Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka. „Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Nazvali ho Čriepky. Stojí nad hŕbou kamenia a odhodlane niečo zapisuje. Neskôr skrytá pod malým stanom v daždi a obklopená bahnom ometá skalu malým štetcom. A potom do detailov na milimetrový papier zakreslí skrinkový hrob z mladšej doby bronzovej. „Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť,“ píše vo veľkom spomienkovom texte na výskum s Martinou Kušnírovou archeológ Vladimír Mitáš. Archeológovia spomínajú, ako dobre sa Martina vyznala v symbolike zvierat v praveku. Možno aj preto, že bola veľkou ochrankyňou zvierat. Tento motív sa opakuje v spomienkach jej nadriadených aj kamarátov. Spomienky na Martinu sú miestami veľmi osobné a bolestivé. Jelínek opisuje aj to, ako sa v roku 2014 zoznámili na exkurzii do Rumunska. „Pamätám si, že v nejakej situácii povedala poznámku – vtipnú, trefnú, ale nie škodoradostnú. Viacerí sme sa na ňu otočili a ona sklopila zrak a strašne sa začervenala, keď sa na ňu upriamila toľká pozornosť.“ Zborník nemá žiadneho veľkého sponzora, spojili sa pri ňom viacerí odborníci. Aby mohla kniha vyjsť, začali sa na ňu ľudia zbierať cez transparentný účet. Školám, organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa venujú vzdelávaniu, ju po vyžiadaní zašleme bezplatne. Požiadať o knihu môžete v dotazníku na tomto linku. Prečítajte si viac: Bola odvážna a červenala sa. Archeológovia pripravili knihu na pamiatku Martiny Kušnírovej

Laco Teren, jeden z našich najosobitejších súčasných maliarov sa roky okrem maľovania venuje aj iným radostiam života – hudbe, literatúre, jedlu, premýšľaniu a písaniu. Rozhodli sme sa vydať zbierku viac ako stovky jeho textov a doteraz nezverejnených skíc. Súčasťou Terenovej písanky sú aj doteraz nezverejnené iPadové kresby, ktoré z niekoľkých tisícok vybrala fotografka Táňa Hojčová, Terenova manželka. Terenova písanka vychádza k finisáži maliarovej veľkej retrospektívy v SNG.  „Píšem, aby som ostatných potešil. Písal som vždy, ale len pre seba alebo pre priateľov. Súvisí to s tým, že rád čítam a rád počúvam príbehy. Je to vlastne ako s maľovaním, maľujem, lebo sa rád dívam na obrazy, a píšem, lebo rád počúvam príbehy, napríklad aj napísané,“ vraví Laco Teren. Hockney, Richter, Paštéka, Ernst, Munch, Miró, Lautrec, Berger, Skalník. Výstavy, knihy, film, opera, divadlo, koncerty, Viedeň, Londýn, New York, Paríž, Zürich, Praha a Bratislava a zasa Viedeň, ulice miest a ich galérie a koncertné sály. Žena, ráno, denné aj nočné sny, počasie a benátske držky, o tom všetkom Laco Teren uvažuje a zapisuje si do svojej písanky. Nech však uvažuje o čomkoľvek, vždy aj tak skončí pri nejakom obraze, lebo všetko, čo sa v mysli Laca Terena objaví, objaví sa spolu s  konkrétnym obrazom. Denník N v spolupráci s Kanovits Fine Art vám prinášajú aj reprodukcie ipadových skíc Laca Terena v najvyššej kvalite. Z každej grafiky vydávame 6 motívov a 100 signovaných a číslovaných výtlačkov.  

Stretnú sa Fico, Leško a Tódová. V knihe. To nemôže dopadnúť zle. Teda pre čitateľov. Fico spokojný nebude celkom určite.Marián Leško knihou Mečiar a mečiarizmus pomenoval celú éru jedného premiéra. Teraz robí to isté s Ficom, akurát to je kniha rozhovorov. Pýta sa ho Monika Tódová, ktorá bola ako reportérka pri väčšine Ficových káuz. Leško má dar komplikované témy rozprávať veľmi zrozumiteľne a rozumne. Tódová sa vie pýtať a je prirodzene zvedavá. Fico je najdlhšie vládnuci premiér na Slovensku a najväčšia hrozba pre jeho budúcnosť. Z takto namiešanej zmesi nemôže vypadnúť nič iné iba mimoriadne zaujímavá kniha. Výhodou je, že Leško aj Tódová dokážu o ťažkých veciach rozprávať aj s nadhľadom. Preto sa okrem Fica dozviete veľa aj o Leškovi. O jeho novinárskych rokoch, ale aj o práci pre prezidentku Zuzanu Čaputovú a humore s Milanom Lasicom.Toto je výnimočná kniha. Rozprávajú sa v nej dvaja výnimočne bystrí a informovaní ľudia. Fica odhalia až tak, že by sa mal hanbiť.Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka NZ dialogu Moniky Tódové s Mariánem Leškem vyrůstá velmi plastický obraz politika, který ovlivnil podobu své země jako málokterý jiný představitel demokratické Evropy. Jestli se člověk má vydat do temného světa Roberta Fica, nemůže si vybrat lepší průvodce. Nabízí nejen unikátní přehled, ale i tak potřebný nadhled a smysl pro humor.Erik Tabery, šéfredaktor RespektuKnihu svojimi karikatúrami doplnil Danglár. Rozhovor s ním si môžete prečítať TU.  Rozhovor Matúša Kostolného s Mariánom Leškom a Monikou Tódou si prečítajte TU. Monika Tódová Novinárka, moderátorka diskusie Ako zachrániť demokraciu a podcastu V redakcii. Narodila sa v Trnave. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2001 začala pracovať na domácom spravodajstve v Denníku SME a venovala sa investigatívnej žurnalistike. Keď do SME vstúpila finančná skupina vlastnená z korupcie podozrivým oligarchom, spolu s kolegami odišla z redakcie a v roku 2014 založili Denník N. Získala viacero novinárskych cien alebo nominácií na novinársku cenu. Marián Leško Politický komentátor a publicista. Narodil sa v Prešove. Na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove ukončil odbor filozofia – dejiny. Pracoval v Novom slove, v denníku Pravda, v SME, v týždenníku Trend. Spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa a účinkoval v televíznej relácii Sedem. Od júna 2019 do októbra 2021 pôsobil ako poradca prezidentky Zuzany Čaputovej pre oblasť vnútornej politiky. Je autorom piatich kníh o politike, vrátane knihy Mečiar a mečiarizmus. Je členom Správnej rady Nadácie Zastavme korupciu. Jozef Gertli Danglár Grafik, ilustrátor a maliar. Narodil sa v Detve. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení. V posledných rokoch sa sústreďuje najmä na maľbu na plátno, pričom do obrazov prenáša prvky komiksu i filmovej estetiky. Je autorom ilustrácií viac ako 80 knižných titulov. Jeho kresby a kreslené komentáre k celospoločenskému dianiu vychádzali vo viacerých slovenských a českých denníkoch a časopisoch, teraz v Denníku N. Je štvornásobným víťazom Novinárskej ceny.  

Britsko-ruský novinár a spisovateľ Owen Matthews preniká do zákulisia konfliktu, ktorý rozpútalo Rusko na Ukrajine, počnúc chodbami Kremľa až po zákopy v Mariupole. Rusko-ukrajinská vojna je najvážnejšou geopolitickou krízou od čias druhej svetovej vojny, no napriek tomu jadro konfliktu ostáva záhadou. Vladimir Putin sa zmenil z vypočítavého diktátora na hazardného hráča, čím vystavil svoj režim a samotné Rusko riziku zničenia. Prečo? Owen Matthews čerpá informácie zo svojho dvadsaťpäťročného novinárskeho pôsobenia v Moskve a vezme čitateľov na cestu do histórie k otráveným koreňom konfliktu, ako aj do obdobia pandémie covidu-19, keď skrsol Putinov plán invázie poznamenaný paranojou hrozby zo Západu. Kniha Invázia je plná svedectiev súčasných aj bývalých dôverníkov Kremľa a jeho propa-gandistickej mašinérie a zajatých ruských vojakov, ktorí podávajú správy o Rusku i o tom, čo sa deje na Ukrajine. Vďaka nim sa Matthews snaží odhaliť príčiny vypuknutia vojny a zároveň rozpráva o tom, čo sa dialo počas prvých šiestich mesiacov od invázie. Panoramatický pohľad na dôvody a potenciálne dôsledky vojny je výnimočným a nepre-hliadnuteľným záznamom konfliktu, ktorý otriasol celou Európou.Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte su ukážku z knihy.Owen Matthews (1971) je britsko-ruský novinár a spisovateľ. Vyštudoval históriu na Oxfordskej univerzite a pôsobil ako publicista na voľnej nohe v Bosne. V rokoch 1995 – 1997 pracoval ako korešpondent v novinách Moscow Times. Je autorom knihy Stalinove deti, ktorá sa dostala do užšieho výberu ocenení Guardian First Books Award a Orwellovej ceny v kategórii politickej literatúry faktu. Preložili ju do dvadsiatich jazykov.

Udalosti dobrodružného románu Karbid sa odohrávajú počas horúceho a znepokojujúceho leta 2015, keď sa skupina nadšencov vo fiktívnom meste Medveďov rozhodne postaviť Fontánu jednoty s Európou. Prečo potrebujú fontánu, prečo za nimi plače väznica a za koľko sa dá na Ukrajine kúpiť ľudská oblička – o tom všetkom píše autor s humorom i jemným pesimizmom. V tejto knihe je slivovica, rybári, hrobár, sedemnásť kapitol, zvodná a žiadostivá žena, niekoľko vrahov, skorumpovaný starosta, geniálna myšlienka, Tis a beznádej. Nenájdete tu ale schengenské víza, odpovede na všetky otázky, kulinárske recepty či rady, ako zbohatnúť. Určená je širokému okruhu čitateľov.Prečítajte si ukážku z knihy. Andrij Ľubka (1987) je ukrajinský básnik, spisovateľ a esejista. Vyštudoval vojenskú školu v Mukačeve, ukrajinskú filológiu na Užhorodskej univerzite a balkánske štúdiá na Varšavskej univerzite. Napísal niekoľko zbierok poézie, poviedkových kníh, románov a cestovateľské eseje. Jeho román Karbid (2015) sa umiestnil vo výbere piatich najlepších kníh podľa BBC Ukraine; poľský preklad sa dostal do užšieho výberu ceny Angelus a vyšiel aj v anglickom a slovinskom preklade. Autor prekladá z poľštiny, chorvátčiny, zo srbčiny a z angličtiny a je kurátorom dvoch medzinárodných festivalov poézie. Patrí medzi aktívnych dobrovoľníkov a pomáha ukrajinskej armáde. Žije v Užhorode.

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredoeurópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského „lupiča s whisky“ Attilu Ambrusa.Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii.„Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby.“Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N„Tváriť sa, že máme všetci rovnaké názory na historické udalosti a prechovávame k nim rovnaké pocity, by bolo pokrytectvo. Právo existovať vedľa seba majú aj protikladné pohľady. S jednou podmienkou - rozdielne historické hodnotenia nemôžu byť podkladom aktuálnych politických požiadaviek. Od tých sa musia politici oboch strán vždy rozhodne dištancovať.“P. Morvay, február 2004„Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, ak politicky motivovanú zbabelú vraždu nebude nazývať vraždou a bude sa ju snažiť pomocou nejakých právnych kľučiek či falšovania histórie bagatelizovať. A žiadna spoločnosť sa nedokáže ubrániť totalitným praktikám, ak nepochopí, ako fungujú a akí ľudia ich šíria alebo im slúžia.“P. Morvay, september 2008Peter Morvay (1968 –2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.Ukážka9. 8. 1999 Respekt Robin Hood transformáciePred mesiacom využil najznámejší lupič Maďarska nepo­zornosť strážcov a počas svojej pravidelnej prechádzky po väzenskom dvore utiekol. Svižne preliezol štvormetrový múr, dostal sa do jednej z kancelárií, tam zviazal predlžovačky a tele­fónne káble a cez nezamrežované okno väznicu opustil. Polícii trvalo pol dňa, kým uzavrela všetky výjazdy z hlavného mesta. Odvtedy po utečencovi neúspešne pátra. Nejde tu iba o príbeh lupiča. Celý prípad poukazuje aj na to, ako sa môžu pozerať na svojich Robinov Hoodov občania postkomunistickej Európy. Keď zlyhá parťák Dnes tridsaťdvaročný Attila Ambrus začínal ako brankár jed­ného z mála maďarských profesionálnych hokejových tímov. Počuli ste niekedy o maďarskom hokeji? Veľmi to asi nevyná­šalo. Ambrus, túžiaci po živote na vysokej nohe, hľadal možnosť, ako si privyrobiť. V januári 1993 začal s pištoľou v ruke prepa­dávať bankové pobočky, poštové úrady a cestovky v Budapeš­ti. Postupne navštívil 27 miest a nazhromaždil lup v hodnote 142 miliónov forintov (približne 22 miliónov korún). Väčšinu akcií absolvoval sám, ale pred časom podľahol pre­hováraniu svojho mladšieho kolegu-hokejistu Gábora Orbána a pribral ho. Nemal to veru robiť. Posledné prepadnutie sa uskutočnilo tento rok 15. januára a veľmi sa nevydarilo. Am­brus vraj bol postupom času pri akciách čoraz hrubší a na zastrašenie občas vystrelil do vzduchu z pištole. Jeden taký výstrel počul majiteľ susedného obchodu a zavolal políciu. Ambrus s korisťou 18 miliónov forintov stačil zmiznúť, ale Orbána polícia chytila.Ako sa Ambrus neskôr v jednom rozhovore posťažoval, do­lapený člen dvojice mal podľa dohody pre podobné prípady odolávať výsluchu aspoň tri hodiny, kým prezradí totožnosť svojho parťáka. Ten druhý by tak získal čas potrebný na opus­tenie Maďarska. Ambrus sa aj po neúspechu urýchlene vydal k rumunským hraniciam. Sám pochádzal z maďarskej menši­ny v Rumunsku a niekde v divokých sedmohradských horách chcel prečkať čas, kým po ňom bude najväčšia zhánka. Orbán však po zatknutí všetko okamžite vyklopil. Ambrus navyše nedokázal odísť bez svojho psa, pre ktorého sa vrátil domov, cestou ešte natankoval a kúpil si fľašu škótskej. Sprá­vu o jeho úteku dostali colníci na hraničnom priechode štvrť hodiny predtým, než k nim Ambrus dorazil. Našli u neho štyri pištole.

Cesta hrdinov SNP je červená turistická magistrála, ktorá sa tiahne celým Slovenskom od Duklianskeho priesmyku až po Devín. Autorke knihy sa podarilo na tejto takmer 770 km dlhej trase vytvoriť ženský rýchlostný rekord, keď ju prešla za 11 dní a 18 hodín. Kniha je plná jej vtipných pozorovaní z cesty a prenikavých pocitov, ktoré sa s pribúdajúcimi kilometrami menia ako na hojdačke, zatiaľ čo zaznamenané rozhovory s jej kamošmi z podporného tímu prerastajú do humorných absurdností.Kniha vyšla v spolupráci s Hiking.sk a bola zaradená medzi Martinus knihy roka 2020. Je to rýchla, pútavá jednohubka, ktorá vám početnými referenciami otvorí dvere to sveta slovenských ultrabežcov. Ja som si od dočítania stihol pregoogliť snáď všetkých aktérov a pozrieť dva filmy. Janko H/goodreadsVeľmi sympatický a dôležitý počin pre Ultra scénu, Julka ukázala mnohým že tieto veci sú v hlave... a svoju silu ukázala aj tým, že to dotiahla až ku knihe. Určite veľký palec hore!Martin/martinus.skKrásne rozprávanie ženy, ktorá dokázala 11 dní za sebou prekonávať seba, svoje nálady a splniť si šialene krásny sen. Pri tom všetkom to píše veľmi ľudsky a zábavne.Maja/Martinus.sk

„Ak si človek neváži sám seba dostatočne len preto, že je, vonkajšia pochvala je ako droga,“ hovorí Veronika Folentová o vlastnej skúsenosti, z ktorej vychádzala pri písaní svojej tretej knihy. Nájdete v nej rozhovor o sebahodnote, o tom, čo znamená, ako na nej pracovať a prečo mnohým z nás chýba. S odborníkmi a odborníčkami z oblasti psychológie, psychoterapie či psychiatrie hovorí o ideáli krásy a aký dôležitý je pre nás vzhľad, o práci, pracovnom tempe a limitoch, ale aj o tom, čo je reálny oddych a ako by mal vyzerať. Hovorí o sebarozvoji, o vzťahoch, ale aj o samote a o tom, kedy je už nebezpečná a kedy, naopak, môže pomôcť. Hovorí aj o nárokoch, ktoré na seba kladieme, o tom, ako ovplyvňujú náš život, ale aj o tom, ako našu spokojnosť ovplyvňujú peniaze alebo sociálne siete. Psychológ Andrej Jeleník v knihe hovorí: „Ľudia s nízkou sebahodnotou ignorujú svoje limity, až kým nezažijú vyhorenie či neúspech, čo dramaticky znižuje ich sebavedomie a sebaúctu. Ich identita je postavená na vonkajších úspechoch, a keď sa ich spýtam: ‚Kto ste, keď nepracujete?‘, často nevedia odpovedať.“ Veronika Folentová (1987) vyštudovala žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas školy začala pracovať v denníku SME, kde pôsobila do roku 2014. Vtedy s časťou redakcie odišla na protest proti vstupu Penty do vydavateľstva. Odvtedy pôsobí v Denníku N a venuje sa najmä zdravotníctvu. V roku 2013 s Jánom Krempaským vyhrali slovenské kolo EU Health Prize for Journalists. V roku 2018 získala čestné uznanie Novinárskej ceny a v roku 2021 Novinársku cenu za sériu rozhovorov o covide. Je autorkou troch kníh, ktoré vyšli v knižnej edícii Denníka N: Ako byť šťastný? (2022), Ako byť zdravý? (2023) a Ako byť so sebou spokojný (2024).