Druhé, aktualizované a fotografiami doplnené vydanie knihy, ktorá prináša pomerne jasný obraz Mariana Kotlebu - rasistu s nechuťou ku všetkému cudziemu, odporcu demokracie so sklonom k stihomamu a rodinkára neschopného plniť volebné sľuby. „Kniha Daniela Vraždu je chladnokrvným súpisom zla a jeho stratégie, poznanie zla je však základom obrany proti nemu.“ Martin M. Šimečka  Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. O autorovi: Daniel Vražda vyštudoval slovenský jazyk a občiansku náuku. Po škole pracoval ako redaktor regionálneho denníka Smer, neskôr tri mesiace v denníku Pravda. Od júla 1998 bol redaktorom denníka SME. Absolvoval dve stáže investigatívnej žurnalistiky v Londýne a niekoľko workshopov Centre for Investigative Journalism. Reportoval z Kosova či počas  ničivej smršte a požiaru vo Vysokých Tatrách, najmä sa však dlhodobo venoval dianiu v banskobystrickom regióne. Zo SME odišiel v závere roka 2014 na protest proti vstupu finančnej skupiny Penta do vydavateľstva Petit Press, patrí medzi zakladajúcich členov redakcie Denníka N. Žije v Banskej Bystrici.

19.6.2023 je desiate výročie razie v Moldave nad Bodvou. Pri tejto príležitosti si môžete knihu Roky bezprávia kúpiť za symbolickú cenu.Podvečer devätnásteho júna 2013 vtrhlo do osady Budulovská v Moldave nad Bodvou viac ako šesť desiatok policajtov. Keď po polhodine odišli, zostali po nich zničené príbytky, vybité zuby a modriny po obuškoch na telách viac ako tridsiatich obyvateľov vrátane žien a detí. Policajti nenašli žiadnu hľadanú osobu ani ukradnuté veci.Razia nebola ojedinelá brutalitou ani výsledkom, ale tým, čo nasledovalo po nej. Obyvatelia sa totiž rozhodli brániť. Ich cesta za spravodlivosťou trvala osem rokov a do kauzy sa zapojili najvyšší štátni úradníci, Európsky súd pre ľudské práva aj elitní právnici. Ako sa však z poškodených mohli stať obvinení a z policajtov hrdinovia? Bol to len ďalší skutok, ktorý sa nestal? Kde sú korene absurdných rozhodnutí a trápnych vyhlásení štátnych úradníkov? Ako sa žije v Moldave nad Bodvou a akú šancu na spravodlivosť majú občania, ak sa proti nim spojí štátna moc?Môže sa niečo také stať aj nám a budeme sa vedieť štátnej moci ubrániť? Obľúbený publicista a prekladateľ Samo Marec s Veronikou Prušovou, ktorá sa ako reportérka roky venuje téme súdnictva, sa pri svojom pátraní neobmedzili len na rekonštrukciu udalostí z Moldavy a zo súdnych procesov. Vydali sa aj do hlbokej minulosti, aby pochopili a vysvetlili, kde sa tu Rómovia vlastne vzali a prečo je vzťah majority k nim taký rozporuplný - s pochopením pre obe strany.V knihe nájdete aj príbehy jednotlivých aktérov - Leonarda Horvátha, ktorému sa podarilo vymaniť z chudoby a dnes žije a pracuje v Nemecku, Milana Hudáka, ktorý získal ocenenie Biela vrana a založil Divadlo z chatrče, Ireny Matovej, z ktorej úradníci urobili necitlivým a nezákonným prístupom recidivistku. Ota Horvátha a Ireny Biháriovej, ktorých vzdelanie a prácu vždy zatieni farba ich pleti, či Lýdie Šuchovej, ktorá za práva poškodených dlhé roky neúnavne bojovala a stála aj pri zrode tejto knihy.„To, čo sa 19. júna 2013 stalo v osade Budulovská v Moldave nad Bodvou, je totiž v prvom rade ukážkovým príkladom toho, ako sa všetky mocenské orgány štátu dokážu spojiť proti tým, ktorých majú brániť. Ako polícia, súdy aj politici dokážu konať vo vzájomnom súlade, ak majú proti sebe občanov, ktorí sa brániť nevedia.“O autoroch:Samuel Marec (1982) vyštudoval polonistiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a potom niekoľko rokov pracoval v reklamnej agentúre. Od roku 2008 píše blogy a články pre SME, Denník N, .týždeň a stal sa jedným z najčítanejších slovenských blogerov. Venuje sa prekladu kníh z poľštiny a angličtiny a napísal knihy This Is Hardcore (2013) a Futbal: Pravdivá história (2019).Veronika Prušová (1980) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ešte počas štúdia spolupracovala s agentou SITA, v roku 2006 začala pracovať v denníku SME a odvtedy sa venuje problematike súdnictva. V roku 2014, po vstupe Penty spolu s časťou redakcie zo SME odišla a stála pri vzniku Denníka N. Naďalej sa venuje súdnictvu a často sa tak dostáva k prípadom ľudí, ktorí zažili neprávosť a majú pocit krivdy. S bývalým politickým komentátorom, poradcom prezidentky Zuzany Čaputovej Mariánom Leškom napísala knihu Harabin: Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N v roku 2019. Za dôsledné a objektívne pokrývanie justície získala špeciálnu Novinársku cenu, Cenu zastavme korupciu za rok 2020. 

Denník N v spolupráci s Kanovits Fine Art vám prinášajú reprodukcie ipadových skíc Laca Terena v najvyššej kvalite. Obrázky sú vytlačené najmodernejšou technológiou, kvalitnými pigmentovými farbami Epson Stylus Pro na bavlnenom archívnom 320-gramovom papieri Fineart formátu 18x25 cm, procesom overeným certifikátom pre produkty Hanemühle. Z každej grafiky vydávame 100 signovaných a číslovaných výtlačkov. Skice lebiek vznikli počas návštevy Laca Terena u priateľov v Mexiku v meste Oaxaca de Juarez. Sú to La Catrinhas a Mexico je ich plné všetkých tipov a všetkých veľkostí. Mexičania ich používajú pri sviatku Día de Muertos. „Tie dve som si kúpil od pouličných predavačov a tú horiacu som len nakreslil v obchodíku s ľudovým umením, nemal som na ňu peniaze. K tým dvom lebkám je aj obraz, ktorý som zanechal v múzeu vo Oaxace,“ vraví Laco Teren o svojich skiciach. Ďalšie doteraz nezverejnené ipadové skice Laca Terena aj jeho texty nájdete v knihe Terenova písanka. Pozrite si všetky dostupné grafiky  

Britský historik, novinár a profesor na Oxfordskej univerzite Timothy Garton Ash „žije Európou“ už viac než päťdesiat rokov. V knihe Domoviny sa vydáva na cestu povojnovým kontinentom v čase a priestore. Čerpá najmä z vlastných spomienok a poznámok o významných udalostiach, podáva živé svedectvá hlavných aktérov, vracia sa na miesta, kde sa písala história, a pripomína nám všetky triumfy a pády Európy.  Ponúka prehľad udalostí prepletených s osobnými reminiscenciami. Opisuje, ako sa Európa snažila vymaniť z vojnového pekla, aby povstala z devastácie a ruín; a aké víťazstvo zažila pri páde Berlínskeho múra, aby sa zdemokratizovala a zjednotila. Zároveň vykresľuje jedinečnú panorámu obdobia bezprecedentného pokroku a pokúša sa vysvetliť, čo všetko zlyhalo napríklad v dôsledku finančnej krízy v roku 2008 či vojny na Ukrajine. Kniha Domoviny je ohromujúcou zmesou modernej histórie, reportáží a spomienok najvýznamnejšieho spisovateľa, ktorý sa venuje európskym záležitostiam. Rozpráva príbeh Európy v druhej polovici dvadsiateho a na začiatku dvadsiateho prvého storočia o tom, ako sa pomaly zotavovala, oslobodzovala a zjednocovala, aby sa priblížila ideálu súdržného a slobodného kontinentu, na ktorom panuje mier.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Timothy Garton Ash je britský historik, publicista a profesor európskych dejín na Oxfordskej univerzite. Napísal jedenásť kníh, v ktorých sa venuje predovšetkým súčasným dejinám strednej a východnej Európy so špecializáciou na revolúcie v roku 1989 či transformáciu krajín postsovietskeho bloku. Píše pre britské noviny Guardian. S rodinou žije striedavo v Anglicku a v Kalifornii.

Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia? „Šimečkov jazyk je nádherne jednoduchý, zdobený jemnou čipkou sebairónie. V rozprávaní je od začiatku ticho prítomné aj uvedomovanie si starnutia, nevyliečiteľnej choroby a definitívy vlastnej smrti. Je to vzrušený a vzrušujúci text. Čitateľa môže predsa len upokojiť jeho ľudský odkaz: spomaľme a žime s mierou. Presne podľa Aristotelovho napomenutia.“ László Szigeti, editor knihy, spisovateľ a dlhoročný riaditeľ vydavateľstva Kalligram. Telesná výchova je dostupná aj ako audiokniha na knihy.audio v podaní samotného autora Martina M. Šimečku a s hudbou kapely Modré hory. Vypočujte si ukážku z audioknihy.Prečítajte si rozhovor s Martinom M. Šimečkom. Prečítajte si reportáž o tom ako kniha Telesná výchova vznikala.  O autorovi: Martin M. Šimečka (1957) patril do roku 1989 do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Napísal aj jednu z najpredávanejších kníh knižnej edície Denníka N Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech).

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredoeurópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského „lupiča s whisky“ Attilu Ambrusa.Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii.„Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby.“Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N„Tváriť sa, že máme všetci rovnaké názory na historické udalosti a prechovávame k nim rovnaké pocity, by bolo pokrytectvo. Právo existovať vedľa seba majú aj protikladné pohľady. S jednou podmienkou - rozdielne historické hodnotenia nemôžu byť podkladom aktuálnych politických požiadaviek. Od tých sa musia politici oboch strán vždy rozhodne dištancovať.“P. Morvay, február 2004„Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, ak politicky motivovanú zbabelú vraždu nebude nazývať vraždou a bude sa ju snažiť pomocou nejakých právnych kľučiek či falšovania histórie bagatelizovať. A žiadna spoločnosť sa nedokáže ubrániť totalitným praktikám, ak nepochopí, ako fungujú a akí ľudia ich šíria alebo im slúžia.“P. Morvay, september 2008Peter Morvay (1968 –2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.Ukážka9. 8. 1999 Respekt Robin Hood transformáciePred mesiacom využil najznámejší lupič Maďarska nepo­zornosť strážcov a počas svojej pravidelnej prechádzky po väzenskom dvore utiekol. Svižne preliezol štvormetrový múr, dostal sa do jednej z kancelárií, tam zviazal predlžovačky a tele­fónne káble a cez nezamrežované okno väznicu opustil. Polícii trvalo pol dňa, kým uzavrela všetky výjazdy z hlavného mesta. Odvtedy po utečencovi neúspešne pátra. Nejde tu iba o príbeh lupiča. Celý prípad poukazuje aj na to, ako sa môžu pozerať na svojich Robinov Hoodov občania postkomunistickej Európy. Keď zlyhá parťák Dnes tridsaťdvaročný Attila Ambrus začínal ako brankár jed­ného z mála maďarských profesionálnych hokejových tímov. Počuli ste niekedy o maďarskom hokeji? Veľmi to asi nevyná­šalo. Ambrus, túžiaci po živote na vysokej nohe, hľadal možnosť, ako si privyrobiť. V januári 1993 začal s pištoľou v ruke prepa­dávať bankové pobočky, poštové úrady a cestovky v Budapeš­ti. Postupne navštívil 27 miest a nazhromaždil lup v hodnote 142 miliónov forintov (približne 22 miliónov korún). Väčšinu akcií absolvoval sám, ale pred časom podľahol pre­hováraniu svojho mladšieho kolegu-hokejistu Gábora Orbána a pribral ho. Nemal to veru robiť. Posledné prepadnutie sa uskutočnilo tento rok 15. januára a veľmi sa nevydarilo. Am­brus vraj bol postupom času pri akciách čoraz hrubší a na zastrašenie občas vystrelil do vzduchu z pištole. Jeden taký výstrel počul majiteľ susedného obchodu a zavolal políciu. Ambrus s korisťou 18 miliónov forintov stačil zmiznúť, ale Orbána polícia chytila.Ako sa Ambrus neskôr v jednom rozhovore posťažoval, do­lapený člen dvojice mal podľa dohody pre podobné prípady odolávať výsluchu aspoň tri hodiny, kým prezradí totožnosť svojho parťáka. Ten druhý by tak získal čas potrebný na opus­tenie Maďarska. Ambrus sa aj po neúspechu urýchlene vydal k rumunským hraniciam. Sám pochádzal z maďarskej menši­ny v Rumunsku a niekde v divokých sedmohradských horách chcel prečkať čas, kým po ňom bude najväčšia zhánka. Orbán však po zatknutí všetko okamžite vyklopil. Ambrus navyše nedokázal odísť bez svojho psa, pre ktorého sa vrátil domov, cestou ešte natankoval a kúpil si fľašu škótskej. Sprá­vu o jeho úteku dostali colníci na hraničnom priechode štvrť hodiny predtým, než k nim Ambrus dorazil. Našli u neho štyri pištole.

Prvá taška Denníka N s motívom titulnej strany z 23. mája 2017. Vyrobená s použitím recyklovanej organickej bavlny (60 %) a zvyškov polyesteru z textilnej výroby (40 %) spôsobom šetrným k životnému prostrediu. Hrubý úplet (dvojnásobok oproti bežným taškám) zaručuje trvácnosť aj nosnosť tašky. Perte na 30° C, nežehlite motív a vydrží vám dlhé roky. Rozmer: 35 × 38 centimetrov V ponuke máme ešte aj túto druhú, o niečo väčšiu tašku.  Na fotografii autorka návrhu titulnej strany aj tašky, artdirektorka Denníka N Soňa Ševčíková.