Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia? „Šimečkov jazyk je nádherne jednoduchý, zdobený jemnou čipkou sebairónie. V rozprávaní je od začiatku ticho prítomné aj uvedomovanie si starnutia, nevyliečiteľnej choroby a definitívy vlastnej smrti. Je to vzrušený a vzrušujúci text. Čitateľa môže predsa len upokojiť jeho ľudský odkaz: spomaľme a žime s mierou. Presne podľa Aristotelovho napomenutia.“ László Szigeti, editor knihy, spisovateľ a dlhoročný riaditeľ vydavateľstva Kalligram. Telesná výchova je dostupná aj ako audiokniha na knihy.audio v podaní samotného autora Martina M. Šimečku a s hudbou kapely Modré hory. Vypočujte si ukážku z audioknihy.Prečítajte si rozhovor s Martinom M. Šimečkom. Prečítajte si reportáž o tom ako kniha Telesná výchova vznikala.  O autorovi: Martin M. Šimečka (1957) patril do roku 1989 do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Napísal aj jednu z najpredávanejších kníh knižnej edície Denníka N Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech).

Kvalitný sklenený pohár od austrálskeho výrobcu KeepCup vhodný na kávu, čaj, vodu, džús, alkoholické nápoje v primeranom množstve, skrátka, bude to váš pohár, môžete si doň naliať, čokoľvek chcete.Ak vrchnák poriadne zatvoríte, pohár sa nevyleje a pri každom opakovanom použití zachránite svet od jedného neekologického jednorazového pohára.Štýlový červený prstenec s logom Denníka N je možné dať dolu, ak to situácia vyžaduje (napr. v meste je práve protest proti čipizácii) alebo sa ním, naopak, pochváliť tam, kde vám prinesie rešpekt (napr. kaviareň, knižnica, festival, šachový turnaj).Pohár môžete umývať v umývačke riadu, vo vrchnom koši.Objem 227 ml, výška 115 mm, priemer 90 mm. Materiál: sodnovápenaté sklo, LDPE, silikón. BPA free, vnútorná ryska, možnosť rozložiť na 4 diely, barista friendlyAk potrebujete väčší pohár, odporúčame tento.

S príchodom pandémie sa na jar 2020 zatvorili prakticky všetky divadlá, kiná, kluby, kultúrne centrá, múzeá a galérie na Slovensku. Spomienky na krátke letné uvoľnenie prekryla mohutná jesenná vlna, ktorá sa skončila prakticky až na začiatku ďalšieho leta. Pre hudobníkov, divadelníkov, výtvarníkov, filmárov či spisovateľov to bol zvláštny rok. Rok bez divákov. Rok bez živých vystúpení, bez stretnutí v zákulisí, bez potlesku a neraz aj bez výplaty. Fotograf Peter Korček spolu s redaktorkou Denníka N Janou Močkovou vtedy oslovili tridsaťtri umelcov a umelkýň, divadelníkov, filmárov, hudobníkov a ľudí pracujúcich v oblasti kultúry, ktorí ich vpustili do svojho sveta aby sa s nimi mohli  porozprávať o tom, ako tento čas strávili. Ocitli sa v zašitých ateliéroch, hudobných skúšobniach ukrytých uprostred sídlisk, v prázdnych šatniach a na prázdnych javiskách zatvorených divadiel aj v obývačkách a kuchyniach pri varení nedeľného obeda. Hovorili o získanom čase aj o stratených ilúziách. O deťoch, dlhoch, partnerských krízach a životnej neistote. O chudnutí a priberaní. Ale najviac hovorili o tom, prečo vôbec robia to, čo robia, a čo na tom zmenila pandémia. Ostanú nám z tohto roka filmy ľudí s rúškami, pesničky o očkovaní a inscenácie o antivaxeroch? Ostane nám aj krásna kniha plná čiernobielych analógových fotografií a rozhovorov, ktorá nám bude pripomínať ako rok pandémie prežili umelci. Aj vďaka ich hudbe, filmom či knihám sme pandémiu prežili my ostatní. Kniha vznikla aj vďaka finančnej podpore verejnosti prostredníctvom platformy startlab. Peter Korček Fotograf, pedagóg, doktorand na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Vo svojej voľnej tvorbe sa venuje dokumentárnej fotografii. Zameriava sa prevažne na skúmanie vzťahov mestského človeka a prostredia, ktoré ho obklopuje a ktoré svojou činnosťou aj formuje. Profesionálne pôsobil vyše dvanásť rokov ako fotoreportér v rôznych slovenských vydavateľstvách. Za svoju prácu získal viacero ocenení v rámci súťaží Slovak Press Photo a Czech Press Photo.Jana MočkováV médiách pracuje od roku 2010, keď nastúpila do denníka SME na oddelenie kultúry po elévskych skúsenostiach v Rádiu Devín. V Denníku N pôsobí od jeho vzniku. Venuje sa najmä témam z oblasti umenia, architektúry a kultúrnej politiky. V roku 2018 získala dve nominácie na Novinársku cenu v kategóriách rozhovor a reportáž. V rámci projektu Rok bez divákov mala na starosti rozhovory.

Silné a dojemné pamäti odvážneho lídra politickej opozície v Rusku, ktorý za svoje presvedčenie zaplatil najvyššiu cenu. Knihu Patriot začal Alexej Navaľnyj písať krátko po takmer smrteľnej otrave v roku 2020. Rozpráva v nej príbeh svojho života – svojej mladosti, manželstva a založenia rodiny, ale aj aktivizmu a oduševneného vzdoru proti svetovej veľmoci, ktorá bola odhodlaná umlčať ho. Navaľnyj bol presvedčený, že zmena sa nedá zastaviť a raz musí prísť. Rozpráva o svojej politickej kariére aj o útokoch na seba a svoju rodinu, o živote najbližších či neúnavnej kampani, ktorú so svojím tímom viedol proti diktátorskému režimu v Rusku. Kniha Patriot, napísaná s vášňou, vtipom, úprimnosťou a statočnosťou, je Navaľného posledným listom svetu, v ktorom opisuje aj roky strávené v brutálnom ruskom väzení. Zároveň pripomína, prečo stoja princípy individuálnej slobody na prvom mieste v občianskom živote, a vyzýva na pokračovanie v práci, ktorej obetoval život.Knihu preložil Peter Tkačenko.Alexej Navaľnyj (1976 – 2024) bol ruský právnik, opozičný politik a politický väzeň známy ako kritik korupcie v Rusku. Založil Fond boja s korupciou, ktorý vyšetroval a zverejňoval informácie o korupčných škandáloch vysokých štátnych predstaviteľov, politikov a podnikateľov. Za svoje aktivity bol v roku 2020 nominovaný na Nobelovu cenu za mier. V roku 2021 ho v Rusku zadržali po návrate z Nemecka, kde sa zotavoval po otrave. Odsúdili ho na tri tresty odňatia slobody. V roku 2024 zomrel v ruskom väzení. * * *Táto kniha je dôkazom nielen Alexejovho života, ale aj jeho neochvejnej oddanosti boju proti diktatúre – boju, za ktorý dal všetko vrátane svojho života. Na jej stránkach čitatelia spoznajú muža, ktorého som vrúcne milovala – muža hlbokej bezúhonnosti a neústupčivej odvahy. Čítaním jeho príbehu si nielen uctíte jeho pamiatku, ale aj inšpirujete ostatných, aby sa postavili za to, čo je správne, a nikdy nestratili zo zreteľa hodnoty, na ktorých skutočne záleží.“ — Julija Navaľnaja

Morálna ambícia sa začína jednoduchým uvedomením: máme iba jeden život. Čas, ktorý prežijeme na tomto svete, je naším najcennejším majetkom. Práca na plný úväzok predstavuje 80 000 hodín, respektíve 10 000 pracovných dní, respektíve 2 000 pracovných týždňov. Ako tento čas prežijeme, je jednou z najdôležitejších morálnych otázok v našom živote.Autor svetoznámych bestsellerov Rutger Bregman v knihe Morálna ambícia odhaľuje, ako svojimi konvenčnými definíciami úspechu poškodzujeme nielen sami seba, ale aj planétu. Zároveň však ponúka riešenie v podobe presmerovania našich osobných ambícií na činnosti so spoločenským prospechom. Morálna ambícia je podľa Bregmana vôľa drasticky zlepšovať svet a zamerať svoju kariéru na veľké problémy našich čias – či už ide o klimatickú zmenu, detskú úmrtnosť, daňové úniky, alebo o ďalšiu pandémiu. Je to túžba zmeniť svet a zanechať po sebe niečo, na čom skutočne záleží.Kniha Morálna ambícia je príručka k hľadaniu vlastnej cesty, ktorá nám pripomína, že skutočná miera úspechu nespočíva v tom, čo nahromadíme, ale v tom, čím prispejeme k blahu druhých, a ukazuje, ako sa dá vybudovať naozaj zmysluplné dedičstvo.Knihu preložila Marta Maňáková.Rutger Bregman je historik a autor piatich kníh o dejinách, filozofii a ekonómii. Jeho knihy Ľudskosť a Utópia pre realistov, ktoré vyšli aj v slovenskom preklade, označil magazín New York Times za bestsellery a boli preložené do viac než 40 jazykov. Za svoju prácu pre časopis Correspondent získal Bregman dve nominácie na prestížne ocenenie European Press Prize. Žije v Holandsku.***Možno chcete svoj obmedzený čas na tomto svete využiť inak. Vaše osobné šťastie možno nie je vaším jediným, nieto ešte najvyšším životným cieľom. Možno nechcete ležať na smrteľnej posteli s nepríjemným pocitom, že sa za tým ukrývalo niečo viac – oveľa viac.V tom prípade potrebujete inú knihu než ďalší návod na šťastný život. Knihu, ktorá vám život neuľahčí, ale, naopak, skomplikuje. Knihu, ktorá vám neposkytne útechu, ale vás rozruší. Knihu, pri ktorej si budete želať, aby ste ju nikdy nevzali do rúk, pretože keď ju zatvoríte, budete sa musieť pustiť do práce.Toto je tá kniha.

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch.Prečítajte si ukážku z knihy. Etienne Cornevin (26. júl 1950, Kamerun – 2. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave. O autorovi: Alexander Balogh (1946) po absolvovaní štúdia chémie pôsobil ako výskumný pracovník a pedagóg na Lekárskej fakulte UK. Neskôr pracoval v niekoľkých médiách a reklamnej agentúre, od roku 1993 do konca roku 2014 pôsobil v denníku SME, od roku 2015 je redaktorom kultúry Denníka N. Je autorom knihy Ján Langoš. Strážca pamäti (Cena Dominika Tatarku 2016), svojimi textami je zastúpený vo viacerých kolektívnych publikáciách a zborníkoch.

Myslíme si, že sme objektívni a že vieme, kde je pravda. V skutočnosti však vidíme len to, čo vidieť chceme, a navyše sme ochotní za to bojovať alebo to urputne brániť. Americká filozofka a spisovateľka Julia Galef to nazýva mentalitou vojaka. Racionalizujeme svoje konanie, popierame realitu, ak nie je v zhode s naším presvedčením, pestujeme si sebaklam. Robíme to preto, aby sme sa lepšie cítili, aby sme si udržali sebadôveru či preto, že chceme byť súčasťou našej sociálnej skupiny.Julia Galef však tvrdí, že pre život je omnoho lepšie mať myslenie prieskumníka. Vyjsť von, preskúmať územie a vrátiť sa s čo najpresnejšou mapou. Zistiť, čo je v skutočnosti pravda. Vedieť posúdiť, ktoré problémy sa oplatí riešiť, ktoré riziká podstúpiť, ako dosiahnuť svoje ciele, komu dôverovať a aký život chceme žiť.Autorka vás v knihe Mysli ako prieskumník zavedie do histórie, do sveta biznisu, aktivizmu či politiky. Svoje myšlienky vám priblíži cez príbehy výnimočných osobností, ale aj cez príklady z bežného života. Spochybňuje populárne motivačné mantry a ponúka praktické myšlienkové cvičenia, vďaka ktorým si môžete trénovať prieskumnícke myslenie aj vy.Knihu preložila Zuzana Hrivňáková.Prečítajte si ukážku z knihy.Julia Galef (1983) je americká filozofka, spisovateľka a rečníčka. Je spoluzakladateľka Centra pre aplikovanú racionalitu a moderuje program Rationally Speaking, oficiálny podcast skupiny newyorských skeptikov. V roku 2011 založila so svojím bratom blog s názvom Measure in Doubt, v ktorom sa venuje problematike racionálneho myslenia. Kniha Mysli ako prieskumník je jej debutom. ***Keď si predstavíte niekoho, kto má podľa vás vynikajúci úsudok, ktoré vlastnosti vám napadnú? Možno inteligencia, bystrosť, odvaha či trpezlivosť. To sú všetko obdivuhodné cnosti, ale existuje ešte jedna vlastnosť, ktorá by sa v tomto zozname mala nachádzať na popredných priečkach. Je však natoľko prehliadaná, že oficiálne pre ňu ani nemáme pomenovanie.Rozhodla som sa to napraviť. Túto schopnosť som nazvala myslieť ako prieskumník: vidieť veci také, aké sú, a nie také, aké si želáme, aby boli.Ak myslíte ako prieskumník, viete rozpoznať, kedy sa mýlite, uvedomujete si svoje slepé škvrny, ste schopní kriticky posúdiť svoje predpoklady a zmeniť kurz. Vtedy si začnete klásť úprimné otázky typu: Bola to moja vina? Stojí toto riziko za to? Aká by bola moja reakcia na túto udalosť, keby niekto z inej politickej strany urobil to isté? Ako raz povedal zosnulý fyzik Richard Feynman:„Najdôležitejším princípom je, že si nesmiete klamať – a oklamať samého seba je najjednoduchšie.“