Bývalý nacistický dôstojník Maximilian Aue sa po druhej svetovej vojne stáva príslušníkom strednej triedy a riaditeľom továrne vo Francúzsku. Intelektuál so záujmom o filozofiu, literatúru a klasickú hudbu je však chladnokrvný vrah a dokonalý byrokrat. V jeho fiktívnych memoároch sa očami kultivovaného, no odsúdeniahodného muža vraciame k vojnovým hrôzam, ktoré vyústili do obludnej nacistickej genocídy Židov.Aue, človek bez svedomia, sa ako administratívny pracovník nacistickej mašinérie podieľa nielen na likvidácii židovského obyvateľstva, ale aj na perzekúcii všetkých nepohodlných etnických, náboženských a politických skupín v Európe. Vo svojich spomienkach sa vracia k postavám ako Eichmann, Himmler, Göring, Speer, Heydrich, Höss a dokonca aj k samotnému Hitlerovi, ale aj do vojnového Berlína či do zákopov v Stalingrade. V neposlednom rade sa dostávame aj na klaustrofobické miesta plynových komôr v koncentračných táboroch, ktoré Nemci vytvorili na účely masového vyvražďovania, aké nemá v dejinách sveta obdobu.Láskavé bohyne, historická fikcia založená na skutočných udalostiach, sú náročný a sugestívny román, ktorý nastavuje zrkadlo ľudstvu a stavia pred čitateľa mnoho nepríjemných otázok a morálnych dilem. Autor vychádza z Aischylovej tragédie, pričom celý román je presiaknutý symbolickým odkazom konfliktu medzi dobrom a zlom. Kniha už krátko po svojom vydaní vyvolala nesmierny čitateľský rozruch a mnohí recenzenti, ale aj akademici označujú Littellov monumentálny epos za jeden z najvýznamnejších literárnych počinov vôbec. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Knihu preložil Alexander Halvoník.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Jonathan Littell (1967) sa narodil v New Yorku, no v detstve odišiel s rodičmi do Francúzska. V roku 1989 získal bakalársky titul z Yalovej univerzity. Nasledujúcich sedem rokov sa zúčastňoval na rozličných humanitárnych akciách vo vojnových krajinách, najmä v Bosne a Hercegovine, Čečensku či v Afganistane. V roku 2001 ukončil svoju humanitárnu činnosť a začal sa venovať literatúre. Jeho román Láskavé bohyne získal Goncourtovu cenu a Veľkú cenu za román Francúzskej akadémie za rok 2006 a dodnes sa označuje za literárnu udalosť storočia.Napísali o knihe:„Majstrovské dielo svetovej úrovne, ktoré je originálne, brutálne a silné. Prečítal som ho na jeden dych, až taký živý a desivý bol obraz nacistického Nemecka a holokaustu... Littell je génius – ako historik, aj ako spisovateľ, ktorý napísal mimoriadne ambiciózny a fascinujúci román.“ - Michael Korda, Daily Beast „Intenzita a jasnosť, s akou Littell vykresľuje fyzickú realitu vojny a masového vraždenia, je ohromujúca. Láskavé bohyne sú nepochybne dielom úžasne nadaného spisovateľa.“  - Time„Ide o rozsiahle fiktívne skúmanie banality každodenného zla, o ktorom rozpráva nacistický dôstojník... Záver tohto románu je skutočným dielom majstra. Taká je celá kniha – dlhá, no bez jediného zbytočného slova.“ - Kirkus„Fantastická kniha, ku ktorej sa čitatelia a akademici budú vracať celé desaťročia.“ - Antony Beevor, Times

„Iskrivá výprava do tajného sveta, ktorý ovplyvňuje náš každodenný život, a ešte len začíname vnímať, akým spôsobom. Ebnerovej dobrodružstvá v temných zákutiach internetu dokumentujú, ako fašizmus funguje v súčasnosti – a čo musíme urobiť, aby sme to zastavili.“Peter Pomerancev, autor knihy This is Not PropagandaJulia Ebner sa profesionálne venuje monitorovaniu činnosti radikálnych skupín. Keď pracovala pre think-tank zameraný na boj s extrémizmom, uvedomila si, že na to, aby naozaj pochopila uvažovanie extrémistov, bude musieť preniknúť priamo medzi nich.Jej pátranie po podstate extrémizmu sa začína na medzinárodnom stretnutí hnutia Generácia identity v krčmičke Mayfair a pokračuje neonacistickým hudobným festivalom na nemecko-poľskej hranici. Rady, ako mať šťastný vzťah, dostáva od tradičných manželiek zo skupiny Trad Wives, ale aj od neviest džihádu. Lekcie o tom, ako sa stať hekerom, jej dávajú odborníci z ISIS. Je prítomná priamo pri plánovaní násilného zhromaždenia v Charlottesville a strávila veľa času na sociálnych sieťach, ktoré zradikalizovali teroristu v novozélandskom Christchurchi.Kniha Do tmy predstavuje vzrušujúcu cestu do najtemnejších zákutí extrémistickej mysle. Autorka si osvojila päť rôznych identít a pripojila sa k viac ako desiatke extrémistických skupín naprieč celým ideologickým spektrom. Jej putovanie odhaľuje, ako tesne nás fanatické ideológie obklopujú, ako sa mení charakter a taktika týchto skupín a ako je možné proti nim bojovať.Knihu preložila Beáta Obradovičová.  Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Vypočujte si ukážku z knihy Do tmy: Tajný život extrémistov Julia Ebner (1991) pôsobí ako výskumníčka v Inštitúte pre strategický dialóg (Institute for Strategic Dialogue), kde vedie projekty o internetovom extrémizme, dezinformáciách a nenávistných prejavoch. Spolupracovala s mnohými parlamentnými pracovnými skupinami a vládami, ktorým poskytovala informácie a poradenstvo, pôsobila aj ako konzultantka pre OSN, NATO a Svetovú banku. Pravidelne prispieva do významných denníkov ako Guardian, Newsweek, Politico či Süddeutsche Zeitung. Jej kniha Do tmy sa stala medzinárodným bestsellerom a získala rakúsku literárnu cenu Wissenschaftsbuch des Jahres 2020 v kategórii humanitných a spoločensko-kultúrnych vied. Napísali o knihe:„Julia Ebner radí vládam a organizáciám v oblasti online extrémizmu a nenávistných prejavov. Aby získala poznatky o fanatikoch na internete, zmenila niekoľkokrát svoju identitu a v utajení prenikla do dvanástich technologicky veľmi zdatných extrémistických skupín... Pohlcujúce a inteligentné... Ebner nielenže analyzovala prejavy extrémizmu, ale podstúpila aj reálne riziko, aby ich zblízka usvedčila. Výsledkom je kniha, ktorá vzbudzuje hrôzu, pretože nie je fikciou.“ Irish News„Fascinujúce a dôležité... Do tmy ukazuje, ako sa rôzne skupiny vzájomne živia, používajú podobnú taktiku na vytváranie sociálnych bublín a využívajú neschopnosť alebo neochotu sociálnych sietí regulovať nenávistný obsah. Poukazuje na to, aké nebezpečné je ignorovať hrozbu krajne pravicového terorizmu či normalizovať ideológie vyzývajúce na násilie, a vysvetľuje, akú hrozivú moc podnecovať napodobňovanie útokov majú technológie.“ Spectator     

Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia? „Šimečkov jazyk je nádherne jednoduchý, zdobený jemnou čipkou sebairónie. V rozprávaní je od začiatku ticho prítomné aj uvedomovanie si starnutia, nevyliečiteľnej choroby a definitívy vlastnej smrti. Je to vzrušený a vzrušujúci text. Čitateľa môže predsa len upokojiť jeho ľudský odkaz: spomaľme a žime s mierou. Presne podľa Aristotelovho napomenutia.“ László Szigeti, editor knihy, spisovateľ a dlhoročný riaditeľ vydavateľstva Kalligram. Telesná výchova je dostupná aj ako audiokniha na knihy.audio v podaní samotného autora Martina M. Šimečku a s hudbou kapely Modré hory. Vypočujte si ukážku z audioknihy.Prečítajte si rozhovor s Martinom M. Šimečkom. Prečítajte si reportáž o tom ako kniha Telesná výchova vznikala.  O autorovi: Martin M. Šimečka (1957) patril do roku 1989 do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Napísal aj jednu z najpredávanejších kníh knižnej edície Denníka N Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech).

Herečka na pódiu šúpe zemiaky, krája mrkvu a varí ukrajinský boršč. Stojí sama pred divákmi v protileteckom kryte chersonského divadla, ktoré funguje aj počas vojny pod ruskou paľbou. Ľudia v hľadisku plačú a ona ich na konci ponúkne tým, čo počas predstavenia uvarila.„Mala som všetko,” hovorí jej postava. „Manžel, dve deti, mačka a pes, dom, práca, auto, účet v banke, dovolenka pri mori... Myslela som si, koľko je to trápenia, ale až teraz som pochopila, aký to bol vlastne raj…” Zažila okupáciu v roku 2014, protesty na Majdane, udania, rabovanie, bitku. Po príchode Rusov o všetko prišla, zostali jej len tri mačiatka. Rozhodla sa však zostať a rozpráva svoj príbeh.Monodráma Mačička ako spomienka na temnotu je mimoriadne silnou výpoveďou ženy z okupovaného Donbasu. Naštudovalo ju Chersonské oblastné akademické hudobno-dramatické divadlo Mykolu Kuliša a príbeh divadelnej postavy nie je veľmi odlišný odlišný od skutočného príbehu herečky Oľgy Bojcovej. Chersonské divadlo funguje aj napriek vojne, predstavenia sa konajú v protileteckom kryte a s predstavením Mačička ako spomienka na temnotu malý súbor cestuje po celej ukrajine. Rovnomenná kniha prináša text hry v slovenskom aj ukrajinskom jazyku a vznikla v spolupráci Denníka N s festivalom Pohoda pri príležitosti niekoľkých uvedení predstavenia na Slovensku.Prečítajte si text Michala Kaščáka s názvom Boršč osolený slzami v bunkri mykolajivského divadla.Prečítajte si rozhovor s riaditeľom chersonského divadla Oleksandrom Knyhom.Prečítajte si text Lubomíra Smatanu o predstavení v Chersone

Kniha V ženskom rode je výberom najlepších rozhovorov rovnomenného podcastu, ktoré od roku 2018 doteraz nahrávala Katarína Strýčková pre Denník N. Čitateľom prináša výnimočné ženské príbehy a predovšetkým inšpiratívnu, obohacujúcu ženskú životnú skúsenosť. Dozviete sa, ako pracuje historička Daniela Dvořáková, o čom sníva rómska omama Alexandra Giňová, čo hnevá speváčku Katarziu aj ako prezidentka Zuzana Čaputová uvažuje nad tým, komu má udeliť milosť. „Keď mi povedia, že mám sklapnúť, to je presne ten moment, keď sa naštvem a just nebudem ticho,“ hovorí nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie. Podľa nej sa to deje ženám vždy, keď začnú hovoriť o sebe, o ženských veciach. „Povedia nám, aby sme boli ticho. Že to, čo hovoríme, nikoho nezaujíma. Snaha umlčať ženy je veľká,“ vysvetľuje v rozhovore, ktorý je súčasťou tejto knihy. Ženy v nej rozhodne nemlčia. Hovoria o svojej bezmocnosti a frustrácii, ale aj o hneve, odhodlanosti a sile. Ženy rozprávajú svoje mimoriadne životné príbehy a snažia sa svojou skúsenosťou odpovedať aj na tie najťažšie otázky: Ako sa vyrovnať s chorobou dieťaťa? Ako prežiť stratu najbližších? Ako nájsť silu ísť ďalej? Naša spoločnosť je plná inšpirujúcich žien, ktoré sa často nedostanú k slovu. V tejto knihe sa k nemu dostali a hovoria otvorene, úprimne a autenticky. Tak, aby mohli inšpirovať aj iné. Kniha ponúka priestor vnímať a prijímať ženský pohľad na svet, učiť sa akceptovať rôznorodosť a tiež nebáť sa postaviť za hodnoty ľudskosti, slušnosti a čestnosti v slovenskej spoločnosti. „Sloboda je rozhodnutie. Ale tam sa to nekončí. Keď sa pre niečo slobodne rozhodneme, nasleduje práca a predovšetkým zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré sme ako ľudia urobili.“ - Michaela Trizuljaková „Myslím si, že mnohé ženy vyrástli s presvedčením, že nesmú cítiť hnev. A ak ho aj cítia, nemajú ho dať najavo. Nemali by ani priznať, že sa cítia nahnevané. Myslím, že tento skryto podsúvaný názor je aj prostriedkom spoločenskej kontroly a ovládania žien. Spoločnosť totiž podvedome chápe, že hnev vedie k zmene.“  - Chimamanda Ngozi Adichie„Porovnávanie, či sa iní majú lepšie ako my, či ich život a podmienky sú lepšie ako naše, je veľmi veľkou brzdou, aby sme sa naplno venovali sebe a svojej rodine. Prijatie našej „normality“ mi po týchto myšlienkach išlo ľahšie.“ Stanislava Schenck V knihe V ženskom rode nájdete rozhovory s nasledujúcimi ženami: Eva Borušovičová, Chimamanda Ngozi Adichie, Elena Gallo Kriglerová, Anita Kardum, Veronika Homolová Tóthová, Alexandra Giňová, Monika Podolinská, Denisa Nešťáková, Stanislava Schenck, Iva Mrvová, Michaela Trizuljaková, Elena Martinčoková, Michaela Suríniová Saleh, Marta Ličková, Zuzana Szatmáry, Zuzana Medzay, Daniela Dvořáková, Diana Fabiánová, Valentína Sedileková, Kristína Križanová, Aňa Ostrihoňová, Jana Juráňová, Katarína Štrbová Bieliková, Katarzia, Zlatica Maarová, Darina Malová, Magda Vášáryová, Iveta Radičová, Zuzana Čaputová, Zuzana Kiczková Katarína Strýčková vyštudovala žurnalistiku, politológiu a medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2000 sa dlhodobo venovala medzinárodným vzťahom a diplomatickému protokolu. V roku 2010 založila neformálnu skupinu Klub železných matiek, ktorý dnes funguje ako občianske združenie. Špecifickú ženskú skúsenosť a pohľad na svet totiž považuje za dôležitú, no mnohokrát na škodu spoločnosti prehliadanú hodnotu. Zaujímajú ju témy posilňovania dôvery, spolupatričnosti, empatie a spolupráce ľudí v krajine, v ktorej žije, aj v globálnom ľudskom spoločenstve. Podporuje zapájanie žien a dievčat do celospoločenskej diskusie, v ktorej všetci spoločne nachádzajú riešenia problémov, ktoré ich trápia. Aj preto v roku 2018 vymyslela podcastový projekt rozhovorov s inšpiratívnymi a zaujímavými ženami V ženskom rode, ktorý od novembra 2019 pravidelne vychádza pod hlavičkou Denníka N. Táto kniha je výberom 30-tich rozhovorov, z ktorých viaceré nikdy neboli publikované v tlači.

V priebehu svojho výskumu a lekárskej praxe britský lekár Tim Spector zistil, že existuje až šokujúco málo dôkazov týkajúcich sa našich najhlbšie zakorenených predstáv o jedle. Je soľ naozaj taká škodlivá, ako sa o nej tvrdí? Sú ryby zdravé? A čo káva, červené mäso či nasýtené tuky? Môžu sa tehotné ženy spoľahnúť na rady svojho gynekológa o tom, čo majú jesť? Má bezlepková strava vôbec nejaké výhody? Čo vlastne vedia lekári o výžive? V dvadsiatich troch krátkych kapitolách sa Tim Spector rozhodol zbúrať mýty o jedle a zároveň odhaliť, prečo sú takmer všetky tvrdenia o ňom nesprávne. Poukazuje na škandalózny nedostatok kvalitných vedeckých dôkazov, na ktorých sa zakladajú štandardné stravovacie odporúčania, a odkrýva zákulisie potravinárskeho priemyslu, ktorý pevnou rukou ovláda obsah našich tanierov. Autor upozorňuje, že tieto naliehavé problémy nie sú dôležité len pre naše osobné zdravie, ale aj pre budúcnosť celej planéty. Kniha Čo naozaj jeme? spochybňuje všetky stravovacie návyky, vládne opatrenia, zázračné riešenia či nálepky, ktorými sa označujú niektoré údajne škodlivé potraviny, a nabáda nás, aby sme razantne prehodnotili svoj vzťah k jedlu.Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová.Prečítajte su ukážku z knihy a rozhovor s autorom Timom Spectorom.Tim Spector je profesor genetickej epidemiológie na londýnskej King's College a čestný konzultujúci lekár v nemocniciach Guy a St. Thomas. Ako odborník v oblasti personalizovanej medicíny a črevného mikrobiómu získal mnohé ocenenia. Je autorom štyroch kníh vrátane bestsellera The Diet Myth (Mýty o stravovaní). Pravidelne účinkuje v televízii a rádiách po celom svete, píše pre Guardian, British Medical Journal (BMJ) a ďalšie periodiká.

„Inteligentné, informačne nasýtené… fascinujúce. Hett prináša poučenie, aká krehká môže byť demokracia a aké nebezpečné je uspokojiť sa s presvedčením, že inštitúcie, ktoré strážia slobodu, nás budú chrániť navždy.“ The TimesPrečo bol rozklad demokracie v Nemecku tridsiatych rokov taký rýchly a taký absolútny? Ako mohla demokratická vláda dopustiť, aby sa Adolf Hitler dostal k moci? V strhujúcej správe o zlyhaniach hlavných predstaviteľov Weimarskej republiky a náraste vplyvu nacistov, ponúka Hett odpovede na tieto a ďalšie otázky.Tvrdenie, že Hitler sa dostal k moci vďaka demokratickým voľbám, realitu príliš zjednodušuje. Zložitá politická a ekonomická situácia viedli k záplave demonštrácií a vedúce osobnosti nemeckej politiky sa jeho popularitu rozhodli využiť vo svoj prospech. Tento pokus ich nakoniec zahnal do slepej uličky, z ktorej viedla len jediná cesta – prizvať nacistov do vlády. Hett ukazuje, ako sa konzervatívni politici mýlili, keď sa domnievali, že Hitler a jeho prívrženci ich budú slepo podporovať. Namiesto toho, aby si uvedomili, že ich snaha využiť nacistov, vlastne hrá Hitlerovi do karát, ochotne mu do rúk odovzdali nástroje, ktorými Nemecko premenil na hrozivú diktatúru. Benjamin Carter Hett patrí medzi popredných odborníkov na nemecké dejiny dvadsiateho storočia a zároveň je to talentovaný rozprávač, ktorý prostredníctvom obrazov nezodpovedných politikov ukazuje, aká krehká demokracia môže byť, ak sa k nej predstavitelia moci nesprávajú s úctou. Jeho dielo poskytuje silné ponaučenie aj dnes, keď sa demokracia opäť ocitá v obkľúčení.Knihu preložil Martin Sliz.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Vypočujte si ukážku z knihy Ako umiera demokraciaNapísali o knihe:„Hett nám okrem iného pripomína, že Hitlerovi dali cielene do rúk moc konzervatívne elity –  hlavne veľkopodnikatelia a vojenskí velitelia, ktorí chceli získať hlasy nacistického hnutia. V záujme dosiahnutia tohto cieľa ochotne prehliadali, keď nacisti páchali výtržnosti. … Okrem toho získal moc aj vďaka zmätenej spoločnosti, ,kde vznikalo čoraz viac agresívnych legiend a ktorá prijala iracionalite.‘ … Hoci Hett nespomenie knihe žiadneho konkrétneho politika, jeho odkaz je silný, jasný a naliehavý.“ Booklist„Ako sa podarilo očividnému extrémistovi Adolfovi Hitlerovi presvedčiť celý národ, aby stál za ním? Odpovede tejto historickej eseje často pôsobia až znepokojivo. … Je to provokatívna a dôležitá časť dejín s významným poučením pre súčasnosť.“ Kirkus Review„Hettova svieža a zrozumiteľná štúdia nahliada na tento známy a tragický príbeh pôsobivou novou optikou aktuálnych hrozieb, ktorým musia čeliť všetky slobodné spoločenstvá na svete. … Intenzita akou Hettove dielo rezonuje v súčasnosti, je desivá a obohacujúca zároveň.“ E. J. Dionne Jr., Washington PostO autoroviBenjamin Carter Hett (1965) je autorom kníh Death in Tiergarten (Smrť v parku Tiergarten, 2001), Crossing Hitler (Hitler na krížovom výsluchu, 2008), Burning the Reichstag (Požiar v Ríšskom sneme, 2014), The Death of Democracy (Ako umiera demokracia, 2018) a Nazi Menace (Nacistická hrozba, 2020).Pôsobí ako profesor histórie na Hunter College a Graduate Center City University v New Yorku. Na Harvardovej univerzite získal doktorát z histórie a na Torontskej univerzite vyštudoval právo. Momentálne žije v New Yorku.

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch.Prečítajte si ukážku z knihy. Etienne Cornevin (26. júl 1950, Kamerun – 2. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave. O autorovi: Alexander Balogh (1946) po absolvovaní štúdia chémie pôsobil ako výskumný pracovník a pedagóg na Lekárskej fakulte UK. Neskôr pracoval v niekoľkých médiách a reklamnej agentúre, od roku 1993 do konca roku 2014 pôsobil v denníku SME, od roku 2015 je redaktorom kultúry Denníka N. Je autorom knihy Ján Langoš. Strážca pamäti (Cena Dominika Tatarku 2016), svojimi textami je zastúpený vo viacerých kolektívnych publikáciách a zborníkoch.