojov opisuje nielen to, ako sú príslušníci etnických skupín v Číne násilne umiestňovaní do internačných táborov len z dôvodu praktizovania náboženstva, ale aj to ako ich mimo táborov čínska vláda zbavuje slobody prostredníctvom digitálnych sledovacích systémov. Kniha, postavená na skutočných príbehoch tých, ktorých prežili, je strhujúcou a desivou obžalobou o najhoršom porušovaní ľudských práv, ku ktorému v dnešnom svete dochádza.“ Andrew J. Nathan, Columbia University

Biografia Beatles od Philipa Normana je najdôležitejšou knihou o najvplyvnejšej kapele v dejinách hudby a zároveň pútavým príbehom o životoch jej členov a dobe, v ktorej tvorili. Táto aktualizovaná publikácia mapuje cestu štyroch neupravených liverpoolskych mladíkov od divokých a často komických začiatkov cez ohromujúci vrchol zhmotnený vo fenoméne beatlemánie až po náhly rozpad kapely. Autor opisuje aj boj jej členov s hudobným škatuľkovaním a okolnosti úmrtia Johna Lennona a Georgea Harrisona. Zábavná, duchaplná a dojímavá kniha Shout! Beatles a ich skutočný príbeh sa už krátko po vydaní stala bestsellerom a predalo sa z nej viac než milión výtlačkov. Zaradila sa medzi povinné čítanie nielen pre fanúšikov a fanúšičky Beatles, ale aj pre každého, kto sa zaujíma o históriu popmusic.Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Philip Norman je britský novinár a spisovateľ. Kariéru začal v novinách Sunday Times a čoskoro si vyslúžil reputáciu skvelého profilového novinára. Jeho debut Shout!, ktorý vyšiel už v roku 1981 a odvtedy bol niekoľkokrát revidovaný, patrí medzi najvýznamnejšie knihy o Beatles. Okrem toho vydal niekoľko ďalších biografií – Johna Lennona, Paula McCartneyho, Eltona Johna, Erica Claptona či Micka Jaggera.Napísali o knihe:„Toto je prvá (a zároveň najlepšia) kniha, ktorá spája dejiny hudby s literárnou hĺbkou. Názvy kapitol hovoria za všetko: ‚Štyria šialení malí lordi, ktorí zarábajú päťtisíc libier týždenne‘ či ‚Verím len v seba. V Yoko a v seba‘. Normanova biografia je mimoriadne strhujúca najmä v záverečných častiach príbehu Beatles, hoci všetky jej kapitoly vynikajú podmanivým jazykom a detailným porozumením.“ – Q„Rovnako krásne a znepokojivé ako posledný album Beatles.“ – Daily Express„Dôsledne zrešeršovaná biografia… Normanove vedomosti o histórii kapely sú pôsobivé.“ – George Melly, Observer

Láska k horám sa na deti prenáša!Máte radi hory, narodilo sa vám dieťa a rozmýšľate, na ako dlho budete bez turistiky? Máme pre vás dobrú správu. Na túru môžete ísť, len čo vám to sily dovolia. Bude to iné, zrejme sa pozriete na miesta, kam ste predtým nechodili, a budete musieť riešiť úplne iné problémy ako doposiaľ, no povinnú outdoorovú abstinenciu to neznamená. Naopak, ak chcete neskôr so staršími deťmi chodiť do hôr za outdoorovými športmi pravidelne, treba v prírode tráviť voľný čas odmalička. Deti si zvyknú na prostredie a bude to ich prirodzený biotop. Otázka nebude znieť, či sa cez víkend pôjde do hôr, ale kam a ako.Táto praktická príručka vás prevedie všetkým, čo treba vedieť a mať nachystané pred tým, ako vyrazíte s deťmi na hory. Čo zabaliť do batoha sebe a čo deťom? Ako plánovať? Čomu sa vyhnúť? Ako sa stravovať a ako sa obliecť? Do ktorej doliny sa dá ísť aj s kočíkom?  Súčasťou knihy je aj turistický zápisník - cancák, ktorý vám pomôže uchovať nezabudnuteľné zážitky z každej túry. Je dokonalým spoločníkom každého turistu, cyklistu, horolezca či skialpinistu, ktorý chce mať prehľad o túrach, ktoré absolvoval.Jej autormi sú skúsení turisti Soňa a Ľubomír Mäkkí, ktorí spolu so synmi Matejom a Jakubom prešli stovky kilometrov trás pešo, s nosičom, kočíkom, na bicykli, na lyžiach aj v kanoe.  Prečítajte si ukážku z knihy.Ľubomír Mäkký (1981) je rodený Bratislavčan, ktorý sa dostal k horám vďaka svojmu učiteľovi geografie na gymnáziu. Vyštudoval Fakultu managementu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2002 spoluzakladal internetový magazín o horách HIKING.SK, ktorý doposiaľ vedie. Venuje sa turistike, horskému bicyklovaniu, skialpinizmu, ferratám a občas lezie.Soňa Mäkká (1981) pochádza zo Záhoria, no už v detstve sa presťahovala do Bratislavy. K horám sa dostala vďaka svojim rodičom. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2007 pracovala ako šéfredaktorka HIKING.SK. Koncom roka 2019 začala písať pre Denník N. Venuje sa najmä témam ochrany prírody, životného prostredia a turistiky. Z outdoorových športov má najradšej turistiku, ferraty a backcountry lyžovanie.V roku 2011 sa im narodil syn Jakub a o štyri roky neskôr syn Matej. Oboch od útleho detstva vedú k láske k prírode a outdoorovým aktivitám v horách. Ich prirodzeným biotopom sú lesy Malých Karpát a skaly Vysokých Tatier, no dobre vychádzajú aj s tajchami Štiavnických vrchov, hoľami Nízkych Tatier, roklinami Slovenského raja, dolinami Veľkej Fatry a hrebeňom Malej Fatry. Najradšej majú turistiku a horské bicyklovanie, v zime skitouring.

Zo 150. miesta kandidátky neparlamentnej strany sa za desať rokov dostal na post najmocnejšieho človeka v štáte. Pohŕdal klasickou politikou, brojil proti štandardným politikom a vyhadzoval im na oči ich nesplnené sľuby. Porazil Smer a stal sa premiérom, no vo funkcii vydržal len rok. Ukázalo sa, že vládnuť bez politického remesla sa nedá a že voliči chcú, aby sa politici správali aspoň trochu štandardne. Nakoniec po ňom zostalo toľko nesplnených sľubov, nedotiahnutých nápadov a poprených vyhlásení, ako po máloktorom inom politikovi. Reportér Denníka N Dušan Mikušovič sledoval politickú kariéru Igora Matoviča niekoľko rokov. Kniha vychádza z rozhovorov, ktoré absolvoval s politickými aktérmi a zo situácií, ktoré sa doteraz na verejnosť nedostali. Popisuje Matovičov rok vo funkcii premiéra a ako k nej desať rokov smeroval. Prečítajte si ukážku z knihyDušan Mikušovič (35)Vyštudoval žurnalistiku a politológiu na Masarykovej univerzite v Brne, po škole sa zamestnal ako copywriter v reklamnej agentúre Wiktor Leo Burnett. Od roku 2013 do konca roka 2014 pracoval ako redaktor denníka SME, od začiatku roka 2015 pôsobí ako reportér Denníka N. Získal tri Novinárske ceny, okrem toho ho porota súťaže ocenila dvomi čestnýmu uznaniami, naposledy za príbeh radikalizácie slovenského moslimského konvertitu, ktorý napísal v roku 2019. V Denníku N sa venuje najmä politike a domácemu spravodajstvu. 

Najväčší športový škandál v dejinách.„Som vlastenec, ale zároveň som aj zradca. Práve vďaka mne získala moja vlasť také množstvo olympijských medailí, práve vďaka mne je však zároveň vylúčená z účasti na olympijských hrách. Som oddaný manžel a otec, ale manželku ani deti som už roky nevidel. Svet ma považuje za whistleblowera a vznikol o mne oscarový dokument, ja sám som sa však stal duchom: žijem v anonymite a pod ochranou americkej vlády – teda vlády tej krajiny, ktorú som mojej domovine všetkými silami pomáhal poraziť.“                                                                           Dr. Grigorij RodčenkovV roku 2015 došlo k pozastaveniu akreditácie Ruského antidopingového centra vo Svetovej antidopingovej organizácii (World Anti-Doping Agency). Príčinou bolo odhalenie dôkladne premysleného a štátom sponzorovaného dopingového programu na olympiáde v Soči (2014). Zmes steroidov, ktorej obsah je takmer nevypátrateľný, je známa aj pod názvom „koktail Vojvodkyňa“. Za jeho prípravou, manipuláciami so vzorkami moču a prepracovaným plánom na zahalenie stôp stojí Grigorij Rodčenkov.Príbeh, ktorý neprestáva fascinovať a zároveň šokovať celý svet, spracoval v oceňovanom dokumentárnom filme už Bryan Fogel. V knihe Rodčenkovova aféra (The Rodchenkov Affair: How I Brought Down Russias' s Secret Doping Empire, 2020) nájdete jeho úplnú a nepozmenenú verziu, podanú s otvorenosťou vyrážajúcou dych. Text zachytáva autorovo detstvo za železnou oponou, jeho prvý kontakt so svetom dopingu, keď mal dvadsaťdva rokov a študoval na Moskovskej štátnej univerzite, ako aj jeho pracovnú kariéru v Sovietskom olympijskom výbore. Ide o neuveriteľné rozprávanie, ktoré odhaľuje masívne zmanipulovaný systém, pokrytectvo a morálne dilemy nesmiernych rozmerov. Prečítajte si ukážku z knihy.Dr. Grigorij Rodčenkov (1958) je bývalý riaditeľ Ruskej antidopingovej agentúry. Jej činnosť bola v roku 2015 pozastavená, pretože sa podieľala na rozsiahlom a štátom sponzorovanom dopingovom programe. Rodčenkov stál pri vývoji a distribúcii zakázaných látok na zvýšenie výkonnosti, z ktorých v rokoch 2005 až 2015 ťažili tisíce ruských športových hviezd. V roku 2016 sa dostal na titulné stránky ako whistleblower, ktorý odhalil obrovské rozmery ruského dopingového programu, čo viedlo k vylúčeniu Ruska z olympijských hier v rokoch 2016 a 2018. V súčasnosti žije v Spojených štátoch ako chránený svedok. Knihu preložil Samuel Marec. 

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredoeurópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského „lupiča s whisky“ Attilu Ambrusa.Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii.„Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby.“Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N„Tváriť sa, že máme všetci rovnaké názory na historické udalosti a prechovávame k nim rovnaké pocity, by bolo pokrytectvo. Právo existovať vedľa seba majú aj protikladné pohľady. S jednou podmienkou - rozdielne historické hodnotenia nemôžu byť podkladom aktuálnych politických požiadaviek. Od tých sa musia politici oboch strán vždy rozhodne dištancovať.“P. Morvay, február 2004„Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, ak politicky motivovanú zbabelú vraždu nebude nazývať vraždou a bude sa ju snažiť pomocou nejakých právnych kľučiek či falšovania histórie bagatelizovať. A žiadna spoločnosť sa nedokáže ubrániť totalitným praktikám, ak nepochopí, ako fungujú a akí ľudia ich šíria alebo im slúžia.“P. Morvay, september 2008Peter Morvay (1968 –2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.Ukážka9. 8. 1999 Respekt Robin Hood transformáciePred mesiacom využil najznámejší lupič Maďarska nepo­zornosť strážcov a počas svojej pravidelnej prechádzky po väzenskom dvore utiekol. Svižne preliezol štvormetrový múr, dostal sa do jednej z kancelárií, tam zviazal predlžovačky a tele­fónne káble a cez nezamrežované okno väznicu opustil. Polícii trvalo pol dňa, kým uzavrela všetky výjazdy z hlavného mesta. Odvtedy po utečencovi neúspešne pátra. Nejde tu iba o príbeh lupiča. Celý prípad poukazuje aj na to, ako sa môžu pozerať na svojich Robinov Hoodov občania postkomunistickej Európy. Keď zlyhá parťák Dnes tridsaťdvaročný Attila Ambrus začínal ako brankár jed­ného z mála maďarských profesionálnych hokejových tímov. Počuli ste niekedy o maďarskom hokeji? Veľmi to asi nevyná­šalo. Ambrus, túžiaci po živote na vysokej nohe, hľadal možnosť, ako si privyrobiť. V januári 1993 začal s pištoľou v ruke prepa­dávať bankové pobočky, poštové úrady a cestovky v Budapeš­ti. Postupne navštívil 27 miest a nazhromaždil lup v hodnote 142 miliónov forintov (približne 22 miliónov korún). Väčšinu akcií absolvoval sám, ale pred časom podľahol pre­hováraniu svojho mladšieho kolegu-hokejistu Gábora Orbána a pribral ho. Nemal to veru robiť. Posledné prepadnutie sa uskutočnilo tento rok 15. januára a veľmi sa nevydarilo. Am­brus vraj bol postupom času pri akciách čoraz hrubší a na zastrašenie občas vystrelil do vzduchu z pištole. Jeden taký výstrel počul majiteľ susedného obchodu a zavolal políciu. Ambrus s korisťou 18 miliónov forintov stačil zmiznúť, ale Orbána polícia chytila.Ako sa Ambrus neskôr v jednom rozhovore posťažoval, do­lapený člen dvojice mal podľa dohody pre podobné prípady odolávať výsluchu aspoň tri hodiny, kým prezradí totožnosť svojho parťáka. Ten druhý by tak získal čas potrebný na opus­tenie Maďarska. Ambrus sa aj po neúspechu urýchlene vydal k rumunským hraniciam. Sám pochádzal z maďarskej menši­ny v Rumunsku a niekde v divokých sedmohradských horách chcel prečkať čas, kým po ňom bude najväčšia zhánka. Orbán však po zatknutí všetko okamžite vyklopil. Ambrus navyše nedokázal odísť bez svojho psa, pre ktorého sa vrátil domov, cestou ešte natankoval a kúpil si fľašu škótskej. Sprá­vu o jeho úteku dostali colníci na hraničnom priechode štvrť hodiny predtým, než k nim Ambrus dorazil. Našli u neho štyri pištole.

19.6.2023 je desiate výročie razie v Moldave nad Bodvou. Pri tejto príležitosti si môžete knihu Roky bezprávia kúpiť za symbolickú cenu.Podvečer devätnásteho júna 2013 vtrhlo do osady Budulovská v Moldave nad Bodvou viac ako šesť desiatok policajtov. Keď po polhodine odišli, zostali po nich zničené príbytky, vybité zuby a modriny po obuškoch na telách viac ako tridsiatich obyvateľov vrátane žien a detí. Policajti nenašli žiadnu hľadanú osobu ani ukradnuté veci.Razia nebola ojedinelá brutalitou ani výsledkom, ale tým, čo nasledovalo po nej. Obyvatelia sa totiž rozhodli brániť. Ich cesta za spravodlivosťou trvala osem rokov a do kauzy sa zapojili najvyšší štátni úradníci, Európsky súd pre ľudské práva aj elitní právnici. Ako sa však z poškodených mohli stať obvinení a z policajtov hrdinovia? Bol to len ďalší skutok, ktorý sa nestal? Kde sú korene absurdných rozhodnutí a trápnych vyhlásení štátnych úradníkov? Ako sa žije v Moldave nad Bodvou a akú šancu na spravodlivosť majú občania, ak sa proti nim spojí štátna moc?Môže sa niečo také stať aj nám a budeme sa vedieť štátnej moci ubrániť? Obľúbený publicista a prekladateľ Samo Marec s Veronikou Prušovou, ktorá sa ako reportérka roky venuje téme súdnictva, sa pri svojom pátraní neobmedzili len na rekonštrukciu udalostí z Moldavy a zo súdnych procesov. Vydali sa aj do hlbokej minulosti, aby pochopili a vysvetlili, kde sa tu Rómovia vlastne vzali a prečo je vzťah majority k nim taký rozporuplný - s pochopením pre obe strany.V knihe nájdete aj príbehy jednotlivých aktérov - Leonarda Horvátha, ktorému sa podarilo vymaniť z chudoby a dnes žije a pracuje v Nemecku, Milana Hudáka, ktorý získal ocenenie Biela vrana a založil Divadlo z chatrče, Ireny Matovej, z ktorej úradníci urobili necitlivým a nezákonným prístupom recidivistku. Ota Horvátha a Ireny Biháriovej, ktorých vzdelanie a prácu vždy zatieni farba ich pleti, či Lýdie Šuchovej, ktorá za práva poškodených dlhé roky neúnavne bojovala a stála aj pri zrode tejto knihy.„To, čo sa 19. júna 2013 stalo v osade Budulovská v Moldave nad Bodvou, je totiž v prvom rade ukážkovým príkladom toho, ako sa všetky mocenské orgány štátu dokážu spojiť proti tým, ktorých majú brániť. Ako polícia, súdy aj politici dokážu konať vo vzájomnom súlade, ak majú proti sebe občanov, ktorí sa brániť nevedia.“O autoroch:Samuel Marec (1982) vyštudoval polonistiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a potom niekoľko rokov pracoval v reklamnej agentúre. Od roku 2008 píše blogy a články pre SME, Denník N, .týždeň a stal sa jedným z najčítanejších slovenských blogerov. Venuje sa prekladu kníh z poľštiny a angličtiny a napísal knihy This Is Hardcore (2013) a Futbal: Pravdivá história (2019).Veronika Prušová (1980) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ešte počas štúdia spolupracovala s agentou SITA, v roku 2006 začala pracovať v denníku SME a odvtedy sa venuje problematike súdnictva. V roku 2014, po vstupe Penty spolu s časťou redakcie zo SME odišla a stála pri vzniku Denníka N. Naďalej sa venuje súdnictvu a často sa tak dostáva k prípadom ľudí, ktorí zažili neprávosť a majú pocit krivdy. S bývalým politickým komentátorom, poradcom prezidentky Zuzany Čaputovej Mariánom Leškom napísala knihu Harabin: Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N v roku 2019. Za dôsledné a objektívne pokrývanie justície získala špeciálnu Novinársku cenu, Cenu zastavme korupciu za rok 2020. 

Silné a dojemné pamäti odvážneho lídra politickej opozície v Rusku, ktorý za svoje presvedčenie zaplatil najvyššiu cenu. Knihu Patriot začal Alexej Navaľnyj písať krátko po takmer smrteľnej otrave v roku 2020. Rozpráva v nej príbeh svojho života – svojej mladosti, manželstva a založenia rodiny, ale aj aktivizmu a oduševneného vzdoru proti svetovej veľmoci, ktorá bola odhodlaná umlčať ho. Navaľnyj bol presvedčený, že zmena sa nedá zastaviť a raz musí prísť. Rozpráva o svojej politickej kariére aj o útokoch na seba a svoju rodinu, o živote najbližších či neúnavnej kampani, ktorú so svojím tímom viedol proti diktátorskému režimu v Rusku. Kniha Patriot, napísaná s vášňou, vtipom, úprimnosťou a statočnosťou, je Navaľného posledným listom svetu, v ktorom opisuje aj roky strávené v brutálnom ruskom väzení. Zároveň pripomína, prečo stoja princípy individuálnej slobody na prvom mieste v občianskom živote, a vyzýva na pokračovanie v práci, ktorej obetoval život.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku z knihy.Alexej Navaľnyj (1976 – 2024) bol ruský právnik, opozičný politik a politický väzeň známy ako kritik korupcie v Rusku. Založil Fond boja s korupciou, ktorý vyšetroval a zverejňoval informácie o korupčných škandáloch vysokých štátnych predstaviteľov, politikov a podnikateľov. Za svoje aktivity bol v roku 2020 nominovaný na Nobelovu cenu za mier. V roku 2021 ho v Rusku zadržali po návrate z Nemecka, kde sa zotavoval po otrave. Odsúdili ho na tri tresty odňatia slobody. V roku 2024 zomrel v ruskom väzení. * * *Táto kniha je dôkazom nielen Alexejovho života, ale aj jeho neochvejnej oddanosti boju proti diktatúre – boju, za ktorý dal všetko vrátane svojho života. Na jej stránkach čitatelia spoznajú muža, ktorého som vrúcne milovala – muža hlbokej bezúhonnosti a neústupčivej odvahy. Čítaním jeho príbehu si nielen uctíte jeho pamiatku, ale aj inšpirujete ostatných, aby sa postavili za to, čo je správne, a nikdy nestratili zo zreteľa hodnoty, na ktorých skutočne záleží.“ — Julija Navaľnaja