Text tejto knihy vznikol počas mesačného putovania Martina M. Šimečku Slovenskom. Reportáž bola publikovaná v Denníku N a u čitateľov vzbudila veľkú pozornosť, preto sme sa rozhodli vydať ju aj knižne.Martin M. Šimečka sa začiatkom júna 2022 vybral do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal v úmysle napísať ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú úlohu zohrala náhoda. Vybral si červenú značku, lebo sa tiahne celým Slovenskom, kopíruje Cestu hrdinov SNP a zároveň pútnikovi umožňuje túlať sa po horách bez toho, aby musel premýšľať o cieli. „Medzi turistom a pútnikom je dôležitý rozdiel,“ píše Petr Koubský v úvode knihy. Ten prvý sa podľa neho pohybuje po povrchu, ten druhý sa ponára do hĺbky – do krajiny, do seba, do tradície a zaoberá sa skôr vnútornými než vonkajšími dojmami. Málo fotografuje, trochu premýšľa, riadi sa náhodou, môže sa stratiť.Aj Šimečka niekoľkokrát zišiel z cesty, no to mu umožnilo stretnúť ľudí žijúcich na samotách a v zabudnutých kútoch Slovenska, rozprávať sa s nimi, prijať ich pohostinnosť, počúvať ich a sprostredkovať nám Slovensko zabudnuté, rozčarované, nedôverčivé, ale aj duchovné a veľkorysé. Prečítajte si rozhovor alebo vypočujte podcast s Martinom M. Šimečkom a Monikou Tódovou o jeho putovaní. Martin M. Šimečka (1957) do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa a v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydalo české vydavateľstvo Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech). V knižnej edícii Denníka N mu v roku 2017 vyšla kniha Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi) a v roku 2020 Telesná výchova (Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli).

Najmocnejší tyrani sú odsúdení prežiť život v strachu. Svojich nepriateľov sa môžu zbaviť lusknutím prstov a spolu s rodinami a prívržencami môžu riadiť celé krajiny z luxusného pohodlia vlastných palácov. Každá ich hodina je však presiaknutá strachom, že prídu o všetko. Nedá sa ho zbaviť za žiadne peniaze. Jediný chybný krok môže viesť k pádu. A tyrani po páde často končia v exile, vo väzenskej cele či pod zemou.Politológ Marcel Dirsus na základe stretnutí a rozhovorov s lídrami prevratov, disidentmi a vojakmi skúma pády tyranov a diktátorov. Tvrdí, že zvrhnutie dlho fungujúcich režimov, napríklad v Severnej Kórei alebo Iráne, môže byť náročné. Demonštruje, že k týmto zmenám väčšinou dochádza, keď vypuknú vnútorné konflikty alebo keď zbehnú kľúčoví spojenci, a uvádza historické príklady zvrhnutia Ferdinanda Marcosa v roku 1986 či Francisca Macíasa Nguemu v roku 1979.Autor sa pri písaní radil s diplomatmi, novinármi, odporcami režimu, bývalými špiónmi a jadrovými expertmi. Poznamenáva, že každý diktátor má slabé stránky, a tvrdí, že aj keď je cena vysoká, vždy existuje nádej. Pochopenie diktátorov však nestačí. Kniha Ako končia tyrani a prežívajú národy je pútavým a premysleným návodom, ako ich zvrhnúť.Knihu preložil Marián Hamada.Marcel Dirsus je politológ a spisovateľ. Píše politický newsletter The Hundred a okrem toho, že je členom Inštitútu pre bezpečnostnú politiku na Univerzite v Kieli (ISPK) v Nemecku, je aj členom Stáleho expertného výboru pre terorizmus a vnútornú bezpečnosť v Nadácii Konrada Adenauera. Venuje sa najmä nestabilite režimov, politickému násiliu a nemeckej zahraničnej politike. Poskytoval poradenstvo demokratickým vládam, nadáciám, nadnárodným korporáciám a medzinárodným organizáciám ako NATO a OECD.

Ako chutí tarantula či kvety petúnie? Kvety petúnie sú jemne pikantné a kvety sedmokrások príjemne aromatické. Poučná aj zábavná kniha rozhovorov s 25 slovenskými vedcami, vedkyňami a odborníkmi, ktorí sa venujú výskumu v oblastiach od astrofyziky cez medicínu či vývoj bioplastov až po skúmanie nových zdrojov potravy a ich nutričnej hodnoty. Zistíte v nej napríklad to, koľko ton materiálu z meteoritov a komét dopadne ročne na Zem, ako sa v Košiciach vyvíja 3D tlač titánových skeletov, ktoré môžu nahradiť kosti, a ako vyzerá elektrická aktivita v mozgu pri rozmýšľaní. Aj slovenskí vedci skúmajú oblasti, ktoré prinášajú svetový pokrok. Robia výskum v odvetviach, aké by vám ani nenapadli a výstupy z ich skúmania môžu byť užitočné pre váš každodenný život. Redaktorka Denníka N Zuzana Vitková vedcom a vedkyniam položila otázky, vďaka ktorým vám fakty z ich výskumov a toho, ako funguje svet, zostanú v pamäti aj bez čítania vysokoškolských skrípt. Vybrať do knihy len 25 rozhovorov bolo náročné, pretože na Slovensku je oveľa viac inšpiratívnych ľudí, ktorí majú o vede čo povedať. Kniha sa snaží priniesť čo najširší záber výskumných tém a cez niektoré rozhovory predstaviť aj osobné príbehy vedkýň a vedcov, ich pohľad na slovenskú vedu a dôvody, prečo sa rozhodli zostať na Slovensku alebo, naopak, odísť do zahraničia. Zuzana Vitková sa s popularizáciou vedy stretla prvýkrát na strednej škole, keď pomáhala ako dobrovoľníčka na festivale vedy Noc výskumníkov. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a od roku 2013 viedla vedecko-popularizačný portál science.sk. Ten od roku 2015 obsahovo spolupracoval aj s Denníkom N. V roku 2016 pôsobila ako PR manažérka v Slovenskej akadémii vied. Tri roky života strávila v Austrálii a cestovaním po svete, kým zistila, že sa chce vrátiť na Slovensko a písať o vede. Zuzana Vitková pracuje v Denníku N od roku 2020 ako vedecká reportérka a okrem textov tvorí aj vedecký podcast s názvom N2. V roku 2022 získala Novinársku cenu Slovenskej psychiatrickej spoločnosti NEZÁBUDKA. Urobila desiatky rozhovorov so slovenskými vedkyňami a vedcami. Na svojej práci má najradšej, keď sa ich môže pýtať na to, ako funguje svet okolo nás. Keď sa potom pozerá na Slnko, môže si aspoň vzdialene predstavovať erupcie, ktoré na ňom prebiehajú, či elektrickú aktivitu, ktorá jej popri premýšľaní prebieha v mozgu.

Keď mala Suzanne Heywood sedem rokov, spolu s bratom a rodičmi vyplávala z anglického Plymouthu na cestu okolo sveta. Ich plavba, ktorá spočiatku kopírovala tretiu impozantnú výpravu Jamesa Cooka, mala trvať len tri roky, no napokon sa predĺžila na takmer desaťročie. V knihe Vyrástla som na mori rozpráva príbeh o námorníckom živote, v ktorom rodina zápasila s búrkami, útesmi, nedostatkom jedla a izoláciou, a dokonca aj o stroskotaní v Indickom oceáne. Suzanne, ktorá od detstva túžila po stabilite, musela odhodlane bojovať s rodičmi, aby vôbec získala vzdelanie a mohla sa vrátiť domov. V sedemnástich rokoch jej udelili štipendium na Oxfordskej univerzite a odvtedy žije vo Veľkej Británii. Kniha Vyrástla som na mori je neuveriteľný skutočný príbeh dievčaťa, pre ktoré sa rodinné dobrodružstvo stalo veľkou nočnou morou a ktoré túžba po vzdelaní napokon priviedla k vysnívanej slobode. Knihu preložila Zuzana Hrivňáková.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Suzanne Heywood je britská spisovateľka. Keď mala sedem rokov, spolu s rodičmi a bratom vyplávala z Anglicka na lodi Wavewalker a ich cesta okolo sveta trvala takmer desať rokov. Suzanne musela bojovať o svoje vzdelanie a o to, aby sa mohla vrátiť domov. V sedemnástich rokoch získala štipendium na Oxfordskej univerzite a doktorandské štúdium ukončila na univerzite v Cambridgei. Okrem knihy Vyrástla som na mori napísala aj biografiu svojho zosnulého manžela Jeremyho Heywooda, ktorý pracoval pre rôznych britských premiérov. So svojimi tromi deťmi žije vo Veľkej Británii. Napísali o knihe:„Suzannine memoáre scénu za scénou odhaľujú drsnú realitu romantickej predstavy plavby okolo sveta. Jej kniha sa nedá čítať bez toho, aby vo vás nenarastal zúrivý hnev z toho, v akej ťažkej situácii sa ocitla – maloletá dievčina tisícky kilometrov od domova uväznená na lodi s rodičmi, ktorí vôbec nechápu jej túžbu po vzdelaní.“– Daily Mail„Krásne napísané a úprimné čítanie. Búrlivé v každom zmysle slova.“– Tortoise Media„Mimoriadny príbeh o dobrodružstve a objavovaní samej seba. Odhodlanie Suzanne Heywoodovej získať vzdelanie napriek všetkým prekážkam, je obdivuhodné.“ –  Minouche Shafik, riaditeľka London School of Economics

Nie je možné presvedčiť každého, kto verí hoaxom. S viacerými sa však dá rozprávať. Vladimír Šnídl, reportér Denníka N, je už roky súčasťou sveta, z ktorého čerpajú informácie aj niektorí naši kamaráti a príbuzní. Ponúka manuál – ako pochopiť ľudí s proruským či konšpiračným presvedčením a ako s nimi komunikovať.  S dezinformáciami má bohaté skúsenosti, zaplatené vlastnou duševnou nepohodou. Od roku 2016 sa nimi zaoberá profesionálne: pridal sa do kotlebovských skupín na Facebooku, začal počúvať Infovojnu či Slobodný vysielač. Číta dezinformačné weby a sleduje politikov, ktorí sú s touto scénou prepojení. Počas pandémie bol v komunitách antirúškarov, antivaxerov a konzumentov ivermektínu. Keď Putin napadol Ukrajinu, pridal sa do skupiny Rusko-slovenské priateľstvo.  Zažil mnoho hádok s podporovateľmi Ruska, viedol desiatky besied v školách, v knižniciach i vo firmách. A pri snahe presvedčiť druhých sa dopustil aj viacerých chýb. Rozprával sa so psychológmi, psychiatrami, s odborníkmi na kritické myslenie i so znalcami kremeľskej propagandy. Najdôležitejšie poznatky a skúsenosti, ktoré získal, odovzdáva v tejto knihe.Vladimír Šnídl (1983) patrí k menšine Slovákov, ktorí zo Slovenska odišli, ale vrátili sa. Pochádza z Považskej Bystrice, vyštudoval politológiu na Karlovej univerzite v Prahe, sedem rokov pracoval v českom denníku Hospodářské noviny. V lete 2014 prišiel do Bratislavy do denníka SME, krátko po ňom tam prišla aj skupina Penta. Pridal sa k novinárom, ktorí na pro test proti Pente podali výpoveď a v januári 2015 založili Denník N. V Denníku N píše o armáde, železniciach, dezinfoscéne a iných nástrahách sociálnych sietí. Na túto tému máva aj besedy v školách, prešiel ich od Malaciek po Sninu. Organizuje workshopy pre pedagógov a rodičov. V roku 2017 mu vo vydavateľstve N Press vyšla kniha Pravda a lož na Facebooku.

Radoslav Procházka, ktorý patrí medzi najvýraznejších právnikov u nás a bol priamym aktérom politického diania, v knihe analyzuje vznik a historické zmeny Ústavy a predkladá vlastné návrhy, ako dosiahnuť, aby jej novely neboli len marketingovým nástrojom politických strán. Venuje sa aj návrhom na zmeny Ústavného súdu, ktoré budú v roku 2018 patriť medzi hlavné spoločenské témy. “Úcta k štátu, zákonom a ľuďom v tejto krajine nemá byť slepá, ale mala by vyrastať zo žičlivosti k nej. Kniha Radoslava Procházku je napísaná s ústavným nadhľadom, niekedy kriticky, ale preniká ju autorova žičlivosť a záujem o tvár tejto krajiny. Odporúčam ju každému, kto sa zaujíma o politický, spoločenský a duchovný život na Slovensku,” píše v predslove Rozhádzanej republiky František Mikloško.

Prvá taška Denníka N s motívom titulnej strany z 23. mája 2017. Vyrobená s použitím recyklovanej organickej bavlny (60 %) a zvyškov polyesteru z textilnej výroby (40 %) spôsobom šetrným k životnému prostrediu. Hrubý úplet (dvojnásobok oproti bežným taškám) zaručuje trvácnosť aj nosnosť tašky. Perte na 30° C, nežehlite motív a vydrží vám dlhé roky. Rozmer: 35 × 38 centimetrov V ponuke máme ešte aj túto druhú, o niečo väčšiu tašku.  Na fotografii autorka návrhu titulnej strany aj tašky, artdirektorka Denníka N Soňa Ševčíková.