S príchodom pandémie sa na jar 2020 zatvorili prakticky všetky divadlá, kiná, kluby, kultúrne centrá, múzeá a galérie na Slovensku. Spomienky na krátke letné uvoľnenie prekryla mohutná jesenná vlna, ktorá sa skončila prakticky až na začiatku ďalšieho leta. Pre hudobníkov, divadelníkov, výtvarníkov, filmárov či spisovateľov to bol zvláštny rok. Rok bez divákov. Rok bez živých vystúpení, bez stretnutí v zákulisí, bez potlesku a neraz aj bez výplaty. Fotograf Peter Korček spolu s redaktorkou Denníka N Janou Močkovou vtedy oslovili tridsaťtri umelcov a umelkýň, divadelníkov, filmárov, hudobníkov a ľudí pracujúcich v oblasti kultúry, ktorí ich vpustili do svojho sveta aby sa s nimi mohli  porozprávať o tom, ako tento čas strávili. Ocitli sa v zašitých ateliéroch, hudobných skúšobniach ukrytých uprostred sídlisk, v prázdnych šatniach a na prázdnych javiskách zatvorených divadiel aj v obývačkách a kuchyniach pri varení nedeľného obeda. Hovorili o získanom čase aj o stratených ilúziách. O deťoch, dlhoch, partnerských krízach a životnej neistote. O chudnutí a priberaní. Ale najviac hovorili o tom, prečo vôbec robia to, čo robia, a čo na tom zmenila pandémia. Ostanú nám z tohto roka filmy ľudí s rúškami, pesničky o očkovaní a inscenácie o antivaxeroch? Ostane nám aj krásna kniha plná čiernobielych analógových fotografií a rozhovorov, ktorá nám bude pripomínať ako rok pandémie prežili umelci. Aj vďaka ich hudbe, filmom či knihám sme pandémiu prežili my ostatní. Kniha vznikla aj vďaka finančnej podpore verejnosti prostredníctvom platformy startlab. Peter Korček Fotograf, pedagóg, doktorand na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Vo svojej voľnej tvorbe sa venuje dokumentárnej fotografii. Zameriava sa prevažne na skúmanie vzťahov mestského človeka a prostredia, ktoré ho obklopuje a ktoré svojou činnosťou aj formuje. Profesionálne pôsobil vyše dvanásť rokov ako fotoreportér v rôznych slovenských vydavateľstvách. Za svoju prácu získal viacero ocenení v rámci súťaží Slovak Press Photo a Czech Press Photo.Jana MočkováV médiách pracuje od roku 2010, keď nastúpila do denníka SME na oddelenie kultúry po elévskych skúsenostiach v Rádiu Devín. V Denníku N pôsobí od jeho vzniku. Venuje sa najmä témam z oblasti umenia, architektúry a kultúrnej politiky. V roku 2018 získala dve nominácie na Novinársku cenu v kategóriách rozhovor a reportáž. V rámci projektu Rok bez divákov mala na starosti rozhovory.

V rokoch 1932 – 1933 zomreli takmer štyri milióny Ukrajincov, ktorých nechal vtedajší režim vyhladovať. Hladomor však predstavoval len polovicu príbehu. V čase, keď na vidieku umierali roľníci, zároveň sovietska tajná polícia zaútočila aj na ukrajinské intelektuálne a politické elity. Kým sa hlad šíril, rozbehla sa ohováračská kampaň a represie namierené proti ukrajinským intelektuálom, profesorom, kurátorom v múzeách, spisovateľom, výtvarníkom, duchovným, teológom, štátnym zamestnancom a úradníkom.Novinárka a spisovateľka Anne Applebaum detailne opisuje, ako sa to vôbec mohlo stať, kto bol za túto tragédiu zodpovedný a aké mala následky. Informácie čerpá z množstva archívnych materiálov a zo spomienok preživších, ale aj z prác ukrajinských vedcov. Ponúka svedectvá tých, ktorí prežili, a vykresľuje, čo dokážu ľudské bytosti, keď ich hlad privedie k šialenstvu. Ukazuje, ako nemilosrdne sovietsky štát využíval propagandu, aby poštval susedov proti sebe a vyhladil údajné protirevolučné živly. Po hladomore nasledoval útok na ukrajinské kultúrne a politické vedenie. Sovietsky zväz zároveň poprel, že k hladomoru vôbec niekedy došlo. Sovietske orgány boli rozhodnuté, že Ukrajina by sa mala vzdať svojich národných ašpirácií a mala by byť pochovaná aj skutočná história krajiny spolu s miliónmi obetí. Kniha Červený hladomor je tragickou stigmou v dejinách dvadsiateho storočia, ale aj spomienkou na tých, ktorí sa stali terčom Stalinovho cieleného štátneho teroru. Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte si rozhovor s autorkou a ukážku z knihy.Anne Applebaum je americká novinárka a spisovateľka. Pôsobila ako komentátorka novín Washington Post, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Spectator a na svetových univerzitách prednášala o americkej, britskej a európskej politike. Venuje sa najmä problematike sovietskeho Ruska a východnej Európy. V roku 2004 získala Pulitzerovu cenu za knihu Gulag: A History. V slovenskom preklade vyšla v roku 2020 jej kniha Súmrak demokracie. S manželom žije v Poľsku a vo Veľkej Británii.

Radoslav Procházka, ktorý patrí medzi najvýraznejších právnikov u nás a bol priamym aktérom politického diania, v knihe analyzuje vznik a historické zmeny Ústavy a predkladá vlastné návrhy, ako dosiahnuť, aby jej novely neboli len marketingovým nástrojom politických strán. Venuje sa aj návrhom na zmeny Ústavného súdu, ktoré budú v roku 2018 patriť medzi hlavné spoločenské témy. “Úcta k štátu, zákonom a ľuďom v tejto krajine nemá byť slepá, ale mala by vyrastať zo žičlivosti k nej. Kniha Radoslava Procházku je napísaná s ústavným nadhľadom, niekedy kriticky, ale preniká ju autorova žičlivosť a záujem o tvár tejto krajiny. Odporúčam ju každému, kto sa zaujíma o politický, spoločenský a duchovný život na Slovensku,” píše v predslove Rozhádzanej republiky František Mikloško.

Druhé, aktualizované a fotografiami doplnené vydanie knihy, ktorá prináša pomerne jasný obraz Mariana Kotlebu - rasistu s nechuťou ku všetkému cudziemu, odporcu demokracie so sklonom k stihomamu a rodinkára neschopného plniť volebné sľuby. „Kniha Daniela Vraždu je chladnokrvným súpisom zla a jeho stratégie, poznanie zla je však základom obrany proti nemu.“ Martin M. Šimečka  Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. O autorovi: Daniel Vražda vyštudoval slovenský jazyk a občiansku náuku. Po škole pracoval ako redaktor regionálneho denníka Smer, neskôr tri mesiace v denníku Pravda. Od júla 1998 bol redaktorom denníka SME. Absolvoval dve stáže investigatívnej žurnalistiky v Londýne a niekoľko workshopov Centre for Investigative Journalism. Reportoval z Kosova či počas  ničivej smršte a požiaru vo Vysokých Tatrách, najmä sa však dlhodobo venoval dianiu v banskobystrickom regióne. Zo SME odišiel v závere roka 2014 na protest proti vstupu finančnej skupiny Penta do vydavateľstva Petit Press, patrí medzi zakladajúcich členov redakcie Denníka N. Žije v Banskej Bystrici.

Český Deník N v spolupráci s historikmi zachytil osudy ľudí, o ktorých normalizačný režim opieral svoju moc, alebo tých, ktorí sa stali symbolmi jeho praktík. Prináša príbehy známych mien, ktoré sa častokrát dokázali pružne prispôsobiť ponovembrovým pomerom, i radových „pešiakov“, ktorí boli na okraji pozornosti médií a verejnosti – či už pracovali pre Štátnu bezpečnosť, pôsobili v Pohraničnej stráži, alebo boli tvárami režimom podporovanej kultúry. Vasil Biľak, Miloš Jakeš, Jaromír Ulč, ale aj Karel Sýs či Karel Gott. Kniha Tváře normalizace vznikla v Deníku N ako príspevok do mozaiky pochopenia našej minulosti. Redaktori zvolili cestu rozprávania konkrétnych ľudských príbehov, ktoré napriek svojej jedinečnosti dokážu mechanizmy a atmosféru doby priblížiť pôsobivejšie ako akademické štúdie. Normalizácia si v spoločnosti vydobyla povesť predsa len znesiteľného, „gulášového“ komunizmu, počas ktorého sa pred realitou utekalo na chalupu alebo k platniam Karla Gotta. V skutočnosti to však boli roky mimoriadne ničivé. Spoločenská apatia, letargia, snaha príliš nevyčnievať, obava z vlastnej tvorivosti, neochota prijať so slobodou aj zodpovednosť, to všetko má korene nie na šibeniciach päťdesiatych rokov a v jáchymovskej veži smrti, ale v režime, ktorý priviezli sovietske tanky v auguste 1968. Práve pre plazivosť, ktorá degradovala ducha i vôľu väčšiny obyvateľstva, je namieste stále si pripomínať, aká zlá a pokrivená bola vo svojej podstate tá doba.

Britská spisovateľka a expertka na riešenie následkov katastrof Lucy Easthope doslova žije pohromami. Keď sa zrúti lietadlo, vybuchne bomba alebo keď sa začne pandémia, zavolajú práve ju. Patrí medzi popredné svetové autority v oblasti obnovy po katastrofách a medzi prvých ľudí, ktorí sa ocitnú na miestach tragických udalostí. Poskytovala poradenstvo prakticky pri všetkom, od zemetrasenia a cunami v Indickom oceáne v roku 2004 cez teroristické útoky v Londýne v roku 2005 až po požiar v Grenfell Tower či pandémiu covidu-19. Pri každej katastrofe je to práve Lucy, ktorá zbiera kúsky a úlomky stôp a pripravuje svet na ďalšiu pohromu. Radí ministrom, pomáha postihnutým komunitám a drží za ruku všetkých, čo prežili. V dojímavých memoároch s názvom Až sa usadí prach odhaľuje, čo sa deje bezprostredne po tragédiách, a pozoruje, ako ich ľudia prežívajú a zotavujú sa z nich. Zavedie čitateľov a čitateľky na miesta za policajnou páskou, predstaví obete a ich rodiny, no spolu s ňou nazrú aj do brífingových miestností a bunkrov, kde vládne zmätok a cítiť pach zatuchnutých sušienok. S múdrosťou, húževnatosťou a úprimnosťou sa kniha Až sa usadí prach snaží čitateľom ukázať, že aj v najtemnejších dňoch musíme hľadať humor, ľudskosť a nádej. Lucy Easthope je britská expertka a poradkyňa pre núdzové plánovanie a obnovu po katastrofách. Spolupracuje s vládami, ministerstvami, súkromnými klientmi, cirkvou a s armádou. Je profesorkou manažmentu rizikových udalostí na Durhamskej univerzite a spoluzakladateľkou organizácie After Disaster Network. Žije s rodinou vo Veľkej Británii.Knihu preložila Silvia Macalová.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Napísali o knihe:„Easthopovej kniha s názvom Až sa usadí prach je úprimná, temná, no miestami aj zábavná spoveď o živote strávenom plánovaním tragédií a vysporiadaním sa s následkami otrasných globálnych katastrof.“ - Guardian„Pozoruhodná kniha... v konečnom dôsledku však prináša nádej, ktorá je výsledkom ľudskej slušnosti, ktorej symbolom je sama autorka.“ - Mail on Sunday„Fantastické memoáre! Napriek tomu, že kniha je pretkaná čiernym humorom, autorkine spomienky sú natoľko živé a ľudské, že čitateľov zľahka prevedie aj temnejšími zákutiami.“ - Observer

Je 23. december 1971 a predpoveď počasia v Chicagu hlási snehové zrážky. Russ Hildebrandt, pastor prvej reformovanej cirkvi, stojí na pokraji konca manželstva, ktoré sa preňho stalo bremenom, až kým mu manželka Marion nezasadí dobre mierený úder vlastnými tajomstvami. Ich najstarší syn Clem sa vracia z vysokej školy a od svojej osudovej lásky. Niekdajší pacifizmus uňho nahradil morálny absolutizmus po tom, ako sa otec stal v jeho očiach slabochom. Clemova sestra Becky, kapitánka roztlieskavačiek, sa snaží vymaniť z obrazu kráľovnej strednej školy a prechádza duchovnou obrodou, kým ich mladší brat Perry, ktorý užíva aj predáva drogy, sa rozhodne stať lepším človekom. Každý člen rodiny Hildebrandtovcov sa vlastným spôsobom vyrovnáva s vierou v Boha a snaží sa nájsť svoju životnú cestu, čo si vzájomne nesmierne komplikujú. Romány Jonathana Franzena oceňujú čitatelia aj kritici, pretože sú mnohovrstevné, no pútavé a plné živých postáv, ku ktorým si rýchlo vytvoríte vzťah. Franzen má mimoriadny pozorovací talent a schopnosť spájať malé príbehy bežných amerických rodín s veľkými historickými a spoločenskými udalosťami. Podobne ako jeho predošlé romány, aj Križovatky sú rodinnou ságou a príbehom dvoch generácií Američanov strednej triedy, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto na pozadí morálnych kríz v prudko sa meniacom 20. storočí. Knihu preložil Samuel Marec. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. Jonathan Franzen je americký spisovateľ a esejista. Patrí k najoceňovanejším autorom súčasnej americkej literatúry a k predstaviteľom takzvaného veľkého amerického románu. V roku 2001 získal prestížne ocenenie National Book Award za román The Corrections a nomináciu na Pulitzerovu cenu. Aj jeho ďalšie romány Freedom a Purity sa dočkali uznania od čitateľskej obce, ale aj literárnej kritiky. Román Križovatky je prvou časťou zamýšľanej voľnej trilógie. Napísali o knihe: „Majstrovské dielo literárneho génia. Križovatky sú rozsiahlym, brilantným a pútavým románom s množstvom zásadných myšlienok a výstredných postáv. Ide asi o najlepší Franzenov román.“ - The Chicago Review of Books „Fantastické! Franzen vytvára postavy, ktoré sú priam neuveriteľne autentické. Koniec koncov, čo iné sa dá od takého veľkého románopisca čakať?“ - Slate „Franzen sa na literárnu scénu vracia s rozsiahlou a majstrovsky zvládnutou štúdiou meniacej sa spoločensko-kultúrnej klímy z obdobia raných sedemdesiatych rokov v Amerike. Prostredníctvom napínavej dynamiky v medziľudských vzťahoch autor ukazuje pozoruhodnú schopnosť budovať napätie. Neodolateľná kniha.“ - Publishers Weekly

Táto kniha je vypredaná, no môžete si ju kúpiť v elektronickej verzii.Zo 150. miesta kandidátky neparlamentnej strany sa za desať rokov dostal na post najmocnejšieho človeka v štáte. Pohŕdal klasickou politikou, brojil proti štandardným politikom a vyhadzoval im na oči ich nesplnené sľuby. Porazil Smer a stal sa premiérom, no vo funkcii vydržal len rok. Ukázalo sa, že vládnuť bez politického remesla sa nedá a že voliči chcú, aby sa politici správali aspoň trochu štandardne. Nakoniec po ňom zostalo toľko nesplnených sľubov, nedotiahnutých nápadov a poprených vyhlásení, ako po máloktorom inom politikovi. Reportér Denníka N Dušan Mikušovič sledoval politickú kariéru Igora Matoviča niekoľko rokov. Kniha vychádza z rozhovorov, ktoré absolvoval s politickými aktérmi a zo situácií, ktoré sa doteraz na verejnosť nedostali. Popisuje Matovičov rok vo funkcii premiéra a ako k nej desať rokov smeroval. Prečítajte si ukážku z knihyDušan Mikušovič (35)Vyštudoval žurnalistiku a politológiu na Masarykovej univerzite v Brne, po škole sa zamestnal ako copywriter v reklamnej agentúre Wiktor Leo Burnett. Od roku 2013 do konca roka 2014 pracoval ako redaktor denníka SME, od začiatku roka 2015 pôsobí ako reportér Denníka N. Získal tri Novinárske ceny, okrem toho ho porota súťaže ocenila dvomi čestnýmu uznaniami, naposledy za príbeh radikalizácie slovenského moslimského konvertitu, ktorý napísal v roku 2019. V Denníku N sa venuje najmä politike a domácemu spravodajstvu.