Mal dvadsaťštyri rokov, za sebou niekoľko osobných tragédií, dva úspešné romány a sľubne rozbehnutú kariéru reportéra. Vyzbrojený mimoriadnou vnímavosťou, literárnym talentom a schopnosťou zachovať si odstup bez straty súcitu vyrazil v roku 1946 do Nemecka, aby napísal sériu reportáží pre švédsky denník Expressen. Tak vznikla ojedinelá zbierka štylisticky vybrúsených reportáží, ktoré zachytávajú apokalyptickú atmosféru povojnového Nemecka – krajiny porazených, krajiny páchateľov, krajiny, ktorá sa rúca navonok aj vo vnútri. Dagerman sarkasticky popisuje absurdné denacifikačné súdy, prostredníctvom ktorých sa Nemci snažili vyrovnať s nacizmom, vysvetľuje triedne rozdelenie povojnového Nemecka, sugestívne a do detailov opisuje útrpné putovanie hladujúcich obyvateľov v preplnených vlakoch, život v pivniciach zaliatych vodou, v troskách rozbombardovaných miest. Vníma útrapy presídlencov a preživších z koncentračných táborov, no čo je ojedinelé, všíma si najmä utrpenie tých, u ktorých sa považuje za zaslúžené – bývalých nacistov, mladíkov, ktorí sami pred sebou aj pred súdom obhajujú svoj vstup do Hitlerjugend, predávajúcih sa nemeckých dievčat či správcu domu, ktorý udával svojich nájomníkov. Elfriede Jelinek, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, v predslove píše: „Učím sa od veľmi mladého muža, ktorý cestuje po rozbitom a vypálenom povojnovom Nemecku, od spisovatela Stiga Dagermana sa učím, čo znamená ‚bez hnevu a zaujatosti‘. Sine ira et studio. (...) Dagerman vracia hladujúcim a mrznúcim ľuďom tej doby slovo, na ktoré síce nemajú nárok, ale ktoré napriek tomu vyjadruje určitú pravdu.“ Nemecká jeseň je druhou knihou Stiga Dagermana preloženou do slovenčiny a vychádza v preklade Miroslava Zumríka.Prečítajte si ukážku z knihy.Michal Hvorecký o knihe a autoroviRozhovor s prekladateľom Miroslavom Zumríkom O autorovi: Stig Dagerman (1923 – 1954), vlastným menom Stig Halvard Andersson, vyrastal na statku u prarodičov – matka ho po narodení opustila. Po zavraždení starého otca a smrti starej matky sa odsťahoval do Štokholmu, vyštudoval históriu umenia a literatúru a stal sa kultúrnym redaktorom. Oženil sa s dcérou utečencov z nacistického Nemecka, ktorej tak pomohol získať švédske občianstvo. Celý jeho aktívny tvorivý život trval len necelé štyri roky, no za ten čas stihol napísať a vydať štyri romány, zbierku poviedok, reportážnu knihu a štyri drámy. V českom preklade vyšli romány Popálené dítě (Mot 2010), Had (Mot 2010) a reportáž Německý podzim (Mot 2013). Veľmi intenzívne vnímal situáciu povojnového sveta, ktorú zažil vo Švédsku a počas reportážnych ciest do Nemecka a Francúzska. Dagerman sa po rokoch intenzívnej práce ocitol v tvorivej, osobnej aj finančnej kríze, trpel depresiami, bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a aj napriek svojmu nespornému talentu a úspechu spáchal vo svojich 31 rokoch samovraždu. Miroslav Zumrík (1981), prekladateľ, vyštudoval filozofiu, škandinavistiku a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prekladá súčasnú nórsku prózu a literatúru faktu. Preložil niekoľko reportáží pre vydavateľstvo Absynt vrátane kníh Mariusza Szczygieła Gottland a Urob si raj a reportáže Dve sestry Åsne Seierstadovej. Pre vydavateľstvo Albatros preložil knihu Tove Alsterdalovej Podaj mi ruku či román Kjersti A. Skomsvoldovej Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia.Túto knihu si môžete kúpiť aj v elektronickej verzii.

Mimoriadne úspešná kniha Juraja Čokynu je venovaná deťom, ktoré sú odpísané ešte predtým ako si prvýkrát sadnú do školskej lavice. Na Slovensku žijú desaťtisíce detí, ktoré nemajú šancu mať sa v živote dobre. Tisícky detí prepadávajú už v prvom ročníku a základnú školu nikdy nedokončia. Učitelia im nevedia pomôcť a ani učiteľom v ich snahe nikto nepomáha. Aká je vlastne štartovacia čiara týchto detí a aké metódy môžu učitelia využívať? Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ a ako by sa mal zmeniť systém vzdelávania na Slovensku? Kniha do hĺbky skúma príčiny zlyhaní znevýhodnených detí, ich rodičov, učiteľov,  ale aj štátu a prináša aj riešenia. Jej autor Juraj Čokyna nie je vedec ani dlhoročný učiteľ. Školstvo je však preňho životným poslaním a snaží sa do tejto problematiky hlboko preniknúť. Prostredníctvom Teach for Slovakia učil dva roky deti z chudobného prostredia, začal o svojich skúsenostiach písať blogy a nakoniec aj knihu. Vďaka jeho skúsenostiam je táto kniha plná príbehov a aj zrozumiteľných návodov – a dá sa jej veriť.Editor knihy Juraj Koník je redaktorom Denníka N. V roku 2018 získal dve Novinárske ceny za reportáž práve o Jurajovi Čokynovi. Táto reportáž bola inšpiráciou pri vzniku knihy.Denník N vydal niekoľko úspešných vzdelávacích príručiek pre stredné školy. Myslíme však aj na učiteľov, ktorí učia v tom najťažšom prostredí – v okrajových školách plných demotivovaných a pre zle nastavený školský systém vopred odpísaných detí. Preto sme vydali aj knihu Juraja Čokynu A okraje máš kde? Táto kniha je určená všetkým frustrovaným učiteľom, ale aj tým, ktorí sa nevzdávajú, potrebujú len pomôcť dostať sa z rutiny, prekonať smútok z toho, že deti nedokázali posunúť. Môže byť dobrou pomôckou pre ľudí, ktorí majú možnosť zlepšiť zákony a systém nášho školstva.Juraj Čokyna je novinár, učiteľ a aktivista, pochádza z Vrábľov. Vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a neskôr politickú vedu na Central European University v Budapešti. Stážoval v Transparency International, pracoval ako redaktor v denníku Sme a reportér v Denníku N. Potom odišiel na východ Slovenska a cez program Teach for Slovakia učil dva roky v základnej škole v Šarišských Bohdanovciach aj deti z vylúčených komunít. Po napísaní knihy nastúpil na Inštitút vzdelávacej politiky na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, kde pôsobil ako analytik v oblasti inklúzie a (de)segregácie. Je spoluautorom analýzy o podmienkach v školách a zapájaní detí do vyučovania počas prvej vlny pandémie. Po konflikte s vtedajším vedením ministerstva odišiel pracovať do výroby vo fabrike vo Vrábľoch, aby skúmal situáciu ľudí patriacich k pracujúcej chudobe. Je členom občianskeho združenia Vráble si Ty, kde spoluorganizoval úspešnú kampaň ku komunálnym voľbám v roku 2022. „Prečítal som množstvo štúdií, reportov a rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú oveľa dlhšie ako ja a rozumejú jej, a uvedomil som si, že detí za okrajmi je oveľa viac. Zistil som však aj to, že za okrajmi nášho záujmu sú aj ľudia, ktorí vychovávajú naše deti. Učitelia by mali deťom pomáhať k lepšej budúcnosti, učiť ich dôležité veci. To sa im však nedarí a výsledky väčšiny ich žiakov sa rokmi ešte zhoršujú.“ - Juraj Čokyna„S Jurajom Čokynom sa ocitneme v prevažne rómskej škole, ale pozor, táto kniha nie je iba o Rómoch a osadách. Naše školstvo potrebuje zmenu takmer všade, po celej krajine. Slovenské deti bez rozdielu zaostávajú v matematike aj v čítaní, nerozumejú svetu prírodných vied. Ukazujú to všetky testy, ktoré nás porovnávajú s vyspelým svetom. Veľké problémy však vidno najmä tam, kde žije mnoho chudobných rodín, čo sa do veľkej miery prelína s oblasťami života slovenských Rómov – v osadách a getách.“ Juraj Koník, editor, reportér Denníka N

V rokoch 1932 – 1933 zomreli takmer štyri milióny Ukrajincov, ktorých nechal vtedajší režim vyhladovať. Hladomor však predstavoval len polovicu príbehu. V čase, keď na vidieku umierali roľníci, zároveň sovietska tajná polícia zaútočila aj na ukrajinské intelektuálne a politické elity. Kým sa hlad šíril, rozbehla sa ohováračská kampaň a represie namierené proti ukrajinským intelektuálom, profesorom, kurátorom v múzeách, spisovateľom, výtvarníkom, duchovným, teológom, štátnym zamestnancom a úradníkom.Novinárka a spisovateľka Anne Applebaum detailne opisuje, ako sa to vôbec mohlo stať, kto bol za túto tragédiu zodpovedný a aké mala následky. Informácie čerpá z množstva archívnych materiálov a zo spomienok preživších, ale aj z prác ukrajinských vedcov. Ponúka svedectvá tých, ktorí prežili, a vykresľuje, čo dokážu ľudské bytosti, keď ich hlad privedie k šialenstvu. Ukazuje, ako nemilosrdne sovietsky štát využíval propagandu, aby poštval susedov proti sebe a vyhladil údajné protirevolučné živly. Po hladomore nasledoval útok na ukrajinské kultúrne a politické vedenie. Sovietsky zväz zároveň poprel, že k hladomoru vôbec niekedy došlo. Sovietske orgány boli rozhodnuté, že Ukrajina by sa mala vzdať svojich národných ašpirácií a mala by byť pochovaná aj skutočná história krajiny spolu s miliónmi obetí. Kniha Červený hladomor je tragickou stigmou v dejinách dvadsiateho storočia, ale aj spomienkou na tých, ktorí sa stali terčom Stalinovho cieleného štátneho teroru. Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte si rozhovor s autorkou a ukážku z knihy.Anne Applebaum je americká novinárka a spisovateľka. Pôsobila ako komentátorka novín Washington Post, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Spectator a na svetových univerzitách prednášala o americkej, britskej a európskej politike. Venuje sa najmä problematike sovietskeho Ruska a východnej Európy. V roku 2004 získala Pulitzerovu cenu za knihu Gulag: A History. V slovenskom preklade vyšla v roku 2020 jej kniha Súmrak demokracie. S manželom žije v Poľsku a vo Veľkej Británii.

Majú medvede vražedné úmysly? Čo spraví čajka, keď ju vyplašíte? Ako si poradiť s premnoženými potkanmi? Asi dvesto druhov živočíchov naprieč dvesto krajinami sveta pravidelne komplikuje ľuďom život. Zabitie a usmrtenie, masová vražda, nebezpečné napadnutie. Vlámanie a krádež. Únosy tiel. Veľká lúpež slnečnicových semienok. Srny a losy neopatrne vstupujú na vozovku. Supy a čajky z neznámych príčin vandalizujú majetok. Husi znečisťujú verejné priestranstvá a hlodavce nedovolene vstupujú do súkromných obydlí. Každý z týchto sporov vyžaduje špecifické lokálne riešenie šité na mieru dotknutým druhom a dotknutým stranám. Pred sebou máte to najlepšie z dvoch rokov výskumnej práce a putovania po svete. Americká spisovateľka Mary Roach prináša ďalšiu pozoruhodnú knihu, tentoraz o konfliktoch medzi ľuďmi a voľne žijúcimi zvieratami.Cestuje a učí sa, ako si poradiť s hladným medveďom, ochutnáva návnadu na potkany, nechá sa prepadnúť makakom. Spolu s forenznými vyšetrovateľmi útokov zvierat, odborníkmi na kolízie medzi ľuďmi a slonmi, expertom na riadenú demoláciu obrích stromov či génovými inžiniermi odhaľuje, že najväčším problémom divočiny, a zároveň jeho riešením, je človek. Fascinujúca a vtipná kniha Zločin a srsť ponúka nádej na harmonické spolužitie so zvieratami v neustále sa rozširujúcom ľudskom prostredí.Knihu preložila Silvia Macalová.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Mary Roach je americká spisovateľka, ktorá sa so svojráznym humorom venuje popularizácii vedy. Pracovala pre niekoľko časopisov vrátane National Geographic, New York Times, Wired či Vogue. Napísala šesť kníh, ktoré sa pravidelne umiestňujú v rebríčkoch bestsellerov New York Times. V roku 2022 vyšla v slovenčine jej kniha Rozdáme si to? Keď sa pária sex a veda, v ktorej sa s humorom venuje skúmaniu ľudskej sexuality.

Silné a dojemné pamäti odvážneho lídra politickej opozície v Rusku, ktorý za svoje presvedčenie zaplatil najvyššiu cenu. Knihu Patriot začal Alexej Navaľnyj písať krátko po takmer smrteľnej otrave v roku 2020. Rozpráva v nej príbeh svojho života – svojej mladosti, manželstva a založenia rodiny, ale aj aktivizmu a oduševneného vzdoru proti svetovej veľmoci, ktorá bola odhodlaná umlčať ho. Navaľnyj bol presvedčený, že zmena sa nedá zastaviť a raz musí prísť. Rozpráva o svojej politickej kariére aj o útokoch na seba a svoju rodinu, o živote najbližších či neúnavnej kampani, ktorú so svojím tímom viedol proti diktátorskému režimu v Rusku. Kniha Patriot, napísaná s vášňou, vtipom, úprimnosťou a statočnosťou, je Navaľného posledným listom svetu, v ktorom opisuje aj roky strávené v brutálnom ruskom väzení. Zároveň pripomína, prečo stoja princípy individuálnej slobody na prvom mieste v občianskom živote, a vyzýva na pokračovanie v práci, ktorej obetoval život.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku z knihy.Alexej Navaľnyj (1976 – 2024) bol ruský právnik, opozičný politik a politický väzeň známy ako kritik korupcie v Rusku. Založil Fond boja s korupciou, ktorý vyšetroval a zverejňoval informácie o korupčných škandáloch vysokých štátnych predstaviteľov, politikov a podnikateľov. Za svoje aktivity bol v roku 2020 nominovaný na Nobelovu cenu za mier. V roku 2021 ho v Rusku zadržali po návrate z Nemecka, kde sa zotavoval po otrave. Odsúdili ho na tri tresty odňatia slobody. V roku 2024 zomrel v ruskom väzení. * * *Táto kniha je dôkazom nielen Alexejovho života, ale aj jeho neochvejnej oddanosti boju proti diktatúre – boju, za ktorý dal všetko vrátane svojho života. Na jej stránkach čitatelia spoznajú muža, ktorého som vrúcne milovala – muža hlbokej bezúhonnosti a neústupčivej odvahy. Čítaním jeho príbehu si nielen uctíte jeho pamiatku, ale aj inšpirujete ostatných, aby sa postavili za to, čo je správne, a nikdy nestratili zo zreteľa hodnoty, na ktorých skutočne záleží.“ — Julija Navaľnaja

Rok po smrti Miroslava Kusého vychádza v knižnej edícii Denníka N kniha rozhovorov, ktoré s ním urobila novinárka Ľuba Lesná. V čase ich stretnutí mal Miroslav Kusý 86 rokov a Ľuba Lesná s ním prešla opäť celý jeho turbulentný život – detstvo vo vojnových časoch, vstup do komunistickej strany aj následné prehodnocovanie marxizmu, život v okupovanom Československu, podpis Charty 77 aj to, ako podpis ovplyvnil kariéru a rodinu, roky v disente a „spolužitie“ so Štátnou bezpečnosťou, Nežnú revolúciu aj pôsobenie na univerzite. „Zomrel, keď sa naše rozhovory chýlili ku koncu. Niečo ostalo nedopovedané a niečo by možno ešte povedal inak. Som však presvedčená, že to podstatné sa nám v našich rozhovoroch zachytiť podarilo, a to že život človeka je prikrátky na to, aby sa čo len na okamih podrobil lži a neprávosti.“ Ľuba Lesná Názov knihy Byť slušný nestačí vychádza z textu, ktorý Miroslav Kusý napísal v roku 2018 pre Denník N a ktorý je aktuálny najmä teraz, počas prebiehajúcej predvolebnej kampane, keď slovo slušný využívajú všetky strany politického spektra. Podľa Miroslava Kusého však nestačí byť slušný. Je potrebné byť aj angažovaný a starať sa o veci verejné. Angažovaný občan nie je a nesmie byť protikladom slušného človeka. On je jeho nevyhnutným logickým pokračovaním v rozvinutej demokratickej spoločnosti. Tam, kde slušný človek končí, angažovaný občan začína. A Miroslav Kusý bol jeden z tých, ktorí sa starali a angažovali po celý svoj život. „Táto kniha je návodom na život, v ktorom sa odvaha a česť zákonite menia časom na hlbokú múdrosť.“ Martin M. Šimečka Miroslav Kusý (1931 – 2019)bol významný slovenský filozof, politológ a politik. V roku 1967 sa stal najmladším profesorom filozofie na Slovensku. V roku 1969 mu po vylúčení z komunistickej strany zakázali pedagogickú činnosť a vyhodili ho z univerzity. V roku 1977 podpísal Chartu 77; patril medzi jej prvých signatárov. ŠtB odvtedy šikanovala jeho aj jeho rodinu domovými prehliadkami, častými väzobnými stíhaniami či výsluchmi. V roku 1989 ho zaistili ako jedného z piatich členov tzv.  bratislavskej päťky. Desať týždňov strávil vo väzbe, mal byť odsúdený za podvracanie republiky. Prepustili ho tesne pred Nežnou revolúciou v novembri 1989. Počas Nežnej revolúcie sa stal podpredsedom Verejnosti proti násiliu (VPN). Po Nežnej revolúcii pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, poslanec Národnej rady SR a aj ako kancelár prezidenta Václava Havla pre Slovensko. V rokoch 1990 – 1991 bol rektorom Univerzity Komenského a do roku 1996 viedol Katedru politológie FF UK. Stal sa zakladateľom Slovenského helsinského výboru, Nadácie Milana Šimečku a predsedom komisie Unesca pre ľudské práva na Slovensku. Bol autorom či spoluautorom vyše jedenástich kníh. Pravidelne prispieval do denníka SME a Denníka N. Ľuba Lesná (1954)pred rokom 1989 pracovala ako divadelná kritička, po Nežnej revolúcii ako investigatívna novinárka a politická komentátorka, medzi iným v denníku Verejnosť, v Rádiu Slobodná Európa a v Slovenskej televízii. Napísala tri publicistické knihy o únose Michala Kováča mladšieho, syna slovenského prezidenta. Za knihu Únos prezidentovho syna alebo Krátke dejiny tajnej služby (1998) dostala Cenu Egona Erwina Kischa. V roku 2007 jej vyšla detektívka Prípad medička, inšpirovaná vraždou Ľudmily Cervanovej na konci sedemdesiatych rokov. Rozhovory s bývalou premiérku Ivetou Radičovou vyšli v roku 2013 pod názvom Krajina hrubých čiar. V roku 2017 jej vyšla zbierka štyroch noviel Tisícročná žena: Klytaimnístra, Báthoryčka, Alma Rosé a Antikvariát.  

Je 23. december 1971 a predpoveď počasia v Chicagu hlási snehové zrážky. Russ Hildebrandt, pastor prvej reformovanej cirkvi, stojí na pokraji konca manželstva, ktoré sa preňho stalo bremenom, až kým mu manželka Marion nezasadí dobre mierený úder vlastnými tajomstvami. Ich najstarší syn Clem sa vracia z vysokej školy a od svojej osudovej lásky. Niekdajší pacifizmus uňho nahradil morálny absolutizmus po tom, ako sa otec stal v jeho očiach slabochom. Clemova sestra Becky, kapitánka roztlieskavačiek, sa snaží vymaniť z obrazu kráľovnej strednej školy a prechádza duchovnou obrodou, kým ich mladší brat Perry, ktorý užíva aj predáva drogy, sa rozhodne stať lepším človekom. Každý člen rodiny Hildebrandtovcov sa vlastným spôsobom vyrovnáva s vierou v Boha a snaží sa nájsť svoju životnú cestu, čo si vzájomne nesmierne komplikujú. Romány Jonathana Franzena oceňujú čitatelia aj kritici, pretože sú mnohovrstevné, no pútavé a plné živých postáv, ku ktorým si rýchlo vytvoríte vzťah. Franzen má mimoriadny pozorovací talent a schopnosť spájať malé príbehy bežných amerických rodín s veľkými historickými a spoločenskými udalosťami. Podobne ako jeho predošlé romány, aj Križovatky sú rodinnou ságou a príbehom dvoch generácií Američanov strednej triedy, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto na pozadí morálnych kríz v prudko sa meniacom 20. storočí. Knihu preložil Samuel Marec. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. Jonathan Franzen je americký spisovateľ a esejista. Patrí k najoceňovanejším autorom súčasnej americkej literatúry a k predstaviteľom takzvaného veľkého amerického románu. V roku 2001 získal prestížne ocenenie National Book Award za román The Corrections a nomináciu na Pulitzerovu cenu. Aj jeho ďalšie romány Freedom a Purity sa dočkali uznania od čitateľskej obce, ale aj literárnej kritiky. Román Križovatky je prvou časťou zamýšľanej voľnej trilógie. Napísali o knihe: „Majstrovské dielo literárneho génia. Križovatky sú rozsiahlym, brilantným a pútavým románom s množstvom zásadných myšlienok a výstredných postáv. Ide asi o najlepší Franzenov román.“ - The Chicago Review of Books „Fantastické! Franzen vytvára postavy, ktoré sú priam neuveriteľne autentické. Koniec koncov, čo iné sa dá od takého veľkého románopisca čakať?“ - Slate „Franzen sa na literárnu scénu vracia s rozsiahlou a majstrovsky zvládnutou štúdiou meniacej sa spoločensko-kultúrnej klímy z obdobia raných sedemdesiatych rokov v Amerike. Prostredníctvom napínavej dynamiky v medziľudských vzťahoch autor ukazuje pozoruhodnú schopnosť budovať napätie. Neodolateľná kniha.“ - Publishers Weekly

„Homo sapiens extravagantne uspel na úkor iných druhov.“ Americká novinárka Elizabeth Kolbert prináša zásadnú knihu o budúcnosti nášho sveta a masovom vymieraní, ktorému práve čelíme. V histórii našej planéty došlo k piatim hromadným vyhynutiam, v dôsledku ktorých sa náhle a drasticky znížila rozmanitosť života na Zemi. Vedci aktuálne monitorujú šieste vymieranie, ktoré je podľa predpovedí najničivejším vyhynutím od dopadu asteroidu, ktorý vyhubil dinosaury. Tentoraz však stojíme pred kataklizmou my ľudia. Autorka sa s vedcami púšťa do terénu a prepája množstvo výskumov na poli geológie, morskej biológie, ale aj astronómie a genetiky a na osudoch vyhynutých živočíšnych druhov ukazuje desivý obraz vymierania, ktorý pravdepodobne čaká aj ľudstvo, ak nezmení smer, akým sa vydalo. Zároveň objasňuje pozadie veľkých prírodovedných sporov, vďaka ktorým vznikli jednotlivé vedné odbory. Prostredníctvom príbehov z dejín živočíšnych druhov, ale aj prírodných úkazov ako Veľká koralová bariéra či amazonský dažďový prales ponúka žalostné obrazy vymierania života na Zemi, na ktoré ako prvý upozornil Georges Couvier v Paríži. Šieste vymieranie bude pravdepodobne trvalým dedičstvom ľudstva, a ako poznamenáva autorka, núti nás prehodnotiť otázku, čo znamená byť človekom. Kniha Šieste vymieranie ponúka fascinujúcu exkurziu do histórie našej planéty, ktorá bola svedkom piatich hromadných vyhynutí. V prebiehajúcom šiestom Elizabeth Kolbert skúma, akú úlohu človek zohral pri drastickej klimatickej zmene, ktorá ohrozuje vyhubenie ďalších dvadsiatich až päťdesiatich druhov rastlín a živočíchov vrátane ľudstva. Napriek tomu ešte stále nevnímame násilnú kolíziu medzi civilizáciou a ekosystémom Zeme ako dostatočne závažnú a príliš pomaly prijímame opatrenia na vyriešenie globálnej environmentálnej krízy. Knihu preložila Erika Mazuchová. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou. Vypočujte si ukážku z knihy.Napísali o knihe: „Šieste vymieranie je úžasná kniha, ktorá jasne hovorí, že čelíme ďalšej veľkej a náhlej hrozbe vyhynutia. V histórii sa to už stalo a môže sa to stať znovu.“ - Barack Obama „Prírodovedci predpokladajú, že v histórii Zeme došlo k piatim prípadom úplného vyhynutia (spomeňte si na asteroid, ktorý vyhubil dinosaury) a Elizabeth Kolbert presvedčivo mapuje, ako ľudská činnosť vedie k šiestemu.“ - New York Times „Znepokojujúca kniha. Elizabeth Kolbert ukazuje, ako poeticky dokáže písať o miznúcich tvoroch našej planéty, no skutočná sila tejto knihy spočíva vo vedeckom a historickom kontexte. Autorka precízne dokumentuje narastajúce straty, ktoré po sebe ľudstvo zanecháva.“ - Bill GatesElizabeth Kolbert (1961) je americká novinárka a komentátorka magazínu The New Yorker. Je autorkou oceňovaných kníh Field Notes from a Catastrophe: Man, Nature, and Climate Change a Under a White Sky, ktoré sa venujú environmentálnym témam a klimatickej kríze. Za knihu Šieste vymieranie sa v roku 2015 stala držiteľkou Pulitzerovej ceny, ale aj množstva ďalších ocenení. Žije v štáte Massachusetts s manželom a deťmi.