Ako chutí tarantula či kvety petúnie? Kvety petúnie sú jemne pikantné a kvety sedmokrások príjemne aromatické. Poučná aj zábavná kniha rozhovorov s 25 slovenskými vedcami, vedkyňami a odborníkmi, ktorí sa venujú výskumu v oblastiach od astrofyziky cez medicínu či vývoj bioplastov až po skúmanie nových zdrojov potravy a ich nutričnej hodnoty. Zistíte v nej napríklad to, koľko ton materiálu z meteoritov a komét dopadne ročne na Zem, ako sa v Košiciach vyvíja 3D tlač titánových skeletov, ktoré môžu nahradiť kosti, a ako vyzerá elektrická aktivita v mozgu pri rozmýšľaní. Aj slovenskí vedci skúmajú oblasti, ktoré prinášajú svetový pokrok. Robia výskum v odvetviach, aké by vám ani nenapadli a výstupy z ich skúmania môžu byť užitočné pre váš každodenný život. Redaktorka Denníka N Zuzana Vitková vedcom a vedkyniam položila otázky, vďaka ktorým vám fakty z ich výskumov a toho, ako funguje svet, zostanú v pamäti aj bez čítania vysokoškolských skrípt. Vybrať do knihy len 25 rozhovorov bolo náročné, pretože na Slovensku je oveľa viac inšpiratívnych ľudí, ktorí majú o vede čo povedať. Kniha sa snaží priniesť čo najširší záber výskumných tém a cez niektoré rozhovory predstaviť aj osobné príbehy vedkýň a vedcov, ich pohľad na slovenskú vedu a dôvody, prečo sa rozhodli zostať na Slovensku alebo, naopak, odísť do zahraničia. Zuzana Vitková sa s popularizáciou vedy stretla prvýkrát na strednej škole, keď pomáhala ako dobrovoľníčka na festivale vedy Noc výskumníkov. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a od roku 2013 viedla vedecko-popularizačný portál science.sk. Ten od roku 2015 obsahovo spolupracoval aj s Denníkom N. V roku 2016 pôsobila ako PR manažérka v Slovenskej akadémii vied. Tri roky života strávila v Austrálii a cestovaním po svete, kým zistila, že sa chce vrátiť na Slovensko a písať o vede. Zuzana Vitková pracuje v Denníku N od roku 2020 ako vedecká reportérka a okrem textov tvorí aj vedecký podcast s názvom N2. V roku 2022 získala Novinársku cenu Slovenskej psychiatrickej spoločnosti NEZÁBUDKA. Urobila desiatky rozhovorov so slovenskými vedkyňami a vedcami. Na svojej práci má najradšej, keď sa ich môže pýtať na to, ako funguje svet okolo nás. Keď sa potom pozerá na Slnko, môže si aspoň vzdialene predstavovať erupcie, ktoré na ňom prebiehajú, či elektrickú aktivitu, ktorá jej popri premýšľaní prebieha v mozgu.

Skutočný príbeh o praní špinavých peňazí, vražde a úniku pred hnevom Vladimira PutinaJedným z hlavných dôvodov, prečo sa Putin plietol do amerických volieb, bol Magnitského zákon.Po úspechu svojej prvej knihy sa Bill Browder vracia s ďalším strhujúcim trilerom, v ktorom opisuje, ako sa stal úhlavným nepriateľom Vladimira Putina preto, lebo odhalil pranie špinavých peňazí v hodnote stoviek miliárd dolárov, a ako Putin odstránil každého, kto sa mu postavil do cesty. Keď mladého ruského právnika Sergeja Magnitského, ktorý pracoval pre Browdera, ubili na smrť v moskovskom väzení, Browderovým životným poslaním sa stalo vystopovať jeho vrahov a zabezpečiť, aby zvíťazila spravodlivosť. Prvým krokom misie bolo odhaliť, kto stojí za schémou daňového podvodu, ktorého obeťou bol práve Magnitskij. Autor s kolegami sledovali, ako peniaze prúdia z Ruska cez Pobaltie a Cyprus až do západnej Európy a Ameriky, no zostali šokovaní, keď zistili, že zo zločinu profituje aj Vladimir Putin. Hneď ako orgány činné v trestnom konaní vydali príkaz na zmrazenie majetku, Putinova pomsta na seba nenechala dlho čakať. Začal Browdera a jeho kolegov prenasledovať, vraždil ich ruských spojencov a spojil sa s niekoľkými prominentnými právnikmi a politikmi v USA, ktorí mali zabezpečiť jeho likvidáciu. Práve Browderova kampaň zameraná na odhalenie Putinovej korupcie bola dôvodom zásahu Ruska v amerických prezidentských voľbách v roku 2016. Kniha Príkaz na zmrazenie je napínavý príbeh o tom, ako sa človek dokáže postaviť bezohľadnému darebákovi a jednému z najnebezpečnejších mužov na svete – a vyhrať. Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Bill Browder je zakladateľ a generálny riaditeľ hedžového fondu Hermitage Capital Management, ktorý bol do roku 2005 najväčším zahraničným investorom v Rusku. Aktivita Billa Browdera po vražde Sergeja Magnitského vyústila do prijatia takzvaného Magnitského zákona v 34 krajinách sveta. Tieto zákony sú zamerané na sankcionovanie porušovateľov ľudských práv a kleptokratov vo svete. Autor je držiteľom bakalárskeho titulu z ekonómie z Chicagskej univerzity a titulu MBA zo Stanfordovej univerzity. Žije v Londýne s manželkou a deťmi.  Napísali o knihe:„Príkaz na zmrazenie ani nemohol vyjsť v lepšom čase. Vynikajúca kniha týkajúca sa súčasného Ruska – je tu vražda, sprisahanie, pranie špinavých peňazí, ale aj sexuálne intrigy. Ide o napínavé čítanie, v ktorom neustále cítiť hrozbu atentátu, únosu či extrémneho násilia. Napísať svedectvo o nespravodlivosti je prvý krok k jej zvráteniu.“ - The Time„Browder ani nemohol lepšie ilustrovať, prečo sa podpora ruských oligarchov a ich fondov stala kľúčom k upevneniu Putinovej mocenskej základne.“ - The Independent„Dávno predtým, než to pochopil aj zvyšok sveta, Browder vedel, ako ďaleko dokážu zájsť skorumpovaní ruskí úradníci a podnikatelia, aby uchránili svoje neprávom nadobudnuté bohatstvo. Browderova kniha Príkaz na zmrazenie nie je príjemným čítaním. Je skôr naliehavou pripomienkou, že pranie špinavých peňazí je problém, ktorý treba riešiť na globálnej úrovni.“  - The Washington Post

Pôsobivý životopis propagandistu druhej svetovej vojny Seftona Delmera od jedného z popredných odborníkov na dezinformácie prináša ťažké otázky o povahe informácií. Čo ak nedokážeme bojovať pravdou proti lži? Dá sa vôbec vyhrať informačná vojna?V lete 1941 Hitler ovládol Európu od Atlantiku po Čierne more. Británia sa snažila bojovať s mocnou nemeckou propagandistickou mašinériou a zdôrazňovala, že Hitlerove časté rozhlasové prejavy, ktoré sa šírili po uliciach  a do domácností, sú založené na klamstvách a nebezpečných predstavách. Britské tvrdenia, že Hitler predstavuje riziko pre bezpečnosť Európy, však mali len slabý vplyv na vlny dezinformácií.S výnimkou vysielania človeka s prezývkou der Chef, Nemca, ktorý spochybňoval nacistickú doktrínu. Mal prístup k tajomstvám vysokopostavených nemeckých vojenských funkcionárov a hovoril o vnútornej vzbure. Medzi jeho poslucháčov patrili nemeckí vojaci a občania, ale aj politici vo Washingtone, D. C., ktorí zvažovali vstup do vojny. No čo je najdôležitejšie, der Chef bol fikciou. Jeho postavu vytvoril britský propagandista Sefton Delmer, ktorý vo vojne zohral jedinečnú úlohu. Peter Pomerantsev sa snaží vyrozprávať Delmerov príbeh a súčasne je konfrontovaný s informačnou vojnou týkajúcou sa vojny v Ukrajine a odkrýva klamstvá Vladimira Putina. Kniha Ako vyhrať informačnú vojnu nie je len príbehom Seftona Delmera, ale upozorňuje aj na podoby súčasnej propagandy a snaží sa zvrátiť priebeh informačnej vojny, ktorá formuje dnešnú realitu pred našimi očami.Knihu preložila Mária Mlynarčíková.Prečítajte si ukážku z knihy.Peter Pomerantsev je vedúci pracovník v Inštitúte Agora na Univerzite Johnsa Hopkinsa a v Inštitúte globálnych záležitostí na London School of Economics, kde vedie iniciatívu Arena, ktorá sa venuje skúmaniu pôvodu dezinformácií a tomu, čo s nimi súvisí. Je prispievajúcim redaktorom a publicistom v American Interest. Jeho prvá kniha Nothing is True and Everything is Possible získala v roku 2016 cenu Kráľovskej literárnej spoločnosti Ondaatje. Bola nominovaná aj na ocenenie Samuela Johnsona, Guardian First Book, Pushkin House a Gordona Burnsa.

Reportáž o tom, ako Čína vybudovala rozsiahly digitálny sledovací systém obyvateľov a sieť detenčných táborov pre prenasledovanú menšinu Ujgurov.V rozľahlom severozápadnom regióne Číny, kde žijú viaceré pôvodné skupiny stredoázijských národov, zmizlo už viac než milión a pol Ujgurov a príslušníkov ďalších etník. Americký antropológ a spisovateľ Darren Byler prináša šokujúce svedectvo o čínskom systéme digitálnej kontroly a sieti vysoko zabezpečených internačných táborov, ktoré nemajú v novodobej histórii obdobu. Celý systém stojí na rétorike vojny proti „moslimskému terorizmu“, ktorú si čínsky štát osvojil z USA a od ich spojencov po 11. septembri 2001. V rozhovoroch s ľuďmi, ktorí prežili tábory, robotníkmi, ktorých poslali na nútené práce, ale aj na základe množstva vládnych dokumentov a viac než desiatich rokov výskumu odhaľuje, ako funguje rozsiahla digitálna sieť zameraná na kontrolu, monitorovanie, získavanie údajov a vynucovanie práce státisícov Ujgurov. Zadržaní Ujguri, ktorých obvinenia sú vykonštruované na základe prezumpcie viny, respektíve tzv. predzločinov, ako napríklad  obyčajná inštalácia aplikácie sociálnych médií, sú umiestňovaní do detenčných prevýchovných táborov, kde ich nútia zriecť sa islamu, dištancovať sa od rodiny, pracovať v továrňach a velebiť čínsku vládu. Darren Byler odhaľuje desivé praktiky čínskej vlády a mapuje využívanie moderných technológií, ktoré predstavujú novú podobu neslobody najmä pre zraniteľné skupiny obyvateľstva.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Knihu preložila Mária Mlynarčíková.Darren Byler pôsobí ako odborný asistent na Univerzite Simona Frasera vo Vancouveri a je autorom niekoľkých kníh, v ktorých sa venuje problematike genocídy Ujgurov. Je pravidelným prispievateľom internetového magazínu SupChina a jeho články o Číne sa objavili aj v médiách ako Guardian, Foreign Policy, ChinaFile či Prospect Magazine. Doktorát v odbore antropológia získal na Washingtonskej univerzite.  Napísali o knihe:„Byler ponúka mrazivé svedectvo o digitálnych táboroch v severozápadnej Číne, ktorých cieľom je obmedzovať slobodu, trestať a v konečnom dôsledku vyhladiť pôvodných obyvateľov. Kniha plná trýznivých odhalení systematickej nespravodlivosti v Číne, ktorej sa celý svet len prizerá.“ Kirkus Reviews„Bez ohľadu na popieranie čínskej vlády, Darren Byler v tejto knihe s množstvom zdrojov opisuje nielen to, ako sú príslušníci etnických skupín v Číne násilne umiestňovaní do internačných táborov len z dôvodu praktizovania náboženstva, ale aj to ako ich mimo táborov čínska vláda zbavuje slobody prostredníctvom digitálnych sledovacích systémov. Kniha, postavená na skutočných príbehoch tých, ktorých prežili, je strhujúcou a desivou obžalobou o najhoršom porušovaní ľudských práv, ku ktorému v dnešnom svete dochádza.“ Andrew J. Nathan, Columbia University

Mimoriadne úspešná kniha Juraja Čokynu je venovaná deťom, ktoré sú odpísané ešte predtým ako si prvýkrát sadnú do školskej lavice. Na Slovensku žijú desaťtisíce detí, ktoré nemajú šancu mať sa v živote dobre. Tisícky detí prepadávajú už v prvom ročníku a základnú školu nikdy nedokončia. Učitelia im nevedia pomôcť a ani učiteľom v ich snahe nikto nepomáha. Aká je vlastne štartovacia čiara týchto detí a aké metódy môžu učitelia využívať? Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ a ako by sa mal zmeniť systém vzdelávania na Slovensku? Kniha do hĺbky skúma príčiny zlyhaní znevýhodnených detí, ich rodičov, učiteľov,  ale aj štátu a prináša aj riešenia. Jej autor Juraj Čokyna nie je vedec ani dlhoročný učiteľ. Školstvo je však preňho životným poslaním a snaží sa do tejto problematiky hlboko preniknúť. Prostredníctvom Teach for Slovakia učil dva roky deti z chudobného prostredia, začal o svojich skúsenostiach písať blogy a nakoniec aj knihu. Vďaka jeho skúsenostiam je táto kniha plná príbehov a aj zrozumiteľných návodov – a dá sa jej veriť.Editor knihy Juraj Koník je redaktorom Denníka N. V roku 2018 získal dve Novinárske ceny za reportáž práve o Jurajovi Čokynovi. Táto reportáž bola inšpiráciou pri vzniku knihy.Denník N vydal niekoľko úspešných vzdelávacích príručiek pre stredné školy. Myslíme však aj na učiteľov, ktorí učia v tom najťažšom prostredí – v okrajových školách plných demotivovaných a pre zle nastavený školský systém vopred odpísaných detí. Preto sme vydali aj knihu Juraja Čokynu A okraje máš kde? Táto kniha je určená všetkým frustrovaným učiteľom, ale aj tým, ktorí sa nevzdávajú, potrebujú len pomôcť dostať sa z rutiny, prekonať smútok z toho, že deti nedokázali posunúť. Môže byť dobrou pomôckou pre ľudí, ktorí majú možnosť zlepšiť zákony a systém nášho školstva.Juraj Čokyna je novinár, učiteľ a aktivista, pochádza z Vrábľov. Vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a neskôr politickú vedu na Central European University v Budapešti. Stážoval v Transparency International, pracoval ako redaktor v denníku Sme a reportér v Denníku N. Potom odišiel na východ Slovenska a cez program Teach for Slovakia učil dva roky v základnej škole v Šarišských Bohdanovciach aj deti z vylúčených komunít. Po napísaní knihy nastúpil na Inštitút vzdelávacej politiky na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, kde pôsobil ako analytik v oblasti inklúzie a (de)segregácie. Je spoluautorom analýzy o podmienkach v školách a zapájaní detí do vyučovania počas prvej vlny pandémie. Po konflikte s vtedajším vedením ministerstva odišiel pracovať do výroby vo fabrike vo Vrábľoch, aby skúmal situáciu ľudí patriacich k pracujúcej chudobe. Je členom občianskeho združenia Vráble si Ty, kde spoluorganizoval úspešnú kampaň ku komunálnym voľbám v roku 2022. „Prečítal som množstvo štúdií, reportov a rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú oveľa dlhšie ako ja a rozumejú jej, a uvedomil som si, že detí za okrajmi je oveľa viac. Zistil som však aj to, že za okrajmi nášho záujmu sú aj ľudia, ktorí vychovávajú naše deti. Učitelia by mali deťom pomáhať k lepšej budúcnosti, učiť ich dôležité veci. To sa im však nedarí a výsledky väčšiny ich žiakov sa rokmi ešte zhoršujú.“ - Juraj Čokyna„S Jurajom Čokynom sa ocitneme v prevažne rómskej škole, ale pozor, táto kniha nie je iba o Rómoch a osadách. Naše školstvo potrebuje zmenu takmer všade, po celej krajine. Slovenské deti bez rozdielu zaostávajú v matematike aj v čítaní, nerozumejú svetu prírodných vied. Ukazujú to všetky testy, ktoré nás porovnávajú s vyspelým svetom. Veľké problémy však vidno najmä tam, kde žije mnoho chudobných rodín, čo sa do veľkej miery prelína s oblasťami života slovenských Rómov – v osadách a getách.“ Juraj Koník, editor, reportér Denníka N

„Priatelia, jedna sekunda do konca finálového stretnutia. Toto už nemôžeme prehrať.Priatelia na Slovensku, budeme majstri sveta. Sme majstri sveta! Sme majstri sveta!“Titul majstrov sveta v ľadovom hokeji z roku 2002 spojil ľudí na Slovensku tak ako máloktorý iný moment v športovej histórii. Kniha reportéra Štefana Bugana vychádza najmä zo spomienok tých, ktorí vtedy boli na ľade a na striedačke a ktorí si aj po rokoch spomínajú na množstvo detailov a doteraz nezverejnených informácií. Po dvadsiatich rokoch sa už dá hovoriť nielen o spôsobe, akým sme vyhrali, ale aj dôvode, prečo sa to stalo práve vtedy, prečo sa neskôr hokeju nedarilo a čo je potrebné na to, aby príbeh slovenského hokeja úspešne pokračoval.Stali by sme sa majstrami sveta aj pod trénerom Selvekom? Prečo Filcovi na prvé sústredenie neprišiel žiadny hráč? Ako by sa vyvíjala Lašákova kariéra, keby sa za neho neprihovorili maséri? Začala by sa úspešná éra, keby Šťastný neprehovoril Handzuša do Petrohradu? Získali by sme medaily, keby Šatan zostal v šatni ticho ako vo finále Stanley Cupu? A čo by sa stalo, keby Pálffy nezrušil plánovanú dovolenku na Havaji?Vypočujte si ukážku z knihy Majstri sveta„Dodnes si pamätám, ako spojení boli ľudia. To mi dnes chýba. Vtedy sme šli po námestí a tešili sa katolíci s ateistami, robotníci s právnikmi. Bez ohľadu na to, koho ľudia volili, všetci sa vedeli spojiť pri jednej téme, ktorou bol hokej. To bolo krásne, krajina vtedy naozaj držala pokope.“  Ján Lašák"1. Pomáhaj Janovi Lašákovi. 2. Keď ti niekto odtrhne hlavu, zober si ju na striedačku a doktor ti ju namontuje. 3. Choďte všetci piati zozadu, súper príde spredu." Tri hlavné zásady Jána Filca„Za komunizmu bol hokej športom študentov a robotníkov. Po vzniku Slovenska som si zrazu nemohol nakúpiť bez toho, aby ma nezastavovali staršie panie.“ Peter ŠťastnýŠtefan Bugan v športovej redakcii Denníka N pracuje od septembra 2020, predtým desať rokov pôsobil v denníku Šport, kde postupne prešiel viacerými pozíciami od eléva až po zástupcu šéfredaktora. 

Nie je možné presvedčiť každého, kto verí hoaxom. S viacerými sa však dá rozprávať. Vladimír Šnídl, reportér Denníka N, je už roky súčasťou sveta, z ktorého čerpajú informácie aj niektorí naši kamaráti a príbuzní. Ponúka manuál – ako pochopiť ľudí s proruským či konšpiračným presvedčením a ako s nimi komunikovať.  S dezinformáciami má bohaté skúsenosti, zaplatené vlastnou duševnou nepohodou. Od roku 2016 sa nimi zaoberá profesionálne: pridal sa do kotlebovských skupín na Facebooku, začal počúvať Infovojnu či Slobodný vysielač. Číta dezinformačné weby a sleduje politikov, ktorí sú s touto scénou prepojení. Počas pandémie bol v komunitách antirúškarov, antivaxerov a konzumentov ivermektínu. Keď Putin napadol Ukrajinu, pridal sa do skupiny Rusko-slovenské priateľstvo.  Zažil mnoho hádok s podporovateľmi Ruska, viedol desiatky besied v školách, v knižniciach i vo firmách. A pri snahe presvedčiť druhých sa dopustil aj viacerých chýb. Rozprával sa so psychológmi, psychiatrami, s odborníkmi na kritické myslenie i so znalcami kremeľskej propagandy. Najdôležitejšie poznatky a skúsenosti, ktoré získal, odovzdáva v tejto knihe.Vladimír Šnídl (1983) patrí k menšine Slovákov, ktorí zo Slovenska odišli, ale vrátili sa. Pochádza z Považskej Bystrice, vyštudoval politológiu na Karlovej univerzite v Prahe, sedem rokov pracoval v českom denníku Hospodářské noviny. V lete 2014 prišiel do Bratislavy do denníka SME, krátko po ňom tam prišla aj skupina Penta. Pridal sa k novinárom, ktorí na pro test proti Pente podali výpoveď a v januári 2015 založili Denník N. V Denníku N píše o armáde, železniciach, dezinfoscéne a iných nástrahách sociálnych sietí. Na túto tému máva aj besedy v školách, prešiel ich od Malaciek po Sninu. Organizuje workshopy pre pedagógov a rodičov. V roku 2017 mu vo vydavateľstve N Press vyšla kniha Pravda a lož na Facebooku.

Psychológ Ján Hrustič tvrdí, že pre psychický rozvoj detí je najdôležitejší pocit bezpečia. Prečo je to tak? Čo ešte formuje našu osobnosť? Kedy vzniká trauma a čo je vzťahová väzba? Ako sa v dospelosti prejavuje dieťa, ktoré zažívalo násilie? Ako vychovať sebavedomé a spokojné osobnosti? Je možné napraviť chyby, ktoré sme pri výchove urobili, alebo zlepšiť vzťah s rodičmi, ktorí nám ubližovali? A ako vychádzať s rodičmi, keď už sami nie sme deťmi?Autori úspešnej knihy Umenie blízkosti psychológ Ján Hrustič a spisovateľka Monika Kompaníková pri spoločných rozhovoroch o blízkosti a osamelosti vo vzťahoch neustále narážali na to, ako významne naše správanie, prežívanie a vzťahy v dospelosti ovplyvňuje detstvo. Preto sa rozhodli pokračovať, a tak vznikla kniha, ktorá do hĺbky mapuje vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Kniha nie je určená len tým, čo majú malé deti, ale aj tým, ktorí chcú pochopiť svojich rodičov alebo samých seba a svoje správanie.Mnohým rodičom sa táto kniha nebude čítať ľahko. Mala by byť o detskom raji, ale je skôr o tom, čím rodičia poškodzujú detské sebavedomie, sebahodnotu, základné kamene osobnosti, na ktorých bude stáť aj v dospelosti jeho prežívanie. Veríme však, že keď rodičia pochopia, čo deťom ubližuje a prečo im to ubližuje, budú sa správať tak, aby sa deti pri nich cítili bezpečne ako v raji. Alebo aspoň tak trochu ako v raji.Každý je schopný naučiť sa empatii aj tolerancii. Každý je schopný namiesto kritiky, poúčania a agresivity viesť dialóg a používať akceptujúci prístup. Každý môže presmerovať svoju pozornosť na dieťa a postaviť ho na piedestál svojich hodnôt. A deti to rodičom vrátia, pretože deti, ktoré majú so svojimi rodičmi vybudovaný zdravý a pevný vzťah, poslúchajú a správajú sa tak, aby boli rodičia spokojní. Pretože žiadne dieťa nie je zlé, žiadne dieťa nechce svojich rodičov ani nahnevať, ani sklamať.Prečítajte si ukážku z knihy.Ján Hrustič Vyštudoval všeobecnú psychológiu so špecializáciou na poradenskú psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Absolvoval viaceré sociálno­ ­psychologické a psychoterapeutické tréningy vrátane deväťročného psychoterapeutického tréningu v gestalt terapii organizovaného inštitútom Metanoia v Londýne. Posledných viac ako dvadsať rokov poskytoval rodinné a partnerské poradenstvo v centre poradensko­psychologických služieb, ktoré sa pretransformovalo na referát poradensko­ ­psychologických služieb, kde pracoval až do dôchodku. Aktuálne sa ešte stále veľmi limitovane venuje rodinnému a partnerskému poradenstvu. Napísal knihu Od osamelosti k blízkemu vzťahu v partnerstve (2015) a je spoluautorom knihy Umenie blízkosti (2023). Monika KompaníkováŠtudovala grafiku a maľ bu na VŠVU v Bratislave, no posledných dvadsať rokov sa venuje najmä literatúre. Je autorkou šiestich kníh pre dospelých a piatich kníh pre deti vrátane románu Piata loď, ktorý v roku 2011 získal cenu Anasoft litera a bol sfilmovaný, a knihy pre deti s názvom Hlbokomorské rozprávky. Sedem rokov pracovala v kníhkupectve Artforum v Bratislave, založila a ako šéfredaktorka viedla literárne noviny Čo čítať? a portál medziknihami.sk. Ako spoluautorka pesničkových textov pôsobí v hudobnom zoskupení Toddler Punk, píše hudobné texty a od roku 2019 je editorkou knižnej edície Denníka N. S Jánom Hrustičom napísali v roku 2023 knihu Umenie blízkosti.