„Vždy som sníval o tom, že napíšem román, ktorý bude mať zvuk,“ hovorí Jurij Andruchovyč, ktorý celý život spieval, skúšal so svojou kapelou a odohral nespočetné množstvo koncertov. Akustickým románom Rádio Noc sa mu podarilo spustiť jazykový ohňostroj, ktorý doslova exploduje na pozadí klimatických protestov, nástupu pandémie a stupňujúcich sa hrozieb zo strany Ruska. Pri čítaní Andruchovyčových príbehov si nikto nemôže byť istý, či vychádzajú z divokého života alebo z cesty za snom. V jeho ostatnom románe je všetko, ako píšu aj čitatelia na goodreads.com: je to dobrodružný román so zápletkou, burleskná šaškáreň, alternatívna história. Bulgakovská fantazmagória s trochou satiry, erotiky a paródie a s množstvom popkultúrnych odkazov. Obsahuje dokonca dlhý zoznam skladieb, ktoré autor odporúča počúvať v noci pri čítaní.Viac ako 350-stranový román vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej a s prispením editora Valerija Kupku. Andruchovyčov narcistický hrdina rockový hudobník Josyp Rotskyj podporoval revolúciu vo svojej vlasti ako „barikádový klavirista“. V exile si na živobytie zarába hraním salónnej hudby a po sérii dramatických udalostí spojených so zabitím diktátora je nútený vydať sa na útek. Kým jemu robia spoločnosť jeho verní priatelia havran Edgar a milenka Animé, on sám prostredníctvom svojho rozhlasového programu vysiela hudbu, poéziu a dobré príbehy do temného sveta. „Ak je Boh naším otcom, diabol je potom naším nerozlučným priateľom. Počúvate Rádio Noc, od mikrofónu vás zdraví Josyp Rotskyj alebo Jos. Práve odbila polnoc a ja tu s vami budem až do rána. Dnes je piatok trinásteho decembra – ako vidíte, dokonalé podmienky: najhorší dátum najhoršieho mesiaca v najhorší deň v týždni. Skvelá príležitosť stráviť spolu nejaký čas.“ Jurij Andruchovyč sa narodil v roku 1960 v ukrajinskom Stanislave (teraz Ivano‐Frankivsk). Básnik, spisovateľ, esejista, prekladateľ, literárny kritik, jeden zo zakladateľov osobitého prúdu ukrajinskej postmoderny, ktorý dostal názov stanislavský fenomén, sa stal známym v polovici 80. rokov 20. storočia ako člen skupiny básnikov Bu‐Ba‐Bu (burleska – balagán – buffonáda). Andruchovyčove básne z tohto obdobia vyšli v zbierkach Nebo a námestia (1985), Centrum mesta (1989) a Exotické vtáky a rastliny (1991). K písaniu poézie sa vrátil neskôr, keď vydal zbierku Piesne pre mŕtveho kohúta (2004). Jeho básne zhudobnili ukrajinské rockové skupiny Mertvyj piveň a Plač Jeremiji. So svojimi básňami vystupoval s poľskou experimentálnou skupinou Karbido, s ktorou nahral dva albumy. Koncom 80. rokov začal Andruchovyč písať prózu. Ako prozaik debutoval zbierkou realistických poviedok Vľavo, tam, kde je srdce (1989), ktoré mu neskôr poslúžili ako základ scenára k celovečernému filmu Hlad po kyslíku (1992). Povesť významného prozaika si získal po vydaní troch krátkych postmoderných románov Rekreácie (1992; v slovenčine vyšiel v roku 2003, v češtine pod názvom Rekreace aneb Slavnost Vzkříšeného Ducha v roku 2006), Moskoviáda (1993; slovenské vydanie je z roku 2013) a Perverzia (1996). V románovej tvorbe pokračoval knihou Dvanásť obručí (2003) a autobiografickým románom Tajomstvo – namiesto románu (2007). Po zbierke próz Intímne miesta – Lexikón (2011) vydal v roku 2018 román Milenci Justície. V polovici 90. rokov 20. storočia začal publikovať eseje, ktoré vyšli v zbierkach Dezorientácia v krajine (1999), Diabol sa skrýva v syre (2006), Moja Európa (2001; v češtine vyšla pod názvom Moje Evropa v roku 2009), ktorú napísal spolu s poľským spi‐ sovateľom Andrzejom Stasiukom, a Tu je pochovaný Fantomas (2015). Medzi Andruchovyčove najvýznamnejšie prekladateľské úspechy patrí preklad Hamleta Williama Shakespeara, antológia americkej poézie 50. – 60. rokov 20. storočia (vrátane beatnikov) a jeho preklady z nemčiny (Reiner Maria Rilke), z poľštiny (Tadeusz Konwicki) a z ruštiny (Boris Pasternak, Osip Mandeľštam). V roku 2015 vyšla v slovenskom preklade kniha poľského reportéra Pawła Smoleńského Šče ne vmerla i ne vmre – Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom.

Zo 150. miesta kandidátky neparlamentnej strany sa za desať rokov dostal na post najmocnejšieho človeka v štáte. Pohŕdal klasickou politikou, brojil proti štandardným politikom a vyhadzoval im na oči ich nesplnené sľuby. Porazil Smer a stal sa premiérom, no vo funkcii vydržal len rok. Ukázalo sa, že vládnuť bez politického remesla sa nedá a že voliči chcú, aby sa politici správali aspoň trochu štandardne. Nakoniec po ňom zostalo toľko nesplnených sľubov, nedotiahnutých nápadov a poprených vyhlásení, ako po máloktorom inom politikovi. Reportér Denníka N Dušan Mikušovič sledoval politickú kariéru Igora Matoviča niekoľko rokov. Kniha vychádza z rozhovorov, ktoré absolvoval s politickými aktérmi a zo situácií, ktoré sa doteraz na verejnosť nedostali. Popisuje Matovičov rok vo funkcii premiéra a ako k nej desať rokov smeroval. Prečítajte si ukážku z knihyDušan Mikušovič (35)Vyštudoval žurnalistiku a politológiu na Masarykovej univerzite v Brne, po škole sa zamestnal ako copywriter v reklamnej agentúre Wiktor Leo Burnett. Od roku 2013 do konca roka 2014 pracoval ako redaktor denníka SME, od začiatku roka 2015 pôsobí ako reportér Denníka N. Získal tri Novinárske ceny, okrem toho ho porota súťaže ocenila dvomi čestnýmu uznaniami, naposledy za príbeh radikalizácie slovenského moslimského konvertitu, ktorý napísal v roku 2019. V Denníku N sa venuje najmä politike a domácemu spravodajstvu. 

Herečka na pódiu šúpe zemiaky, krája mrkvu a varí ukrajinský boršč. Stojí sama pred divákmi v protileteckom kryte chersonského divadla, ktoré funguje aj počas vojny pod ruskou paľbou. Ľudia v hľadisku plačú a ona ich na konci ponúkne tým, čo počas predstavenia uvarila.„Mala som všetko,” hovorí jej postava. „Manžel, dve deti, mačka a pes, dom, práca, auto, účet v banke, dovolenka pri mori... Myslela som si, koľko je to trápenia, ale až teraz som pochopila, aký to bol vlastne raj…” Zažila okupáciu v roku 2014, protesty na Majdane, udania, rabovanie, bitku. Po príchode Rusov o všetko prišla, zostali jej len tri mačiatka. Rozhodla sa však zostať a rozpráva svoj príbeh.Monodráma Mačička ako spomienka na temnotu je mimoriadne silnou výpoveďou ženy z okupovaného Donbasu. Naštudovalo ju Chersonské oblastné akademické hudobno-dramatické divadlo Mykolu Kuliša a príbeh divadelnej postavy nie je veľmi odlišný odlišný od skutočného príbehu herečky Oľgy Bojcovej. Chersonské divadlo funguje aj napriek vojne, predstavenia sa konajú v protileteckom kryte a s predstavením Mačička ako spomienka na temnotu malý súbor cestuje po celej ukrajine. Rovnomenná kniha prináša text hry v slovenskom aj ukrajinskom jazyku a vznikla v spolupráci Denníka N s festivalom Pohoda pri príležitosti niekoľkých uvedení predstavenia na Slovensku.Prečítajte si text Michala Kaščáka s názvom Boršč osolený slzami v bunkri mykolajivského divadla.Prečítajte si rozhovor s riaditeľom chersonského divadla Oleksandrom Knyhom.Prečítajte si text Lubomíra Smatanu o predstavení v Chersone

Redaktorka Denníka N Veronika Prušová podrobne mapuje život a kariéru dvojnásobného šéfa Najvyššieho súdu, ministra spravodlivosti a prezidentského kandidáta Štefana Harabina. Kniha umožní čitateľovi pochopiť, čo Harabin znamenal pre slovenskú justíciu, ale aj to, čo možno čakať od jeho budúceho pôsobenia v politike. Text sprevádzajú komentáre Mariána LeškaVypočujte si ukážky z knihy: Komentár Mariána Leška: Homo mečiarensis sa vraciaZo sudcu prezidentský kandidátRodák spod TatierNezlomný od roduZlý človek O autorke:  Veronika Prušová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Už počas štúdia pracovala v agentúre SITA v domácej redakcii. V denníku SME bola od septembra 2006 do konca októbra 2014, kedy časť redakcie odišla pre vstup Penty a založila Denník N. Venuje sa predovšetkým súdnictvu. 

Vylúpenie banky vo Veľkej Bytči patrí medzi najkrvavejšie a najodvážnejšie zločiny na Slovensku v poslednom storočí. Vodca banditov Lajos Bognár a jeho traja kumpáni sa vlakom z Bratislavy vybrali vylúpiť malú banku na Považí, no zločin neprebiehal podľa ich plánu. Dušan Mikušovič historicky verne zmapoval neznámy prípad lúpeže, ktorý novinové články spred sto rokov označovali za filmový príbeh z divokého západu. Autor udalosti rekonštruoval na základe faktov z vyšetrovacích správ, policajných záznamov a súdnych zápisov, spolu s desiatkami článkov zo slovenských, maďarských a nemeckých denníkov. Zachytil prácu policajtov, detektívov aj súdov počas prvej československej republiky, keď mnohé četnícke stanice ešte nemali telefóny ani automobily a zločincov museli naháňať peši, na bicykloch alebo sedliackych vozoch. Nie je to novela ani román, ale skutočný príbeh. Dušan Mikušovič si detaily domýšľať nemusel – príbeh veľkobytčianskej lúpeže je taký fascinujúci, že stačilo opísať realitu. Prečítajte si ukážku.O autorovi: Dušan Mikušovič sa ako reportér Denníka N venuje domácemu spravodajstvu, politike a médiám. Je autorom knihy Matovič. Premiér v teniskách, publikovanej v roku 2021. Je trojnásobný laureát Novinárskej ceny. Vyštudoval žurnalistiku a politológiu na Masarykovej univerzite v Brne, okrem médií pracoval v reklamnej agentúre ako copywriter. Jeho dlhoročnou záľubou je história a čítanie dobových novín, kde hľadá netradičné príbehy z československých dejín. V Denníku N pripravuje seriál Agenti a zradcovia, v ktorom sa pomocou príbehov známych aj menej známych historických osobností opätovne zamýšľa nad tým, koho sme v našich dejinách – právom či neprávom – odsúdili ako zradcu.

Oscar je milý, plachý a trochu grambľavý mladík s nadváhou a láskou k fantastike, ktorý žije v New Jersey so staromódnou matkou a rebelujúcou sestrou, potajme sníva o tom, že sa stane dominikánskym Tolkienom a že vďaka tomu konečne nájde lásku. Nie je to však v jeho rukách, pretože jeho rodinu už po niekoľko generácií prenasleduje prastará kliatba fukú, ktorá rodinu sužuje rôznymi pohromami, nehodami, tragickými udalosťami a hlavne nešťastnými láskami. Oscar túži po prvom bozku, no zdá sa, že je ďalšou obeťou rodinného prekliatia. Rozhodne sa preto skoncovať s fukú, pretože v mene lásky treba riskovať naozaj všetko. Román Krátky neobyčajný život Oscara Waa je trpkoúsmevný multigeneračný príbeh dominikánskych prisťahovalcov na pozadí diktátorského režimu, ktorí sa v Amerike snažia zbaviť rodinnej kliatby, no rovnako sa dá povedať, že ide o tragickú a nesentimentálnu milostnú epizódu (lebo, kámo, fukú vždy zvíťazí), lekcie z dejín Dominikánskej republiky aj španielskeho pouličného slangu. Táto unikátna a sarkastická zmes histórie, fikcie a početných popkultúrnych odkazov vyvolala okamžite po vydaní obrovský rozruch na akademickej aj čitateľskej scéne a získala prakticky všetky významné literárne ocenenia, vrátane Pulitzerovej ceny za literatúru v roku 2008. Strhujúci a drsný, ale aj dojemný príbeh osamelého Oscara a jeho rodiny dodnes patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v hispánskej literatúre.Knihu preložil Milan Kopecký. Prečítajte si ukážku z knihy.Junot Díaz Junot Díaz je dominikánsko-americký spisovateľ, ktorý pracuje ako profesor kreatívneho písania na Massachusetts Institute of Technology a ako literárny editor v časopise Boston review. Debutoval zbierkou poviedok Drown, no až román Krátky neobyčajný život Oscara Waa mu priniesol úspech a uznanie a v roku 2008 zaň získal Pulitzerovu cenu.Napísali o knihe:„Mimoriadne živá kniha, priam adrenalínová jazda. Vďaka nej sa Díaz etabloval v literárnom svete ako jeden z najvýraznejších a najzaujímavejších hlasov súčasnej beletrie.“ - Michiko Kakutani, New York Times„Díazov román je pekelne dobrá kniha, hoci sa nedá zaradiť do žiadnej kategórie. Sčasti dominikánska, sčasti americká, no jej centrom nie je imigrácia, skôr život v diaspóre, kde sa drámy jednej rodiny prepletajú s temnou históriou. A v neposlednom rade ide o milostný román. Spôsob, akým sa Díaz hrá so slovami, je ohromujúci. No je to práve neha, lojalita a melanchólia, ktoré vám napokon zlomia srdce. Neobyčajný literárny počin.“ - Los Angeles Times„Len málo kníh je prudko horľavých, no dlho očakávaný debut Junota Díaza vám vpáli rovno do srdca a urobí v ňom dieru. V románe sa mieša skutočný svet s magickým realizmom, popretkávaný klasickými fantasy príbehmi.“ - USA Today

Veronika Folentová sa už roky ako novinárka venuje zdraviu a zdravotníctvu. Pri práci na svojej prvej knihe s názvom Ako byť šťastný? si uvedomila, ako veľmi náš celkový pocit zo života ovplyvňuje zdravie a fyzická kondícia. A že niekedy naše zdravotné problémy vyriešia aj malé zmeny v jedálničku či pri sedení. Preto sa desiatich popredných slovenských odborníkov a odborníčok spýtala, ako sa o seba starať, aby sme prežili čo najviac aktívnych rokov v dobrom zdraví bez bolesti a liekov. So svojimi respondentkami a respondentmi sa rozprávala o tom, ako predísť najčastejším ochoreniam, ktoré trápia slovenských pacientov, o ich príznakoch, prevencii a liečbe. Ako sa starať o srdce, oči či pľúca? Ako predísť civilizačným ochoreniam? Čo je zdravý spánok a prečo je dôležitý? Čo robiť, aby sme znížili riziko rakoviny? A ako sa správne hýbať? V knihe nájdete rozhovory: - s kardiológom Robertom Hatalom o srdci - s pneumologičkou Katarínou Dostálovou o pľúcach - s oftalmologičkou Veronikou Kurilovou o starostlivosti o oči - s gastroenterológom Ladislavom Kuželom o strave - s trénerom Petrom Patákom o pohybe - s imunologičkou Jaroslavou Orosovou o imunite - s psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou o duševnom zdraví - s neurogenetikom Tomášom Eichlerom o spánku - s urológom Jánom Švihrom o prostate a penise - s gynekologičkou Zuzanou Kosibovou o vagíne a prsiach Veronika Folentová (1987) vyštudovala žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas školy začala pracovať v denníku SME, kde pôsobila do roku 2014. Vtedy s časťou redakcie odišla na protest proti vstupu Penty do vydavateľstva. Odvtedy pôsobí v Denníku N a venuje sa najmä zdravotníctvu. V roku 2013 s Jánom Krempaským vyhrali slovenské kolo EU Health Prize for Journalists. V roku 2018 dostala čestné uznanie Novinárskej ceny za rozhovor. V roku 2021 získala Novinársku cenu za sériu rozhovorov o covide. V roku 2022 vyšla v knižnej edícii Denníka N kniha Ako byť šťastný?, na ktorej spolupracovala s Vitaliou Bellou.