To sa už fakt nevieme spolu rozprávať? A chodíš už s niekým? Ublížil ti niekto? Kedy sa konečne normálne naješ? Dúfam, že sa neopiješ. A pozor na drogy… Zase si na internete? Vypínam wifinu. Čo z teba, preboha bude? Ak ste čo len raz v živote použili pri kontakte so svojím synom či dcérou jednu z týchto viet, pravdepodobne máte doma dospievajúce dieťa, tínedžera, potomka v puberte.Byť rodičom dospievajúceho dieťaťa môže byť niekedy ubíjajúce. Dobrou správou je, že toto obdobie je jasne časovo ohraničené a raz sa skončí. Môžeme ho pasívne pretrpieť, ale môžeme sa naň pripraviť a vnímať ho aj ako vzrušujúce obdobie dozrievania, formovania, experimentovania a hľadania hraníc - pričom toto hľadanie môže sprevádzať mlčanie aj agresivita, prehnaná snaživosť aj apatia, sebapoškodzovanie, alkohol, drogy, úteky, depresie či úzkosti. Súčasní dospievajúci sa ocitli vo svete, ktorý im sústavne pripomína, že ich v budúcnosti nič dobré nečaká. Klimatická kríza, pandémia, vojna u susedov, sociálna nerovnosť, nepredvídateľná umelá inteligencia a jej vplyv na pracovný trh. Nečudo, že majú obavy, úzkosti až panické stavy, s ktorými sa vyrovnávajú buď rebéliami alebo obracaním agresivity proti sebe. Na druhej strane, dnešná doba tým šťastnejším z nich prináša nesmierne veľa podnetov, možností, priestoru na to, aby objavovali, skúšali, padali a znovu stávali a mohli byť sami sebou. Redaktorka Denníka N Jana Shemesh pri zostavovaní tejto knihy vychádzala nielen z vlastných skúseností mamy dospievajúcej dcéry, ale aj z príbehov mnohých ďalších rodičov a detí, ktoré doplnila rozhovormi s odborníkmi (niektoré z nich boli publikované v Denníku N). Otázky v úvode tohoto textu sú názvami kapitol, v ktorých sa venuje komunikácii, poruchám príjmu potravy, násiliu vo vzťahoch, životu v online svete, budovaniu dôvery, či odchodu detí z domu.

V prvých rokoch svojej existencie sa slovenský štát vo svete poznačenom vojnovým pustošením javil ako oáza mieru a hojnosti. Budovanie chodníkov a kanalizácie, stavebný ruch, veselé sprievody a plné tribúny oslavujúce Boha a národ. Idylický obraz však obstojí len vtedy, ak zabudneme na tisíce zavraždených Židov, na Rómov vytlačených na okraje miest a dedín, na Čechov, Maďarov a Rusínov degradovaných na obyvateľov druhej kategórie. Ak prehliadneme arizácie, násilie a predovšetkým systematickú snahu zmeniť dovtedy multikultúrnu krajinu na slovenský kresťanský monolit podľa vzoru Hitlerovho Nemecka.Historička Hana Kubátová v knihe Kde líšky dávajú dobrú noc. Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku skúma, ako sa formovanie národného štátu počas druhej svetovej vojny prepojilo s kolektívnou zradou a genocídou. Ukazuje, že holokaust nebol len „importovanou“ tragédiou, ktorú Slovensku vnútilo nacistické Nemecko, ale procesom, na ktorom sa podieľali samotní Slováci – politické a náboženské elity, miestni funkcionári aj bežní občania. Táto kniha narúša pohodlný mýtus o Slovensku ako obeti nacistického diktátu a kladie otázku, ako sa mohla krajina, ktorá sa prezentovala ako kresťanská a národná, stať aktívnym účastníkom holokaustu.Kubátová prináša odpoveď podloženú množstvom dôkazov, ktoré hovoria, že k holokaustu neviedli len rozhodnutia mocných. Umožnili ho každodenné prejavy lojality, kompromisov a chamtivosti, a to aj v tých najodľahlejších kútoch krajiny, kde líšky dávajú dobrú noc. Historická analýza udalostí sa prelína s varovaním pred silou nacionalistických ideológií prekračujúcich hranice – geografické aj časové.Kniha vychádza v marci 2025 aj vo vydavateľstve Oxford University Press pod názvom Christian Nationalism, Nation-Building and the Making of the Holocaust in SlovakiaHana Kubátová, M.A., Ph.D.Pôsobí na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity. V minulosti zastávala výskumné pozície na Telavivskej univerzite, v Slovenskej akadémii vied, na Univerzite Heinricha Heineho v Düsseldorfe, v Pamätnom múzeu holokaustu v Spojených štátoch a v Inštitúte pre pokročilé štúdium na Stredoeurópskej univerzite. Je autorkou dvoch ďalších monografií: Nepokradeš! Nálady a postoje slovenské společnosti k židovské otázce, 1938 – 1945 (Academia, 2013) a The Jew in Czech and Slovak Imagination, 1938 – 89: Antisemitism, the Holocaust, and Zionism (Brill, 2018; spolu s Janom Láníčkom). Zároveň je spolueditorkou troch zborníkov.

Láska k horám sa na deti prenáša!Máte radi hory, narodilo sa vám dieťa a rozmýšľate, na ako dlho budete bez turistiky? Máme pre vás dobrú správu. Na túru môžete ísť, len čo vám to sily dovolia. Bude to iné, zrejme sa pozriete na miesta, kam ste predtým nechodili, a budete musieť riešiť úplne iné problémy ako doposiaľ, no povinnú outdoorovú abstinenciu to neznamená. Naopak, ak chcete neskôr so staršími deťmi chodiť do hôr za outdoorovými športmi pravidelne, treba v prírode tráviť voľný čas odmalička. Deti si zvyknú na prostredie a bude to ich prirodzený biotop. Otázka nebude znieť, či sa cez víkend pôjde do hôr, ale kam a ako.Táto praktická príručka vás prevedie všetkým, čo treba vedieť a mať nachystané pred tým, ako vyrazíte s deťmi na hory. Čo zabaliť do batoha sebe a čo deťom? Ako plánovať? Čomu sa vyhnúť? Ako sa stravovať a ako sa obliecť? Do ktorej doliny sa dá ísť aj s kočíkom?  Súčasťou knihy je aj turistický zápisník - cancák, ktorý vám pomôže uchovať nezabudnuteľné zážitky z každej túry. Je dokonalým spoločníkom každého turistu, cyklistu, horolezca či skialpinistu, ktorý chce mať prehľad o túrach, ktoré absolvoval.Jej autormi sú skúsení turisti Soňa a Ľubomír Mäkkí, ktorí spolu so synmi Matejom a Jakubom prešli stovky kilometrov trás pešo, s nosičom, kočíkom, na bicykli, na lyžiach aj v kanoe.  Prečítajte si ukážku z knihy.Ľubomír Mäkký (1981) je rodený Bratislavčan, ktorý sa dostal k horám vďaka svojmu učiteľovi geografie na gymnáziu. Vyštudoval Fakultu managementu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2002 spoluzakladal internetový magazín o horách HIKING.SK, ktorý doposiaľ vedie. Venuje sa turistike, horskému bicyklovaniu, skialpinizmu, ferratám a občas lezie.Soňa Mäkká (1981) pochádza zo Záhoria, no už v detstve sa presťahovala do Bratislavy. K horám sa dostala vďaka svojim rodičom. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2007 pracovala ako šéfredaktorka HIKING.SK. Koncom roka 2019 začala písať pre Denník N. Venuje sa najmä témam ochrany prírody, životného prostredia a turistiky. Z outdoorových športov má najradšej turistiku, ferraty a backcountry lyžovanie.V roku 2011 sa im narodil syn Jakub a o štyri roky neskôr syn Matej. Oboch od útleho detstva vedú k láske k prírode a outdoorovým aktivitám v horách. Ich prirodzeným biotopom sú lesy Malých Karpát a skaly Vysokých Tatier, no dobre vychádzajú aj s tajchami Štiavnických vrchov, hoľami Nízkych Tatier, roklinami Slovenského raja, dolinami Veľkej Fatry a hrebeňom Malej Fatry. Najradšej majú turistiku a horské bicyklovanie, v zime skitouring.

Psychológ Ján Hrustič hovorí, že osamelosť je, keď sme vedľa seba, ale každý vo svojom svete. Keď partnerstvo upadne do rutiny a láska je vyčerpávaná hádkami, vzájomnými zraneniami, netoleranciou a nepochopením, prichádza odcudzenie a pocit osamelosti. Nie je to však nezvratný proces a máme ho v našich rukách - stačí zamerať pozornosť na tie správne veci, naučiť sa vhodne komunikovať a nájsť odvahu vziať na seba zodpovednosť za kvalitu vzťahu. Čo spôsobuje, že sa vo vzťahu cítime osamelo? Čo robiť, ak sa zo vzťahu vytratila intimita? Ako a kedy sa s partnerom rozprávať o nepríjemných veciach a načo je dobrá nezáväzná konverzácia? Aký je rozdiel medzi zaľúbenosťou a zrelou partnerskou láskou? Akú úlohu v partnerstve zohráva egocentrizmus, manipulácia či vzťahy s rodičmi? A je pravda, že vďaka konfliktom sa naše vzťahy rozvíjajú? Prečítajte si ukážky z knihy: Je len málo mužov, ktorým nezávislosť žien imponuje.Mnohí ľudia si v sebe od detstva nesú predstavu, že sú mizerní, zlí, nanič.Ján Hrustič má za sebou 40 rokov praxe psychológa a terapeuta. Mnohým párom pomohol vrátiť do vzťahu blízkosť a dôveru, no mnohým pomohol aj dôstojne sa rozísť, či vyrovnať sa s rozchodom. Ďalších sprevádzal obdobiami osamelosti, neistoty, pochybností a pomohol im dozrieť a vyrásť. V rozhovore s Monikou Kompaníkovou sa zameriava na problémy blízkych vzťahov a ich korene a ponúka konkrétne techniky ako do partnerstva vrátiť pocit naplnenia, intimity, blízkosti a zároveň slobody. V druhej časti knihy hovorí Ján Hrustič aj o sebe, o svojom detstve na dedine v rusínskej rodine, o svojej ceste k psychológii a k mystike. Sám prešiel vďaka psychoterapii a pracovným skúsenostiam s väzňami či hendikepovanými mladými ľuďmi veľkou osobnou transformáciou a jeho rady tak nevychádzajú len z teórie, ale najmä z dlhoročnej praxe. O autoroch: Ján Hrustič (1951) vyštudoval všeobecnú psychológiu so špecializáciou na poradenskú psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Absolvoval viaceré sociálno-psychologické a psychoterapeutické tréningy vrátane deväťročného psychoterapeutického tréningu v Gestalt terapii organizovaného inštitútom Metanoia v Londýne. Posledných viac ako dvadsať rokov poskytoval rodinné a partnerské poradenstvo v centre poradensko-psychologických služieb, ktoré sa pretransformovalo na referát poradensko- psychologických služieb, kde pracoval až do dôchodku. Aktuálne sa ešte stále veľmi limitovane venuje rodinnému a partnerskému poradenstvu. Napísal knihu Od osamelosti k blízkemu vzťahu v partnerstve (2015) Monika Kompaníková (1979) študovala grafiku a maľbu na VŠVU v Bratislave, no posledných dvadsať rokov sa venuje najmä literatúre. Dlhodobo spolupracuje s neziskovým sektorom aj SNG. Je autorkou štyroch kníh pre dospelých a piatich kníh pre deti, vrátane románu Piata loď, ktorý bol v roku 2011 ocenený cenou Anasoft litera a sfilmovaný a knihy pre deti s názvom Hlbokomorské rozprávky. Sedem rokov pracovala v kníhkupectve Artforum v Bratislave, založila a ako šéfredaktorka viedla literárne noviny Čo čítať? a portál medziknihami.sk Ako spoluautorka pesničkových textov pôsobí v hudobnom zoskupení Toddler Punk, píše hudobné texty a od roku 2019 je editorkou knižnej edície Denníka N.

Prvá taška Denníka N s motívom titulnej strany z 23. mája 2017. Vyrobená s použitím recyklovanej organickej bavlny (60 %) a zvyškov polyesteru z textilnej výroby (40 %) spôsobom šetrným k životnému prostrediu. Hrubý úplet (dvojnásobok oproti bežným taškám) zaručuje trvácnosť aj nosnosť tašky. Perte na 30° C, nežehlite motív a vydrží vám dlhé roky. Rozmer: 35 × 38 centimetrov V ponuke máme ešte aj túto druhú, o niečo väčšiu tašku.  Na fotografii autorka návrhu titulnej strany aj tašky, artdirektorka Denníka N Soňa Ševčíková.

Od smrti Jimiho Hendrixa uplynulo už päťdesiatpäť rokov, ale jeho hudba a umelecký duch sú pre fanúšikov na celom svete stále veľmi živé.Hudobný novinár Charles R. Cross v knihe Izba plná zrkadiel pútavo opisuje Hendrixov život od ťažkého detstva a dospievania v Seattli až po jeho neuveriteľný vzostup k sláve v šesťdesiatych rokoch. Ide o fascinujúci životopis plný legendárnych príbehov o sexe, drogách a excesoch, no autor zároveň odhaľuje osud muža, ktorý ťažko prijímal úlohu idola a v súkromí túžil po normálnom rodinnom živote, aký nikdy nemal.Kniha Izba plná zrkadiel vychádza z nevydaných dokumentov, zo súkromných listov a najmä zo stoviek rozhovorov s ľuďmi, ktorí Hendrixa osobne poznali, ale mnohí z nich o ňom verejne prehovorili prvýkrát. Autor tak odhaľuje rozsiahle tajomstvo jednej z najžiarivejších hudobných legiend.Knihu preložila Kristína Karabova.Charles R. Cross bol americký hudobný novinár a spisovateľ. Pôsobil ako editor časopisu Rocket v Seattli a pre fanúšikov Brucea Springsteena založil časopis Backstreets Magazine. Napísal niekoľko hudobných biografií, v slovenčine zatiaľ vyšiel životopis Kurta Cobaina s názvom Ťažší ako nebo. 

Udalosti dobrodružného románu Karbid sa odohrávajú počas horúceho a znepokojujúceho leta 2015, keď sa skupina nadšencov vo fiktívnom meste Medveďov rozhodne postaviť Fontánu jednoty s Európou. Prečo potrebujú fontánu, prečo za nimi plače väznica a za koľko sa dá na Ukrajine kúpiť ľudská oblička – o tom všetkom píše autor s humorom i jemným pesimizmom. V tejto knihe je slivovica, rybári, hrobár, sedemnásť kapitol, zvodná a žiadostivá žena, niekoľko vrahov, skorumpovaný starosta, geniálna myšlienka, Tis a beznádej. Nenájdete tu ale schengenské víza, odpovede na všetky otázky, kulinárske recepty či rady, ako zbohatnúť. Určená je širokému okruhu čitateľov.Prečítajte si ukážku z knihy. Andrij Ľubka (1987) je ukrajinský básnik, spisovateľ a esejista. Vyštudoval vojenskú školu v Mukačeve, ukrajinskú filológiu na Užhorodskej univerzite a balkánske štúdiá na Varšavskej univerzite. Napísal niekoľko zbierok poézie, poviedkových kníh, románov a cestovateľské eseje. Jeho román Karbid (2015) sa umiestnil vo výbere piatich najlepších kníh podľa BBC Ukraine; poľský preklad sa dostal do užšieho výberu ceny Angelus a vyšiel aj v anglickom a slovinskom preklade. Autor prekladá z poľštiny, chorvátčiny, zo srbčiny a z angličtiny a je kurátorom dvoch medzinárodných festivalov poézie. Patrí medzi aktívnych dobrovoľníkov a pomáha ukrajinskej armáde. Žije v Užhorode.

„Vždy som sníval o tom, že napíšem román, ktorý bude mať zvuk,“ hovorí Jurij Andruchovyč, ktorý celý život spieval, skúšal so svojou kapelou a odohral nespočetné množstvo koncertov. Akustickým románom Rádio Noc sa mu podarilo spustiť jazykový ohňostroj, ktorý doslova exploduje na pozadí klimatických protestov, nástupu pandémie a stupňujúcich sa hrozieb zo strany Ruska. Pri čítaní Andruchovyčových príbehov si nikto nemôže byť istý, či vychádzajú z divokého života alebo z cesty za snom. V jeho ostatnom románe je všetko, ako píšu aj čitatelia na goodreads.com: je to dobrodružný román so zápletkou, burleskná šaškáreň, alternatívna história. Bulgakovská fantazmagória s trochou satiry, erotiky a paródie a s množstvom popkultúrnych odkazov. Obsahuje dokonca dlhý zoznam skladieb, ktoré autor odporúča počúvať v noci pri čítaní.Viac ako 350-stranový román vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej a s prispením editora Valerija Kupku. Andruchovyčov narcistický hrdina rockový hudobník Josyp Rotskyj podporoval revolúciu vo svojej vlasti ako „barikádový klavirista“. V exile si na živobytie zarába hraním salónnej hudby a po sérii dramatických udalostí spojených so zabitím diktátora je nútený vydať sa na útek. Kým jemu robia spoločnosť jeho verní priatelia havran Edgar a milenka Animé, on sám prostredníctvom svojho rozhlasového programu vysiela hudbu, poéziu a dobré príbehy do temného sveta. „Ak je Boh naším otcom, diabol je potom naším nerozlučným priateľom. Počúvate Rádio Noc, od mikrofónu vás zdraví Josyp Rotskyj alebo Jos. Práve odbila polnoc a ja tu s vami budem až do rána. Dnes je piatok trinásteho decembra – ako vidíte, dokonalé podmienky: najhorší dátum najhoršieho mesiaca v najhorší deň v týždni. Skvelá príležitosť stráviť spolu nejaký čas.“ Jurij Andruchovyč sa narodil v roku 1960 v ukrajinskom Stanislave (teraz Ivano‐Frankivsk). Básnik, spisovateľ, esejista, prekladateľ, literárny kritik, jeden zo zakladateľov osobitého prúdu ukrajinskej postmoderny, ktorý dostal názov stanislavský fenomén, sa stal známym v polovici 80. rokov 20. storočia ako člen skupiny básnikov Bu‐Ba‐Bu (burleska – balagán – buffonáda). Andruchovyčove básne z tohto obdobia vyšli v zbierkach Nebo a námestia (1985), Centrum mesta (1989) a Exotické vtáky a rastliny (1991). K písaniu poézie sa vrátil neskôr, keď vydal zbierku Piesne pre mŕtveho kohúta (2004). Jeho básne zhudobnili ukrajinské rockové skupiny Mertvyj piveň a Plač Jeremiji. So svojimi básňami vystupoval s poľskou experimentálnou skupinou Karbido, s ktorou nahral dva albumy. Koncom 80. rokov začal Andruchovyč písať prózu. Ako prozaik debutoval zbierkou realistických poviedok Vľavo, tam, kde je srdce (1989), ktoré mu neskôr poslúžili ako základ scenára k celovečernému filmu Hlad po kyslíku (1992). Povesť významného prozaika si získal po vydaní troch krátkych postmoderných románov Rekreácie (1992; v slovenčine vyšiel v roku 2003, v češtine pod názvom Rekreace aneb Slavnost Vzkříšeného Ducha v roku 2006), Moskoviáda (1993; slovenské vydanie je z roku 2013) a Perverzia (1996). V románovej tvorbe pokračoval knihou Dvanásť obručí (2003) a autobiografickým románom Tajomstvo – namiesto románu (2007). Po zbierke próz Intímne miesta – Lexikón (2011) vydal v roku 2018 román Milenci Justície. V polovici 90. rokov 20. storočia začal publikovať eseje, ktoré vyšli v zbierkach Dezorientácia v krajine (1999), Diabol sa skrýva v syre (2006), Moja Európa (2001; v češtine vyšla pod názvom Moje Evropa v roku 2009), ktorú napísal spolu s poľským spi‐ sovateľom Andrzejom Stasiukom, a Tu je pochovaný Fantomas (2015). Medzi Andruchovyčove najvýznamnejšie prekladateľské úspechy patrí preklad Hamleta Williama Shakespeara, antológia americkej poézie 50. – 60. rokov 20. storočia (vrátane beatnikov) a jeho preklady z nemčiny (Reiner Maria Rilke), z poľštiny (Tadeusz Konwicki) a z ruštiny (Boris Pasternak, Osip Mandeľštam). V roku 2015 vyšla v slovenskom preklade kniha poľského reportéra Pawła Smoleńského Šče ne vmerla i ne vmre – Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom.