Jadrové zbrane mali svetu zaručiť bezpečnosť. Namiesto toho nás opakovane priviedli na pokraj skazy. Eric Schlosser, renomovaný investigatívny novinár a autor bestsellera Fast Food Nation, v knihe Strata kontroly skúma desivú históriu amerického jadrového arzenálu – nielen ako technologického triumfu, ale ako sériu ľudských omylov, utajovaných havárií a tesných únikov pred katastrofou.Schlosser odhaľuje príbeh havárie rakety Titan II v Arkansase v roku 1980 – incidentu, ktorý takmer spustil jadrový výbuch uprostred Spojených štátov. Vďaka pôsobivému výskumu a prístupu k utajovaným materiálom prináša strhujúcu kroniku o tom, ako ľudský faktor, neúplné informácie a zlyhávajúce bezpečnostné opatrenia ohrozovali a naďalej ohrozujú celý svet.Kniha Strata kontroly je napínavé, miestami šokujúce čítanie, ktoré kladie naliehavé otázky: Naozaj dokážeme trvalo kontrolovať také ničivé technológie? A čo sa stane, keď kontrolu stratíme?Knihu preložil Martin Sliz.Prečítajte si ukážku z knihy.Eric Schlosser je americký investigatívny novinár, spisovateľ a dramatik, známy dôsledným výskumom a schopnosťou sprístupniť zložité témy širokému publiku. Preslávil sa bestsellerom Fast Food Nation, v ktorom odhaľuje temné zákulisie potravinárskeho priemyslu. Vo svojich knihách sa zameriava na otázky moci, bezpečnosti a zodpovednosti – od jadrového arzenálu (Strata kontroly) po väzenský systém a ilegálne trhy. Schlosser spolupracuje s filmármi a divadlami, jeho texty vychádzajú v popredných svetových médiách a získal za ne viaceré prestížne ocenenia.Napísali o knihe:„Strata kontroly patrí k najdesivejším knihám napísaným v posledných rokoch a právom sa uchádza o prvenstvo. Schlosser strávil celé roky výskumom, rozhovormi a snahou o porozumenie a priniesol víziu sveta na okraji osudnej priepasti. Takto má vyzerať investigatívna žurnalistika.“ – Financial Times„Fascinujúce, znepokojivé, no pútavé čítanie. Schlosserovi čitatelia ostanú prekvapení, ako často ľudia, ktorých cituje, pripisujú fakt, že ešte nevypukla jadrová vojna, čírej náhode či božskému zásahu, a nie múdrosti a ľudskej zručnosti.“ – New York Times Book Review

„Ak si človek neváži sám seba dostatočne len preto, že je, vonkajšia pochvala je ako droga,“ hovorí Veronika Folentová o vlastnej skúsenosti, z ktorej vychádzala pri písaní svojej tretej knihy. Nájdete v nej rozhovor o sebahodnote, o tom, čo znamená, ako na nej pracovať a prečo mnohým z nás chýba. S odborníkmi a odborníčkami z oblasti psychológie, psychoterapie či psychiatrie hovorí o ideáli krásy a aký dôležitý je pre nás vzhľad, o práci, pracovnom tempe a limitoch, ale aj o tom, čo je reálny oddych a ako by mal vyzerať. Hovorí o sebarozvoji, o vzťahoch, ale aj o samote a o tom, kedy je už nebezpečná a kedy, naopak, môže pomôcť. Hovorí aj o nárokoch, ktoré na seba kladieme, o tom, ako ovplyvňujú náš život, ale aj o tom, ako našu spokojnosť ovplyvňujú peniaze alebo sociálne siete. Psychológ Andrej Jeleník v knihe hovorí: „Ľudia s nízkou sebahodnotou ignorujú svoje limity, až kým nezažijú vyhorenie či neúspech, čo dramaticky znižuje ich sebavedomie a sebaúctu. Ich identita je postavená na vonkajších úspechoch, a keď sa ich spýtam: ‚Kto ste, keď nepracujete?‘, často nevedia odpovedať.“ Veronika Folentová (1987) vyštudovala žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas školy začala pracovať v denníku SME, kde pôsobila do roku 2014. Vtedy s časťou redakcie odišla na protest proti vstupu Penty do vydavateľstva. Odvtedy pôsobí v Denníku N a venuje sa najmä zdravotníctvu. V roku 2013 s Jánom Krempaským vyhrali slovenské kolo EU Health Prize for Journalists. V roku 2018 získala čestné uznanie Novinárskej ceny a v roku 2021 Novinársku cenu za sériu rozhovorov o covide. Je autorkou troch kníh, ktoré vyšli v knižnej edícii Denníka N: Ako byť šťastný? (2022), Ako byť zdravý? (2023) a Ako byť so sebou spokojný (2024).

Kniha Povstanie bez legiend Jozefa Jablonického vznikla na základe rozsiahlej samizdatovej monografie Povstanie 1944, ktorú dokončil v novembri 1988 a ktorá mohla byť prvý raz verejne publikovaná až po páde komunistického režimu. Vydanie z knižnej edície Denníka N nie je len reedíciou knihy z roku 1990, ale ide o text, ktorý bol dôkladne porovnaný s originálnym strojopisom z pozostalosti Dr. Jablonického a doplnený o doteraz súborne nezverejnené medailóny významných aktérov Povstania. Napriek snahe totalitnej moci sťažiť autorovi bádanie, napriek domovým prehliadkam, drancovaniu osobného archívu, znemožneniu cestovať a stretávať sa s pamätníkmi podarilo sa Jablonickému napísať a uchovať impozantné dielo. Do najmenších detailov a v polemike s vtedajšou oficiálnou povstaleckou historiografiou zachytáva vojenské prípravy a odbojovo-spoločenský vývoj na Slovensku v predvečer SNP. Niektorým zabudnutým povstaleckým osudom prinavracia ich mená aj zásluhy, iných z piedestálov vystavaných normalizačnou historiografiou zhadzuje a poukazuje na ich omyly a zlyhania. Jozef Jablonický bol nielen najlepším znalcom problematiky odboja a SNP, ale aj skvelým rozprávačom. Mal za sebou rozsiahly archívny výskum, zhromaždil rôznorodú literatúru československej, sovietskej i západnej proveniencie a neuveriteľne precízne sa venoval získavaniu a overovaniu aj tých najpodrobnejších detailov. Nerobil rozdiely medzi svedectvami osobností komunistickým režimom pozitívne hodnotených alebo, naopak, zavrhovaných. Jeho snahou bolo hľadať objektívnu pravdu. PhDr. Jozef Jablonický, DrSc. (3. I. 1933 – 7. XII. 2012) bol významný slovenský historik najnovších dejín Slovenska, špecializujúci sa na problematiku Slovenského národného povstania, ktorej venoval takmer celú svoju vedeckú tvorbu. V rokoch 1960 – 1974 pracoval v Historickom ústave SAV, neskôr ako vedúci oddelenia najnovších dejín. V roku 1974 musel z politických príčin z Historického ústavu SAV odísť, v rokoch 1974 – 1981 pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, v rokoch 1981 – 1989 v novovytvorenom Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti. V roku 1969 priniesol svojou knihou Z ilegality do povstania nový pohľad na SNP, spochybňujúci vedúcu úlohu komunistov v Povstaní. Počas tzv. normalizácie bol preto komunistickým totalitným režimom proskribovaný, prenasledovaný ŠtB a stal sa súčasťou československého občianskeho disentu. V tomto období nesmel oficiálne publikovať, a preto výsledky svojej vedeckej práce uverejňoval v rámci ČSSR vo forme strojopisných samizdatov, pričom viaceré jeho samizdaty boli publikované v zahraničí, najmä v Kanade a USA. Po roku 1989 pracoval v Ústave politických vied SAV, v rokoch 1990 – 1998 ako riaditeľ, v rokoch 1998 – 2007 ako predseda vedeckej rady. V rokoch 1990 – 1992 bol predsedom komisie vlády SR a zároveň podpredsedom komisie vlády ČSFR pre analýzu historických udalostí v rokoch 1967 – 1970. Po roku 1989 sa vedecky venoval problematike politických súdnych procesov. V roku 1992 obhájil v Prahe hodnosť doktora historických vied, v roku 2007 mu bolo udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy a v roku 2008 získal Cenu Dominika Tatarku.

Silné a dojemné pamäti odvážneho lídra politickej opozície v Rusku, ktorý za svoje presvedčenie zaplatil najvyššiu cenu. Knihu Patriot začal Alexej Navaľnyj písať krátko po takmer smrteľnej otrave v roku 2020. Rozpráva v nej príbeh svojho života – svojej mladosti, manželstva a založenia rodiny, ale aj aktivizmu a oduševneného vzdoru proti svetovej veľmoci, ktorá bola odhodlaná umlčať ho. Navaľnyj bol presvedčený, že zmena sa nedá zastaviť a raz musí prísť. Rozpráva o svojej politickej kariére aj o útokoch na seba a svoju rodinu, o živote najbližších či neúnavnej kampani, ktorú so svojím tímom viedol proti diktátorskému režimu v Rusku. Kniha Patriot, napísaná s vášňou, vtipom, úprimnosťou a statočnosťou, je Navaľného posledným listom svetu, v ktorom opisuje aj roky strávené v brutálnom ruskom väzení. Zároveň pripomína, prečo stoja princípy individuálnej slobody na prvom mieste v občianskom živote, a vyzýva na pokračovanie v práci, ktorej obetoval život.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku z knihy.Alexej Navaľnyj (1976 – 2024) bol ruský právnik, opozičný politik a politický väzeň známy ako kritik korupcie v Rusku. Založil Fond boja s korupciou, ktorý vyšetroval a zverejňoval informácie o korupčných škandáloch vysokých štátnych predstaviteľov, politikov a podnikateľov. Za svoje aktivity bol v roku 2020 nominovaný na Nobelovu cenu za mier. V roku 2021 ho v Rusku zadržali po návrate z Nemecka, kde sa zotavoval po otrave. Odsúdili ho na tri tresty odňatia slobody. V roku 2024 zomrel v ruskom väzení. * * *Táto kniha je dôkazom nielen Alexejovho života, ale aj jeho neochvejnej oddanosti boju proti diktatúre – boju, za ktorý dal všetko vrátane svojho života. Na jej stránkach čitatelia spoznajú muža, ktorého som vrúcne milovala – muža hlbokej bezúhonnosti a neústupčivej odvahy. Čítaním jeho príbehu si nielen uctíte jeho pamiatku, ale aj inšpirujete ostatných, aby sa postavili za to, čo je správne, a nikdy nestratili zo zreteľa hodnoty, na ktorých skutočne záleží.“ — Julija Navaľnaja

„Ak si chceš upratať v živote, musíš si najprv upratať v hlave,“ píše Martin Poliačik v úvode knihy Poriadok v hlave. So spoluautorkou Lindou Lančovou pripravili prehľadného a názorného sprievodcu kritickým myslením, ktorý vás naučí, ako postaviť argument, ako sa správne pýtať, ako kritizovať či ako prezentovať svoje myšlienky. A ako dosiahnuť nielen to, aby s vami ľudia súhlasili, ale najmä to, aby pochopili vaše postoje a východiská. Pretože tak ako hovorí názov jednej z 26 kapitol, niekedy je úsmev po stretnutí viac ako dobre dohodnutý obchod. Martin Poliačik vychádza zo svojej dlhoročnej praxe debatéra a konzultanta, ale aj aktívneho politika a aj vďaka tomu kniha Poriadok v hlave obsahuje množstvo názorných ukážok efektívne aj neefektívne vedených rozhovorov a argumentačných výmen, infografiky a grafy, odbornejšie texty venované dejinám kritického myslenia aj vtipné príklady z nám dobre známeho prostredia. Ukážka z knihyPodcast a rozhovor s autorom „Martina Poliačika zrejme poznáte najmä z prostredia aktívnej politiky. Ja ho však poznám inak: ako kolegu, lektora kritického myslenia, ktorého kurzmi prešli stovky ľudí z firiem, štátnej správy či neziskových organizácií. A aj ako zručného diskutéra, zoceleného nielen mnohými náročnými politickými debatami, ale aj rokmi strávenými v Slovenskej debatnej asociácii. Kniha, ktorú držíte v rukách, vznikla z praxe. Martin do nej vydestiloval to najlepšie a najzaujímavejšie zo svojich kurzov. Platí však aj opak: je to knižka určená do praxe, do každodenného života. Na konkrétnych príkladoch sa dozviete, ako postaviť argument, ako prezentovať svoje myšlienky, ale napríklad aj to, ako sa správne pýtať. Zároveň vám kniha môže poslúžiť ako akýsi odrazový mostík k ďalšiemu štúdiu o kritickom myslení či filozofii. Vďaka precíznej práci spoluautorky Lindy Lančovej v nej totiž nájdete množstvo odkazov na súčasných i antických autorov, ako aj vysvetlené dôležité základné pojmy. Priznávam, nie som poriadkumilovný človek. Môj pracovný stôl ovláda chaos. Na poriadok v hlave však nedám dopustiť. Ak si chcete v hlave upratať, kniha Martina Poliačika sa vám v tomto snažení môže stať skvelou pomocníčkou.“ Ján Markoš, šachový veľmajster, spisovateľ Martin Poliačik študoval systematickú filozofiu na Trnavskej univerzite. Jeho cesta ku kritickému mysleniu je spätá so Slovenskou debatnou asociáciou, v ktorej od roku 1996 pôsobil postupne ako debatér, rozhodca, medzinárodný tréner a tri roky ju viedol z pozície výkonného riaditeľa. Desať rokov bol aktívnym slovenským a európskym politikom. Je doktorandom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a spolu s manželkou Hanou sa venuje podnikaniu, lektorskej a konzultantskej praxi. Vedie Akadémiu kritického myslenia a s individuálnymi klientmi a klientkami pracuje na zlepšovaní ich komunikačných, prezentačných a rozhodovacích schopností. Linda Lančová študuje psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. V rámci štúdia skúma vzťah kritického myslenia a spracovania nových informácií, resp. odolnosti proti persuázii. Pracuje v Akadémii kritického myslenia a ďalším výskumom a štúdiom chce nachádzať, zmerať a potvrdiť konkrétne metódy rozvoja kritického myslenia. Dodnes drží rekord vo vedomostnej súťaži RTVS Čo ja viem.

S príchodom pandémie sa na jar 2020 zatvorili prakticky všetky divadlá, kiná, kluby, kultúrne centrá, múzeá a galérie na Slovensku. Spomienky na krátke letné uvoľnenie prekryla mohutná jesenná vlna, ktorá sa skončila prakticky až na začiatku ďalšieho leta. Pre hudobníkov, divadelníkov, výtvarníkov, filmárov či spisovateľov to bol zvláštny rok. Rok bez divákov. Rok bez živých vystúpení, bez stretnutí v zákulisí, bez potlesku a neraz aj bez výplaty. Fotograf Peter Korček spolu s redaktorkou Denníka N Janou Močkovou vtedy oslovili tridsaťtri umelcov a umelkýň, divadelníkov, filmárov, hudobníkov a ľudí pracujúcich v oblasti kultúry, ktorí ich vpustili do svojho sveta aby sa s nimi mohli  porozprávať o tom, ako tento čas strávili. Ocitli sa v zašitých ateliéroch, hudobných skúšobniach ukrytých uprostred sídlisk, v prázdnych šatniach a na prázdnych javiskách zatvorených divadiel aj v obývačkách a kuchyniach pri varení nedeľného obeda. Hovorili o získanom čase aj o stratených ilúziách. O deťoch, dlhoch, partnerských krízach a životnej neistote. O chudnutí a priberaní. Ale najviac hovorili o tom, prečo vôbec robia to, čo robia, a čo na tom zmenila pandémia. Ostanú nám z tohto roka filmy ľudí s rúškami, pesničky o očkovaní a inscenácie o antivaxeroch? Ostane nám aj krásna kniha plná čiernobielych analógových fotografií a rozhovorov, ktorá nám bude pripomínať ako rok pandémie prežili umelci. Aj vďaka ich hudbe, filmom či knihám sme pandémiu prežili my ostatní. Kniha vznikla aj vďaka finančnej podpore verejnosti prostredníctvom platformy startlab. Peter Korček Fotograf, pedagóg, doktorand na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Vo svojej voľnej tvorbe sa venuje dokumentárnej fotografii. Zameriava sa prevažne na skúmanie vzťahov mestského človeka a prostredia, ktoré ho obklopuje a ktoré svojou činnosťou aj formuje. Profesionálne pôsobil vyše dvanásť rokov ako fotoreportér v rôznych slovenských vydavateľstvách. Za svoju prácu získal viacero ocenení v rámci súťaží Slovak Press Photo a Czech Press Photo.Jana MočkováV médiách pracuje od roku 2010, keď nastúpila do denníka SME na oddelenie kultúry po elévskych skúsenostiach v Rádiu Devín. V Denníku N pôsobí od jeho vzniku. Venuje sa najmä témam z oblasti umenia, architektúry a kultúrnej politiky. V roku 2018 získala dve nominácie na Novinársku cenu v kategóriách rozhovor a reportáž. V rámci projektu Rok bez divákov mala na starosti rozhovory.

(Húfnica) Zuzana nám robí na Ukrajine dobré meno. Až tak dobré, že ju Saint Javelin zaradil medzi svätcov, ktorí pomáhajú krajinu chrániť pred agresorom.Najmenej 50 % z ceny, ktorú za tašku zaplatíte, pôjde na charitatívne účely priamo na Ukrajine.Zvyšná časť sú výrobné náklady - taška je navrhnutá aj vyrobená na Ukrajine, takže priamo podporujete miestne podniky, ktoré sú vojnou zasiahnuté.(Denník N si neponecháva žiadnu časť z ceny produktu a hradí náklady spojené s logistikou.)Tašku pre Denník N vyrába organizácia Saint Javelin, ktorá začala na Ukrajine pomáhať už pár dni po vypuknutí vojny. Túto konkrétnu tašku nekúpite nikde inde, je vyrobená len pre Denník N.O presnom použití získaných prostriedkov z jej predaja rozhodujú priamo zamestnanci Saint Javelinu na Ukrajine. Väčšina peňazí z prvej zásielky tovaru, ktorý Denník N nakúpil v zime 2022, pôjde na tábory pre deti vojakov ukrajinskej armády a siroty vojakov, ktorí pri obrane Ukrajiny zahynuli. Tábor bude zameraný na ukrajinské tradície a historiu, zvládanie stresu, prvú pomoc, art terapiu a šport.

To sa už fakt nevieme spolu rozprávať? A chodíš už s niekým? Ublížil ti niekto? Kedy sa konečne normálne naješ? Dúfam, že sa neopiješ. A pozor na drogy… Zase si na internete? Vypínam wifinu. Čo z teba, preboha bude? Ak ste čo len raz v živote použili pri kontakte so svojím synom či dcérou jednu z týchto viet, pravdepodobne máte doma dospievajúce dieťa, tínedžera, potomka v puberte.Byť rodičom dospievajúceho dieťaťa môže byť niekedy ubíjajúce. Dobrou správou je, že toto obdobie je jasne časovo ohraničené a raz sa skončí. Môžeme ho pasívne pretrpieť, ale môžeme sa naň pripraviť a vnímať ho aj ako vzrušujúce obdobie dozrievania, formovania, experimentovania a hľadania hraníc - pričom toto hľadanie môže sprevádzať mlčanie aj agresivita, prehnaná snaživosť aj apatia, sebapoškodzovanie, alkohol, drogy, úteky, depresie či úzkosti. Súčasní dospievajúci sa ocitli vo svete, ktorý im sústavne pripomína, že ich v budúcnosti nič dobré nečaká. Klimatická kríza, pandémia, vojna u susedov, sociálna nerovnosť, nepredvídateľná umelá inteligencia a jej vplyv na pracovný trh. Nečudo, že majú obavy, úzkosti až panické stavy, s ktorými sa vyrovnávajú buď rebéliami alebo obracaním agresivity proti sebe. Na druhej strane, dnešná doba tým šťastnejším z nich prináša nesmierne veľa podnetov, možností, priestoru na to, aby objavovali, skúšali, padali a znovu stávali a mohli byť sami sebou. Redaktorka Denníka N Jana Shemesh pri zostavovaní tejto knihy vychádzala nielen z vlastných skúseností mamy dospievajúcej dcéry, ale aj z príbehov mnohých ďalších rodičov a detí, ktoré doplnila rozhovormi s odborníkmi (niektoré z nich boli publikované v Denníku N). Otázky v úvode tohoto textu sú názvami kapitol, v ktorých sa venuje komunikácii, poruchám príjmu potravy, násiliu vo vzťahoch, životu v online svete, budovaniu dôvery, či odchodu detí z domu.