Čo si dáme na večeru?Táto otázka sa týka každého všežravca a vždy to tak bolo. Keď môžete skonzumovať prakticky hocičo, čo vám príroda ponúka, rozhodovanie o tom, čo by ste mali jesť, nutne vyvolá úzkosť. Najmä ak vám niektoré z potenciálne ponúkaných jedál môžu spôsobiť chorobu či dokonca smrť. Človek ako všežravec má na výber rozličné druhy potravín. Michael Pollan skúma ich vplyv na životné prostredie a dosah na podmienky, v akých žijú zvieratá. Tvrdí, že pred vznikom moderných technológií uchovávania potravín a spôsobov prepravy kultúrne a lokálne obmedzenia jednoduchým spôsobom vyriešili dilemy v stravovaní. Časy sa však zmenili. Vďaka technológiám sú sezónne či regionálne potraviny dostupné celoročne a na celom svete. Vzťah medzi jedlom a spoločnosťou, ktorú kedysi formovali kultúrne návyky, sa skomplikoval. Pollan v knihe sleduje rôzne potravinové reťazce, ktoré nás živia, od pôdy na tanier – až po malé množstvo skutočných jedál. Naša schopnosť zásadne modifikovať potravinové reťazce, od ktorých závisíme, nám otvorila nové možnosti požívateľnosti. No dôsledky tejto revolúcie na naše zdravie a zdravie prírodného sveta ešte stále celkom nechápeme. Mnohí dnes pôsobia úplne spokojní s jedením na konci priemyselného potravinového reťazca, akoby nad tým ani nerozmýšľali. Táto kniha asi nie je pre nich. Sú v nej veci, ktoré by im pokazili chuť. Zároveň však je o potešení z jedla, o takom uspokojení, ktoré sa vedomosťami len prehlbuje. Kniha Dilema všežravca sa čitateľne a s humorom snaží zodpovedať otázku, čo si dať na večeru, no súčasne opisuje, ako naše stravovacie návyky menia environmentálnu povahu krajín, ľudské zdravie a v neposlednom rade život zvierat na Zemi.Knihu preložila Mária Mlynarčíková.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. Michael Pollan je americký novinár, spisovateľ, aktivista a profesor žurnalistiky na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Jeho tematický záujem o problematiku veľkovýroby potravín vyústil do vydania niekoľkých čitateľsky aj akademicky oceňovaných kníh, medzi inými The Botany of Desire či In Defense of Food. V rokoch 2016 a 2022 sa podieľal na dokumentárnych seriáloch Netflixu, ktoré nakrútili na základe jeho kníh Cooked a How to Change Your Mind. Za knihu Dilema všežravca získal niekoľko literárnych a novinárskych ocenení. Napísali o knihe:„Michael Pollan je záhradník, kuchár a okrem toho neobyčajne pôsobivo vysvetľuje prírodovedu. Túto knihu jednoducho musel napísať. Prevedie čitateľov príbehmi štyroch jedál, ktorými sa snaží zodpovedať otázku čo si dať na večeru.“ - Dorothy Kalins, Newsweek„Vynikajúca kniha Michaela Pollana s názvom Dilema všežravca – Príbehy štyroch jedál je výzvou na zamyslenie sa nad morálnymi dôsledkami našich súčasných stravovacích návykov.“ - Steven Shapin, New Yorker„Jedna z najlepších kníh, ktoré boli napísané o potravinách. Mal by si ju prečítať každý, komu záleží na tom, čo konzumuje.“  - Christine Sismondo, Toronto Star

Rok po smrti Miroslava Kusého vychádza v knižnej edícii Denníka N kniha rozhovorov, ktoré s ním urobila novinárka Ľuba Lesná. V čase ich stretnutí mal Miroslav Kusý 86 rokov a Ľuba Lesná s ním prešla opäť celý jeho turbulentný život – detstvo vo vojnových časoch, vstup do komunistickej strany aj následné prehodnocovanie marxizmu, život v okupovanom Československu, podpis Charty 77 aj to, ako podpis ovplyvnil kariéru a rodinu, roky v disente a „spolužitie“ so Štátnou bezpečnosťou, Nežnú revolúciu aj pôsobenie na univerzite. „Zomrel, keď sa naše rozhovory chýlili ku koncu. Niečo ostalo nedopovedané a niečo by možno ešte povedal inak. Som však presvedčená, že to podstatné sa nám v našich rozhovoroch zachytiť podarilo, a to že život človeka je prikrátky na to, aby sa čo len na okamih podrobil lži a neprávosti.“ Ľuba Lesná Názov knihy Byť slušný nestačí vychádza z textu, ktorý Miroslav Kusý napísal v roku 2018 pre Denník N a ktorý je aktuálny najmä teraz, počas prebiehajúcej predvolebnej kampane, keď slovo slušný využívajú všetky strany politického spektra. Podľa Miroslava Kusého však nestačí byť slušný. Je potrebné byť aj angažovaný a starať sa o veci verejné. Angažovaný občan nie je a nesmie byť protikladom slušného človeka. On je jeho nevyhnutným logickým pokračovaním v rozvinutej demokratickej spoločnosti. Tam, kde slušný človek končí, angažovaný občan začína. A Miroslav Kusý bol jeden z tých, ktorí sa starali a angažovali po celý svoj život. „Táto kniha je návodom na život, v ktorom sa odvaha a česť zákonite menia časom na hlbokú múdrosť.“ Martin M. Šimečka Miroslav Kusý (1931 – 2019)bol významný slovenský filozof, politológ a politik. V roku 1967 sa stal najmladším profesorom filozofie na Slovensku. V roku 1969 mu po vylúčení z komunistickej strany zakázali pedagogickú činnosť a vyhodili ho z univerzity. V roku 1977 podpísal Chartu 77; patril medzi jej prvých signatárov. ŠtB odvtedy šikanovala jeho aj jeho rodinu domovými prehliadkami, častými väzobnými stíhaniami či výsluchmi. V roku 1989 ho zaistili ako jedného z piatich členov tzv.  bratislavskej päťky. Desať týždňov strávil vo väzbe, mal byť odsúdený za podvracanie republiky. Prepustili ho tesne pred Nežnou revolúciou v novembri 1989. Počas Nežnej revolúcie sa stal podpredsedom Verejnosti proti násiliu (VPN). Po Nežnej revolúcii pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, poslanec Národnej rady SR a aj ako kancelár prezidenta Václava Havla pre Slovensko. V rokoch 1990 – 1991 bol rektorom Univerzity Komenského a do roku 1996 viedol Katedru politológie FF UK. Stal sa zakladateľom Slovenského helsinského výboru, Nadácie Milana Šimečku a predsedom komisie Unesca pre ľudské práva na Slovensku. Bol autorom či spoluautorom vyše jedenástich kníh. Pravidelne prispieval do denníka SME a Denníka N. Ľuba Lesná (1954)pred rokom 1989 pracovala ako divadelná kritička, po Nežnej revolúcii ako investigatívna novinárka a politická komentátorka, medzi iným v denníku Verejnosť, v Rádiu Slobodná Európa a v Slovenskej televízii. Napísala tri publicistické knihy o únose Michala Kováča mladšieho, syna slovenského prezidenta. Za knihu Únos prezidentovho syna alebo Krátke dejiny tajnej služby (1998) dostala Cenu Egona Erwina Kischa. V roku 2007 jej vyšla detektívka Prípad medička, inšpirovaná vraždou Ľudmily Cervanovej na konci sedemdesiatych rokov. Rozhovory s bývalou premiérku Ivetou Radičovou vyšli v roku 2013 pod názvom Krajina hrubých čiar. V roku 2017 jej vyšla zbierka štyroch noviel Tisícročná žena: Klytaimnístra, Báthoryčka, Alma Rosé a Antikvariát.  

Okrem pádu asteroidu na Zem existuje len jeden ďalší scenár, ktorý by znamenal koniec sveta, aký poznáme – jadrová vojna. Spúšťačom tejto vojny by bola strela namierená na Spojené štáty americké. Scenár, ako by mohli vyzerať chvíle po odpálení zbrane s jadrovými hlavicami, je založený na faktoch pochádzajúcich z exkluzívnych rozhovorov s rôznymi odborníkmi, ktorí celé desaťročia spolupracovali na príprave týchto desivých procedúr. Plány súvisiace s globálnou jadrovou vojnou patria medzi najprísnejšie strážené tajomstvá americkej vlády. Použitie jadrových zbraní je šialenstvo. Napriek tomu sa dnes skloňuje najčastejšie od obdobia studenej vojny. Ruský prezident Vladimir Putin povedal, že „neblafuje“ o možnosti použitia zbraní hromadného ničenia. Severná Kórea nedávno obvinila USA zo „zlovestného úmyslu vyprovokovať jadrovú vojnu“. Všetci čakáme ako na ihlách. Čo ak odstrašovanie zlyhá?V knihe Jadrová vojna – Jeden z možných scenárov finalistka Pulitzerovej ceny Annie Jacobsen podrobne prevedie čitateľov fiktívnym svetom, ktorý vznikne vypustením prvej jadrovej hlavice a skončí sa nukleárnou zimou. Ide o sugestívnu knihu, ktorá upozorňuje na hrozbu zániku súčasnej civilizácie. Jej cieľom je priblížiť, aká príšerná budúcnosť nás čaká, ak sa nespamätáme. Knihu preložil Marián Hamada.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Annie Jacobsen je americká spisovateľka, ktorá sa vďaka knihe The Pentagon´s Brain stala finalistkou Pulitzerovej ceny v kategórii História. Študovala na Princetonskej univerzite, kde bola kapitánkou ženského hokejového družstva. Jej najnovšia kniha Jadrová vojna – Jeden z možných scenárov patrí k medzinárodným bestsellerom. Mnohé autorkine diela boli ocenené ako najlepšie alebo najočakávanejšie v rôznych prestížnych časopisoch – Washington Post, USA Today, Boston Globe, Vanity Fair – či na mediálnych platformách Apple a Amazon. Pozývajú ju do rozličných podcastov, rozhlasových a televíznych relácií, kde sa venuje najmä témam súvisiacim s vojnou, so zbraňami, s bezpečnosťou a utajovanými skutočnosťami. Ako scenáristka a producentka spolupracuje s rôznymi médiami. Žije v Los Angeles s manželom Kevinom a dvomi synmi.Napísali o knihe:„Jacobsenovej scenár možnej jadrovej vojny sa číta ako ohromujúci geopolitický triler.“– NPR„Annie Jacobsen prináša strhujúci pohľad na armagedon, ktorý je o to pôsobivejší, že sa môže odohrať doslova v každom okamihu. Táto kniha by mala byť povinným čítaním pre každého človeka, no najmä pre politikov, ktorí držia v rukách neistý osud nášho druhu.“– Forbes 

19.6.2023 je desiate výročie razie v Moldave nad Bodvou. Pri tejto príležitosti si môžete knihu Roky bezprávia kúpiť za symbolickú cenu.Podvečer devätnásteho júna 2013 vtrhlo do osady Budulovská v Moldave nad Bodvou viac ako šesť desiatok policajtov. Keď po polhodine odišli, zostali po nich zničené príbytky, vybité zuby a modriny po obuškoch na telách viac ako tridsiatich obyvateľov vrátane žien a detí. Policajti nenašli žiadnu hľadanú osobu ani ukradnuté veci.Razia nebola ojedinelá brutalitou ani výsledkom, ale tým, čo nasledovalo po nej. Obyvatelia sa totiž rozhodli brániť. Ich cesta za spravodlivosťou trvala osem rokov a do kauzy sa zapojili najvyšší štátni úradníci, Európsky súd pre ľudské práva aj elitní právnici. Ako sa však z poškodených mohli stať obvinení a z policajtov hrdinovia? Bol to len ďalší skutok, ktorý sa nestal? Kde sú korene absurdných rozhodnutí a trápnych vyhlásení štátnych úradníkov? Ako sa žije v Moldave nad Bodvou a akú šancu na spravodlivosť majú občania, ak sa proti nim spojí štátna moc?Môže sa niečo také stať aj nám a budeme sa vedieť štátnej moci ubrániť? Obľúbený publicista a prekladateľ Samo Marec s Veronikou Prušovou, ktorá sa ako reportérka roky venuje téme súdnictva, sa pri svojom pátraní neobmedzili len na rekonštrukciu udalostí z Moldavy a zo súdnych procesov. Vydali sa aj do hlbokej minulosti, aby pochopili a vysvetlili, kde sa tu Rómovia vlastne vzali a prečo je vzťah majority k nim taký rozporuplný - s pochopením pre obe strany.V knihe nájdete aj príbehy jednotlivých aktérov - Leonarda Horvátha, ktorému sa podarilo vymaniť z chudoby a dnes žije a pracuje v Nemecku, Milana Hudáka, ktorý získal ocenenie Biela vrana a založil Divadlo z chatrče, Ireny Matovej, z ktorej úradníci urobili necitlivým a nezákonným prístupom recidivistku. Ota Horvátha a Ireny Biháriovej, ktorých vzdelanie a prácu vždy zatieni farba ich pleti, či Lýdie Šuchovej, ktorá za práva poškodených dlhé roky neúnavne bojovala a stála aj pri zrode tejto knihy.„To, čo sa 19. júna 2013 stalo v osade Budulovská v Moldave nad Bodvou, je totiž v prvom rade ukážkovým príkladom toho, ako sa všetky mocenské orgány štátu dokážu spojiť proti tým, ktorých majú brániť. Ako polícia, súdy aj politici dokážu konať vo vzájomnom súlade, ak majú proti sebe občanov, ktorí sa brániť nevedia.“O autoroch:Samuel Marec (1982) vyštudoval polonistiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a potom niekoľko rokov pracoval v reklamnej agentúre. Od roku 2008 píše blogy a články pre SME, Denník N, .týždeň a stal sa jedným z najčítanejších slovenských blogerov. Venuje sa prekladu kníh z poľštiny a angličtiny a napísal knihy This Is Hardcore (2013) a Futbal: Pravdivá história (2019).Veronika Prušová (1980) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ešte počas štúdia spolupracovala s agentou SITA, v roku 2006 začala pracovať v denníku SME a odvtedy sa venuje problematike súdnictva. V roku 2014, po vstupe Penty spolu s časťou redakcie zo SME odišla a stála pri vzniku Denníka N. Naďalej sa venuje súdnictvu a často sa tak dostáva k prípadom ľudí, ktorí zažili neprávosť a majú pocit krivdy. S bývalým politickým komentátorom, poradcom prezidentky Zuzany Čaputovej Mariánom Leškom napísala knihu Harabin: Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N v roku 2019. Za dôsledné a objektívne pokrývanie justície získala špeciálnu Novinársku cenu, Cenu zastavme korupciu za rok 2020. 

Kto ste? Ste dáta o dátach. Ste sieťou spoločenských vzťahov. Ste mapou prepojení. Ako veľmi nás zaťažuje to, ako sa sledujeme? V prvých rokoch dvadsiateho prvého storočia všetci zhromažďujú digitálne informácie, no nikto nevie, ako ich triediť. Od roku 2000 bolo vytvorených a uložených viac dát ako za celé predchádzajúce dejiny ľudstva. Celkový súhrn poznania ľudstva od jeho začiatkov do roku 2003 by sa zmestil do 5 exabajtov.Americká novinárka a spisovateľka Kerry Howley prináša strhujúci príbeh spravodajskej špecialistky a whistleblowerky Reality Winnerovej, osamelej mladej ženy, ktorá ukryla štátne tajomstvá a dôverovala nesprávnym ľuďom. Po tom, ako vytlačila päť strán s utajenými informáciami, ktoré nikdy nemala vidieť, sa Reality ocitla vydaná na milosť silám, ktoré boli oveľa neľudskejšie, než si dokázala predstaviť. Autorka mapuje Winnerovej cestu z texaského vidieka do federálnej súdnej siene a odkrýva utajovaný svet, v ktorom figurujú John Walkera Lindh, Lady Gaga, Edward Snowden, záchranný pes či matka, ktorá urobí čokoľvek, aby dostala dcéru z väzenia. Kniha Pod dohľadom je fascinujúca púť zákutiami tieňového štátu, v ktorom sa všetko zaznamenáva a nič nie je sväté. Kerry Howley sa nebojí klásť otázky o tom, čo znamená žiť v modernom svete.Knihu preložila Andrea Tomová.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Kerry Howley píše články pre časopis New York a je autorkou knihy Thrown, ktorá sa dostala do výberu redakcie denníka New York Times a bola vybraná do zoznamov najlepších kníh roka v časopisoch Time, Salon, Slate a mnohých ďalších. Jej práce sa objavili v publikáciách The Paris Review, Best American Sportswriting, The New York Times Magazine a Harper's. Je štipendistkou nadácie Lannan Foundation, získala magisterský titul MFA na Iowskej univerzite, kde do začiatku spolupráce pre časopis New York pôsobila ako odborná asistentka v renomovanom kurze písania literatúry faktu. Žije v Los Angeles. Napísali o knihe:„Napínavé a strhujúce čítanie o tom, čo sa ukrýva za oponou Ameriky, ktorú nepoznáme. Kerry Howley je bystrá, vtipná, hĺbavá a neoblomná sprievodkyňa, ktorej nič neunikne. Išla by som s ňou aj na kraj sveta.“ – Melissa Febos, spisovateľka„Mimoriadne provokatívny pohľad do zákulisia tajných služieb.“ – Kirkus„Zbožňujem túto knihu, hoci neviem presne povedať, o čom je. Prekypuje druhom podivnosti, ktorý nedokážem opísať. Kerry Howley je jedna z najlepších spisovateliek literatúry faktu a táto kniha dokazuje, že je vo vrcholnej forme. Závidím jej, ako píše.“ – Chris Hayes, spisovateľ

Britská spisovateľka a expertka na riešenie následkov katastrof Lucy Easthope doslova žije pohromami. Keď sa zrúti lietadlo, vybuchne bomba alebo keď sa začne pandémia, zavolajú práve ju. Patrí medzi popredné svetové autority v oblasti obnovy po katastrofách a medzi prvých ľudí, ktorí sa ocitnú na miestach tragických udalostí. Poskytovala poradenstvo prakticky pri všetkom, od zemetrasenia a cunami v Indickom oceáne v roku 2004 cez teroristické útoky v Londýne v roku 2005 až po požiar v Grenfell Tower či pandémiu covidu-19. Pri každej katastrofe je to práve Lucy, ktorá zbiera kúsky a úlomky stôp a pripravuje svet na ďalšiu pohromu. Radí ministrom, pomáha postihnutým komunitám a drží za ruku všetkých, čo prežili. V dojímavých memoároch s názvom Až sa usadí prach odhaľuje, čo sa deje bezprostredne po tragédiách, a pozoruje, ako ich ľudia prežívajú a zotavujú sa z nich. Zavedie čitateľov a čitateľky na miesta za policajnou páskou, predstaví obete a ich rodiny, no spolu s ňou nazrú aj do brífingových miestností a bunkrov, kde vládne zmätok a cítiť pach zatuchnutých sušienok. S múdrosťou, húževnatosťou a úprimnosťou sa kniha Až sa usadí prach snaží čitateľom ukázať, že aj v najtemnejších dňoch musíme hľadať humor, ľudskosť a nádej. Lucy Easthope je britská expertka a poradkyňa pre núdzové plánovanie a obnovu po katastrofách. Spolupracuje s vládami, ministerstvami, súkromnými klientmi, cirkvou a s armádou. Je profesorkou manažmentu rizikových udalostí na Durhamskej univerzite a spoluzakladateľkou organizácie After Disaster Network. Žije s rodinou vo Veľkej Británii.Knihu preložila Silvia Macalová.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Napísali o knihe:„Easthopovej kniha s názvom Až sa usadí prach je úprimná, temná, no miestami aj zábavná spoveď o živote strávenom plánovaním tragédií a vysporiadaním sa s následkami otrasných globálnych katastrof.“ - Guardian„Pozoruhodná kniha... v konečnom dôsledku však prináša nádej, ktorá je výsledkom ľudskej slušnosti, ktorej symbolom je sama autorka.“ - Mail on Sunday„Fantastické memoáre! Napriek tomu, že kniha je pretkaná čiernym humorom, autorkine spomienky sú natoľko živé a ľudské, že čitateľov zľahka prevedie aj temnejšími zákutiami.“ - Observer

Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia? „Šimečkov jazyk je nádherne jednoduchý, zdobený jemnou čipkou sebairónie. V rozprávaní je od začiatku ticho prítomné aj uvedomovanie si starnutia, nevyliečiteľnej choroby a definitívy vlastnej smrti. Je to vzrušený a vzrušujúci text. Čitateľa môže predsa len upokojiť jeho ľudský odkaz: spomaľme a žime s mierou. Presne podľa Aristotelovho napomenutia.“ László Szigeti, editor knihy, spisovateľ a dlhoročný riaditeľ vydavateľstva Kalligram. Telesná výchova je dostupná aj ako audiokniha na knihy.audio v podaní samotného autora Martina M. Šimečku a s hudbou kapely Modré hory. Vypočujte si ukážku z audioknihy.Prečítajte si rozhovor s Martinom M. Šimečkom. Prečítajte si reportáž o tom ako kniha Telesná výchova vznikala.  O autorovi: Martin M. Šimečka (1957) patril do roku 1989 do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Napísal aj jednu z najpredávanejších kníh knižnej edície Denníka N Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech).

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch.Prečítajte si ukážku z knihy. Etienne Cornevin (26. júl 1950, Kamerun – 2. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave. O autorovi: Alexander Balogh (1946) po absolvovaní štúdia chémie pôsobil ako výskumný pracovník a pedagóg na Lekárskej fakulte UK. Neskôr pracoval v niekoľkých médiách a reklamnej agentúre, od roku 1993 do konca roku 2014 pôsobil v denníku SME, od roku 2015 je redaktorom kultúry Denníka N. Je autorom knihy Ján Langoš. Strážca pamäti (Cena Dominika Tatarku 2016), svojimi textami je zastúpený vo viacerých kolektívnych publikáciách a zborníkoch.