Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch.Prečítajte si ukážku z knihy. Etienne Cornevin (26. júl 1950, Kamerun – 2. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave. O autorovi: Alexander Balogh (1946) po absolvovaní štúdia chémie pôsobil ako výskumný pracovník a pedagóg na Lekárskej fakulte UK. Neskôr pracoval v niekoľkých médiách a reklamnej agentúre, od roku 1993 do konca roku 2014 pôsobil v denníku SME, od roku 2015 je redaktorom kultúry Denníka N. Je autorom knihy Ján Langoš. Strážca pamäti (Cena Dominika Tatarku 2016), svojimi textami je zastúpený vo viacerých kolektívnych publikáciách a zborníkoch.

Mimoriadne úspešná kniha Juraja Čokynu je venovaná deťom, ktoré sú odpísané ešte predtým ako si prvýkrát sadnú do školskej lavice. Na Slovensku žijú desaťtisíce detí, ktoré nemajú šancu mať sa v živote dobre. Tisícky detí prepadávajú už v prvom ročníku a základnú školu nikdy nedokončia. Učitelia im nevedia pomôcť a ani učiteľom v ich snahe nikto nepomáha. Aká je vlastne štartovacia čiara týchto detí a aké metódy môžu učitelia využívať? Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ a ako by sa mal zmeniť systém vzdelávania na Slovensku? Kniha do hĺbky skúma príčiny zlyhaní znevýhodnených detí, ich rodičov, učiteľov,  ale aj štátu a prináša aj riešenia. Jej autor Juraj Čokyna nie je vedec ani dlhoročný učiteľ. Školstvo je však preňho životným poslaním a snaží sa do tejto problematiky hlboko preniknúť. Prostredníctvom Teach for Slovakia učil dva roky deti z chudobného prostredia, začal o svojich skúsenostiach písať blogy a nakoniec aj knihu. Vďaka jeho skúsenostiam je táto kniha plná príbehov a aj zrozumiteľných návodov – a dá sa jej veriť.Editor knihy Juraj Koník je redaktorom Denníka N. V roku 2018 získal dve Novinárske ceny za reportáž práve o Jurajovi Čokynovi. Táto reportáž bola inšpiráciou pri vzniku knihy.Denník N vydal niekoľko úspešných vzdelávacích príručiek pre stredné školy. Myslíme však aj na učiteľov, ktorí učia v tom najťažšom prostredí – v okrajových školách plných demotivovaných a pre zle nastavený školský systém vopred odpísaných detí. Preto sme vydali aj knihu Juraja Čokynu A okraje máš kde? Táto kniha je určená všetkým frustrovaným učiteľom, ale aj tým, ktorí sa nevzdávajú, potrebujú len pomôcť dostať sa z rutiny, prekonať smútok z toho, že deti nedokázali posunúť. Môže byť dobrou pomôckou pre ľudí, ktorí majú možnosť zlepšiť zákony a systém nášho školstva.Juraj Čokyna je novinár, učiteľ a aktivista, pochádza z Vrábľov. Vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a neskôr politickú vedu na Central European University v Budapešti. Stážoval v Transparency International, pracoval ako redaktor v denníku Sme a reportér v Denníku N. Potom odišiel na východ Slovenska a cez program Teach for Slovakia učil dva roky v základnej škole v Šarišských Bohdanovciach aj deti z vylúčených komunít. Po napísaní knihy nastúpil na Inštitút vzdelávacej politiky na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, kde pôsobil ako analytik v oblasti inklúzie a (de)segregácie. Je spoluautorom analýzy o podmienkach v školách a zapájaní detí do vyučovania počas prvej vlny pandémie. Po konflikte s vtedajším vedením ministerstva odišiel pracovať do výroby vo fabrike vo Vrábľoch, aby skúmal situáciu ľudí patriacich k pracujúcej chudobe. Je členom občianskeho združenia Vráble si Ty, kde spoluorganizoval úspešnú kampaň ku komunálnym voľbám v roku 2022. „Prečítal som množstvo štúdií, reportov a rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú oveľa dlhšie ako ja a rozumejú jej, a uvedomil som si, že detí za okrajmi je oveľa viac. Zistil som však aj to, že za okrajmi nášho záujmu sú aj ľudia, ktorí vychovávajú naše deti. Učitelia by mali deťom pomáhať k lepšej budúcnosti, učiť ich dôležité veci. To sa im však nedarí a výsledky väčšiny ich žiakov sa rokmi ešte zhoršujú.“ - Juraj Čokyna„S Jurajom Čokynom sa ocitneme v prevažne rómskej škole, ale pozor, táto kniha nie je iba o Rómoch a osadách. Naše školstvo potrebuje zmenu takmer všade, po celej krajine. Slovenské deti bez rozdielu zaostávajú v matematike aj v čítaní, nerozumejú svetu prírodných vied. Ukazujú to všetky testy, ktoré nás porovnávajú s vyspelým svetom. Veľké problémy však vidno najmä tam, kde žije mnoho chudobných rodín, čo sa do veľkej miery prelína s oblasťami života slovenských Rómov – v osadách a getách.“ Juraj Koník, editor, reportér Denníka N

Urastený tanečník z folklórneho súboru. Šuhaj spod Kremnických vrchov. Slovák ako repa – vybíjaný opaštek, čižmičky, vyšívaná košeľa.Volá sa Spevák, no nespieva, lebo z jeho hlasu sa často vysmievali, že je teplošský, buzošský alebo zženštilý. A tak klamal a klamal, aby aspoň trochu zapadol. Klamal, aby sa chránil. Klamal až do momentu otcovej smrti. Čo všetko Jakub otcovi nestihol povedať?Čižmičky nakoniec vymenil za topánky na vysokom podpätku. Vyšívanú košeľu za priesvitné šaty. A strach a hanbu za slobodu a odvahu.Kniha Všetko, čo som ti nestihol povedať nie je len hlboko úprimnou výpoveďou jedného človeka, Jakub Spevák hovorí za mnohých ďalších ľudí, ktorí musia od detstva obhajovať to, kým v skutočnosti sú. Za všetkých, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto v spoločnosti odmietajúcej inakosť a zachovať si pritom svoju jedinečnosť.Jakub Spevák (1996) vyštudoval filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 2019 je členom programového tímu Medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča a od roku 2022 aj jeho programovým riaditeľom. Ako kurátor zostavoval pásma krátkych filmov pre rôzne festivaly, medzi nimi aj pre najprestížnejší festival animácie na svete v Annecy. Za literárnu tvorbu získal ocenenia v súťažiach Poviedka, Akademický Prešov a Medziriadky. Debutoval novelou Po funuse, ktorá bola nominovaná na ocenenie Anasoft litera 2023. Jeho poviedky vyšli napríklad v zbierkach Príbehy o coming-oute alebo Kvír fantazijné svety. Scenáristicky i dramaturgicky spolupracoval na viacerých filmoch, ktoré boli úspešne uvedené na medzinárodných festivaloch. V súčasnosti vyvíja scenár k celovečernému filmu. Okrem iného je členom Kiki House of Velvet, kde sa venuje tanečnému štýlu Vogue. Pod personou J. Singer vystupuje na rôznych podujatiach a kabaretoch. Vo svojich vystúpeniach spája lip sync, drag či performanciu.

Druhé, aktualizované a fotografiami doplnené vydanie knihy, ktorá prináša pomerne jasný obraz Mariana Kotlebu - rasistu s nechuťou ku všetkému cudziemu, odporcu demokracie so sklonom k stihomamu a rodinkára neschopného plniť volebné sľuby. „Kniha Daniela Vraždu je chladnokrvným súpisom zla a jeho stratégie, poznanie zla je však základom obrany proti nemu.“ Martin M. Šimečka  Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. O autorovi: Daniel Vražda vyštudoval slovenský jazyk a občiansku náuku. Po škole pracoval ako redaktor regionálneho denníka Smer, neskôr tri mesiace v denníku Pravda. Od júla 1998 bol redaktorom denníka SME. Absolvoval dve stáže investigatívnej žurnalistiky v Londýne a niekoľko workshopov Centre for Investigative Journalism. Reportoval z Kosova či počas  ničivej smršte a požiaru vo Vysokých Tatrách, najmä sa však dlhodobo venoval dianiu v banskobystrickom regióne. Zo SME odišiel v závere roka 2014 na protest proti vstupu finančnej skupiny Penta do vydavateľstva Petit Press, patrí medzi zakladajúcich členov redakcie Denníka N. Žije v Banskej Bystrici.

Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka. „Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Nazvali ho Čriepky. Stojí nad hŕbou kamenia a odhodlane niečo zapisuje. Neskôr skrytá pod malým stanom v daždi a obklopená bahnom ometá skalu malým štetcom. A potom do detailov na milimetrový papier zakreslí skrinkový hrob z mladšej doby bronzovej. „Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť,“ píše vo veľkom spomienkovom texte na výskum s Martinou Kušnírovou archeológ Vladimír Mitáš. Archeológovia spomínajú, ako dobre sa Martina vyznala v symbolike zvierat v praveku. Možno aj preto, že bola veľkou ochrankyňou zvierat. Tento motív sa opakuje v spomienkach jej nadriadených aj kamarátov. Spomienky na Martinu sú miestami veľmi osobné a bolestivé. Jelínek opisuje aj to, ako sa v roku 2014 zoznámili na exkurzii do Rumunska. „Pamätám si, že v nejakej situácii povedala poznámku – vtipnú, trefnú, ale nie škodoradostnú. Viacerí sme sa na ňu otočili a ona sklopila zrak a strašne sa začervenala, keď sa na ňu upriamila toľká pozornosť.“ Zborník nemá žiadneho veľkého sponzora, spojili sa pri ňom viacerí odborníci. Aby mohla kniha vyjsť, začali sa na ňu ľudia zbierať cez transparentný účet. Školám, organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa venujú vzdelávaniu, ju po vyžiadaní zašleme bezplatne. Požiadať o knihu môžete v dotazníku na tomto linku. Prečítajte si viac: Bola odvážna a červenala sa. Archeológovia pripravili knihu na pamiatku Martiny Kušnírovej

Britský športový novinár a spisovateľ Simon Kuper prináša príbeh o tom, ako sa FC Barcelona stala najslávnejším športovým klubom na svete, ktorého motto znie: „Viac ako klub.“ Barça je nielen mimoriadne populárnym klubom, ale aj jednou z celosvetovo najvplyvnejších organizácií. Má takmer 250 miliónov sledovateľov na sociálnych sieťach a každý rok jej štadión Camp Nou navštívia viac než štyri milióny športových fanúšikov. No nebolo to tak vždy. Barcelona sa postupne preklasifikovala z regionálneho tímu na globálny hviezdny klub a stala sa vzorom športovej dokonalosti. V posledných rokoch však jej pozíciu podkopala séria nevydarených rozhodnutí, ktoré z nej urobili skôr komerčnú než prvotriednu športovú inštitúciu. Simon Kuper odhaľuje, ako prebiehali jej premeny. Načrtáva organizačnú štruktúru, ktorá stojí za obchodnými rozhodnutiami klubu, podrobne opisuje prácu trénerov, medikov, dátových analytikov a výživových poradcov, ktorí spôsobili revolúciu vo svete športu. Venuje sa, samozrejme, aj tomu, aký nesmierny vplyv na jej úspech mali dve futbalové legendy – Johan Cruyff a Lionel Messi. Podobne ako množstvo iných popredných svetových firiem, aj FC Barcelona si svoje tajomstvá prísne stráži a nahliadnuť do zákulisia nedovolí len tak hocikomu. Po desiatkach rokov písania o športe však Kuperovi umožnili prístup do klubu a k ľuďom, ktorí sa denne snažia udržať Barcelonu na vrchole. Portrét tejto výnimočnej inštitúcie totiž presahuje rámec futbalu a ukazuje Barçu ako jedinečný kultúrny a politický fenomén.Knihu preložil Matej Duman.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Simon Kuper je britský spisovateľ, ktorý sa venuje predovšetkým písaniu o športe z antropologického hľadiska. Narodil sa v Ugande, no detstvo prežil v Holandsku. Na Oxfordskej a Harvardovej univerzite vyštudoval históriu a nemčinu, neskôr prednášal antropológiu na Univerzite v Leidene. V novinách Observer a Guardian sa venoval športovým stĺpčekom a napísal niekoľko kníh o športe a zákulisí športových klubov a tímov. S rodinou žije v Paríži.* * *Cruyff stvoril slávnu Barçu. Slovami jeho najväčšieho prívrženca Pepa Guardiolu, postavil katedrálu. Nielen to, Cruyff pravdepodobne stvoril súčasný futbal. Je Freudom či Gaudím hry, najzaujímavejším, najoriginálnejším a najneznesiteľnejším mužom v dejinách futbalu. Katedrálu Barça neskôr modernizoval Guardiola a k dokonalosti ju doviedol Lionel Messi. Následne upadla. Druhým človekom, ktorý ma podnietil do napísania tejto knihy, je Messi. Vždy som chcel pochopiť, ako na ihrisku robí to, čo robí. Keď som začal snoriť okolo Barçy, zaujalo ma niečo iné: jeho moc. Tichý Argentínčan môže pôsobiť ako Cruyffov protipól, v skutočnosti však zdedil Holanďanovu úlohu najvplyvnejšieho človeka vnútri klubu. Nezasvätení si roky mylne mysleli, že jeho prázdny pohľad a nemosť na verejnosti prezrádzajú nedostatok osobnosti. Ľudia z Barçy ho dlhodobo poznali ako panovačnú a strašidelnú postavu. Časom sa FC Barcelona zmenila na FC Messi.

To sa už fakt nevieme spolu rozprávať? A chodíš už s niekým? Ublížil ti niekto? Kedy sa konečne normálne naješ? Dúfam, že sa neopiješ. A pozor na drogy… Zase si na internete? Vypínam wifinu. Čo z teba, preboha bude? Ak ste čo len raz v živote použili pri kontakte so svojím synom či dcérou jednu z týchto viet, pravdepodobne máte doma dospievajúce dieťa, tínedžera, potomka v puberte.Byť rodičom dospievajúceho dieťaťa môže byť niekedy ubíjajúce. Dobrou správou je, že toto obdobie je jasne časovo ohraničené a raz sa skončí. Môžeme ho pasívne pretrpieť, ale môžeme sa naň pripraviť a vnímať ho aj ako vzrušujúce obdobie dozrievania, formovania, experimentovania a hľadania hraníc - pričom toto hľadanie môže sprevádzať mlčanie aj agresivita, prehnaná snaživosť aj apatia, sebapoškodzovanie, alkohol, drogy, úteky, depresie či úzkosti. Súčasní dospievajúci sa ocitli vo svete, ktorý im sústavne pripomína, že ich v budúcnosti nič dobré nečaká. Klimatická kríza, pandémia, vojna u susedov, sociálna nerovnosť, nepredvídateľná umelá inteligencia a jej vplyv na pracovný trh. Nečudo, že majú obavy, úzkosti až panické stavy, s ktorými sa vyrovnávajú buď rebéliami alebo obracaním agresivity proti sebe. Na druhej strane, dnešná doba tým šťastnejším z nich prináša nesmierne veľa podnetov, možností, priestoru na to, aby objavovali, skúšali, padali a znovu stávali a mohli byť sami sebou. Redaktorka Denníka N Jana Shemesh pri zostavovaní tejto knihy vychádzala nielen z vlastných skúseností mamy dospievajúcej dcéry, ale aj z príbehov mnohých ďalších rodičov a detí, ktoré doplnila rozhovormi s odborníkmi (niektoré z nich boli publikované v Denníku N). Otázky v úvode tohoto textu sú názvami kapitol, v ktorých sa venuje komunikácii, poruchám príjmu potravy, násiliu vo vzťahoch, životu v online svete, budovaniu dôvery, či odchodu detí z domu.