Katarína, Cynthia, Štefánia, Jana, Patrícia, Šarlota, Gabriela... Podľa policajných štatistík na Slovensku takmer každý mesiac zomrie jedna žena rukou svojho partnera. Táto kniha však nie je len o ženách, ktoré zavraždil ich blízky. Je aj o tom, ako sa vôbec do takýchto vzťahov dostanú, prečo v nich zotrvávajú, ako im pomáha štát a na koho sa môžu obrátiť, ak sa cítia ohrozené. Zároveň radí, čo môže urobiť každý, kto pravidelne počúva krik v susednom byte, vidí násilie na ulici alebo spozoruje, že s kamarátkou niečo nie je v poriadku. Reportérka a editorka Denníka N Ria Gehrerová prináša prípady niekoľkých žien, ktoré zažili partnerské násilie a nevyhýba sa ani príbehu svojej vlastnej rodiny. V mnohom sa na seba podobajú: uviaznutie v násilnom vzťahu, pocit ohrozenia, strach o zdravie a život či o budúcnosť svojich detí. A hlavne majú rovnaký začiatok. Bola to láska.Ria Gehrerová (*1992) vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2015 pôsobí v Denníku N ako novinárka. V textoch sa venuje spoločenským témam, právam žien a menšín. Momentálne je editorkou sekcie Rodina a vzťahy. Bola to láska je jej prvá kniha.

„Vždy som sníval o tom, že napíšem román, ktorý bude mať zvuk,“ hovorí Jurij Andruchovyč, ktorý celý život spieval, skúšal so svojou kapelou a odohral nespočetné množstvo koncertov. Akustickým románom Rádio Noc sa mu podarilo spustiť jazykový ohňostroj, ktorý doslova exploduje na pozadí klimatických protestov, nástupu pandémie a stupňujúcich sa hrozieb zo strany Ruska. Pri čítaní Andruchovyčových príbehov si nikto nemôže byť istý, či vychádzajú z divokého života alebo z cesty za snom. V jeho ostatnom románe je všetko, ako píšu aj čitatelia na goodreads.com: je to dobrodružný román so zápletkou, burleskná šaškáreň, alternatívna história. Bulgakovská fantazmagória s trochou satiry, erotiky a paródie a s množstvom popkultúrnych odkazov. Obsahuje dokonca dlhý zoznam skladieb, ktoré autor odporúča počúvať v noci pri čítaní.Viac ako 350-stranový román vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej a s prispením editora Valerija Kupku. Andruchovyčov narcistický hrdina rockový hudobník Josyp Rotskyj podporoval revolúciu vo svojej vlasti ako „barikádový klavirista“. V exile si na živobytie zarába hraním salónnej hudby a po sérii dramatických udalostí spojených so zabitím diktátora je nútený vydať sa na útek. Kým jemu robia spoločnosť jeho verní priatelia havran Edgar a milenka Animé, on sám prostredníctvom svojho rozhlasového programu vysiela hudbu, poéziu a dobré príbehy do temného sveta. „Ak je Boh naším otcom, diabol je potom naším nerozlučným priateľom. Počúvate Rádio Noc, od mikrofónu vás zdraví Josyp Rotskyj alebo Jos. Práve odbila polnoc a ja tu s vami budem až do rána. Dnes je piatok trinásteho decembra – ako vidíte, dokonalé podmienky: najhorší dátum najhoršieho mesiaca v najhorší deň v týždni. Skvelá príležitosť stráviť spolu nejaký čas.“ Jurij Andruchovyč sa narodil v roku 1960 v ukrajinskom Stanislave (teraz Ivano‐Frankivsk). Básnik, spisovateľ, esejista, prekladateľ, literárny kritik, jeden zo zakladateľov osobitého prúdu ukrajinskej postmoderny, ktorý dostal názov stanislavský fenomén, sa stal známym v polovici 80. rokov 20. storočia ako člen skupiny básnikov Bu‐Ba‐Bu (burleska – balagán – buffonáda). Andruchovyčove básne z tohto obdobia vyšli v zbierkach Nebo a námestia (1985), Centrum mesta (1989) a Exotické vtáky a rastliny (1991). K písaniu poézie sa vrátil neskôr, keď vydal zbierku Piesne pre mŕtveho kohúta (2004). Jeho básne zhudobnili ukrajinské rockové skupiny Mertvyj piveň a Plač Jeremiji. So svojimi básňami vystupoval s poľskou experimentálnou skupinou Karbido, s ktorou nahral dva albumy. Koncom 80. rokov začal Andruchovyč písať prózu. Ako prozaik debutoval zbierkou realistických poviedok Vľavo, tam, kde je srdce (1989), ktoré mu neskôr poslúžili ako základ scenára k celovečernému filmu Hlad po kyslíku (1992). Povesť významného prozaika si získal po vydaní troch krátkych postmoderných románov Rekreácie (1992; v slovenčine vyšiel v roku 2003, v češtine pod názvom Rekreace aneb Slavnost Vzkříšeného Ducha v roku 2006), Moskoviáda (1993; slovenské vydanie je z roku 2013) a Perverzia (1996). V románovej tvorbe pokračoval knihou Dvanásť obručí (2003) a autobiografickým románom Tajomstvo – namiesto románu (2007). Po zbierke próz Intímne miesta – Lexikón (2011) vydal v roku 2018 román Milenci Justície. V polovici 90. rokov 20. storočia začal publikovať eseje, ktoré vyšli v zbierkach Dezorientácia v krajine (1999), Diabol sa skrýva v syre (2006), Moja Európa (2001; v češtine vyšla pod názvom Moje Evropa v roku 2009), ktorú napísal spolu s poľským spi‐ sovateľom Andrzejom Stasiukom, a Tu je pochovaný Fantomas (2015). Medzi Andruchovyčove najvýznamnejšie prekladateľské úspechy patrí preklad Hamleta Williama Shakespeara, antológia americkej poézie 50. – 60. rokov 20. storočia (vrátane beatnikov) a jeho preklady z nemčiny (Reiner Maria Rilke), z poľštiny (Tadeusz Konwicki) a z ruštiny (Boris Pasternak, Osip Mandeľštam). V roku 2015 vyšla v slovenskom preklade kniha poľského reportéra Pawła Smoleńského Šče ne vmerla i ne vmre – Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom.

Mohol by mať za určitých okolností sebaklam pozitívne dôsledky?Shankar Vedantam, novinár a autor úspešnej rozhlasovej relácie a podcastu Hidden Brain, spolu s novinárom Billom Meslerom prinášajú zaujímavý pohľad na to, ako funguje ľudský mozog, keď sa snaží oklamať sám seba, a akú rolu zohráva sebaklam vo vývoji ľudstva. Sebaklam spôsobuje ohromné škody nielen človeku, ale aj spoločnosti a našej planéte. Ak je však taký škodlivý, prečo je ním presiaknuté všetko, čo robíme? Autori tvrdia, že sebaklam môže, paradoxne, zohrávať zásadnú úlohu na ceste k úspechu a duševnej pohode. Klamstvá, ktoré sa stali každodennou súčasťou nášho života, nám pomáhajú udržiavať živé a dynamické vzťahy s našimi blízkymi, priateľmi a kolegami. Ak pochopíme, ako funguje sebaklam, dokážeme porozumieť, prečo niektorí ľudia žijú dlhšie než ostatní, prečo sa zamilovanosť u niektorých párov nevytráca ani po rokoch alebo prečo sú niektoré krajiny stálejšie, kým iné sa trieštia a rozpadajú. Kniha Užitočné ilúzie je sugestívnym rozprávaním o mozgu, ktorý zámerne klame sám seba. Ponúka nevšedné osobné príbehy, ale aj množstvo aktuálnych poznatkov z oblasti psychológie, neurovied či filozofie, no najmä pôsobivo vysvetľuje, čo znamená byť človekom. Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová.Prečítajte si ukážku z knihy.Vypočujte si ukážku z knihy Shankar Vedantam je americký novinár, spisovateľ a moderátor rozhlasovej relácie a podcastu s názvom The Hidden Brain. Kniha s rovnakým názvom sa stala bestsellerom v rebríčku denníka The New York Times. Okrem literatúry faktu sa venuje aj písaniu beletrie a divadelných hier. Žije vo Washingtone, DC. Bill Mesler je novinár, ktorý sa ako spoluautor podieľal aj na knihe A Brief History of Creation. Narodil sa v Južnej Kórei, momentálne žije vo Washingtone, DC.Napísali o knihe:„Vedantam a Mesler okorenili fakty a dáta presvedčivými príbehmi, aby ukázali, ako to s mozgom vlastne je. Vedantamova empatia a intuitívne porozumenie ľudskej prirodzenosti, ktorými ohúril už v podcaste The Hidden Brain, sa ukázali aj v knihe Užitočné ilúzie.“ - Tali Sharot, New York Times Book Review„Geniálne! Presvedčivá, no znepokojivá štúdia na tému Prečo ľudia veria hlúpostiam.“ - Kirkus Reviews„Živá a mimoriadne prístupná kniha. Jej najdôležitejšie posolstvo tkvie v tom, že nás učí, ako bojovať s deštruktívnymi bludmi.“ - Matthew Hutson, Wall Street Journal

Urastený tanečník z folklórneho súboru. Šuhaj spod Kremnických vrchov. Slovák ako repa – vybíjaný opaštek, čižmičky, vyšívaná košeľa.Volá sa Spevák, no nespieva, lebo z jeho hlasu sa často vysmievali, že je teplošský, buzošský alebo zženštilý. A tak klamal a klamal, aby aspoň trochu zapadol. Klamal, aby sa chránil. Klamal až do momentu otcovej smrti. Čo všetko Jakub otcovi nestihol povedať?Čižmičky nakoniec vymenil za topánky na vysokom podpätku. Vyšívanú košeľu za priesvitné šaty. A strach a hanbu za slobodu a odvahu.Kniha Všetko, čo som ti nestihol povedať nie je len hlboko úprimnou výpoveďou jedného človeka, Jakub Spevák hovorí za mnohých ďalších ľudí, ktorí musia od detstva obhajovať to, kým v skutočnosti sú. Za všetkých, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto v spoločnosti odmietajúcej inakosť a zachovať si pritom svoju jedinečnosť.Jakub Spevák (1996) vyštudoval filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 2019 je členom programového tímu Medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča a od roku 2022 aj jeho programovým riaditeľom. Ako kurátor zostavoval pásma krátkych filmov pre rôzne festivaly, medzi nimi aj pre najprestížnejší festival animácie na svete v Annecy. Za literárnu tvorbu získal ocenenia v súťažiach Poviedka, Akademický Prešov a Medziriadky. Debutoval novelou Po funuse, ktorá bola nominovaná na ocenenie Anasoft litera 2023. Jeho poviedky vyšli napríklad v zbierkach Príbehy o coming-oute alebo Kvír fantazijné svety. Scenáristicky i dramaturgicky spolupracoval na viacerých filmoch, ktoré boli úspešne uvedené na medzinárodných festivaloch. V súčasnosti vyvíja scenár k celovečernému filmu. Okrem iného je členom Kiki House of Velvet, kde sa venuje tanečnému štýlu Vogue. Pod personou J. Singer vystupuje na rôznych podujatiach a kabaretoch. Vo svojich vystúpeniach spája lip sync, drag či performanciu.

V priebehu svojho výskumu a lekárskej praxe britský lekár Tim Spector zistil, že existuje až šokujúco málo dôkazov týkajúcich sa našich najhlbšie zakorenených predstáv o jedle. Je soľ naozaj taká škodlivá, ako sa o nej tvrdí? Sú ryby zdravé? A čo káva, červené mäso či nasýtené tuky? Môžu sa tehotné ženy spoľahnúť na rady svojho gynekológa o tom, čo majú jesť? Má bezlepková strava vôbec nejaké výhody? Čo vlastne vedia lekári o výžive? V dvadsiatich troch krátkych kapitolách sa Tim Spector rozhodol zbúrať mýty o jedle a zároveň odhaliť, prečo sú takmer všetky tvrdenia o ňom nesprávne. Poukazuje na škandalózny nedostatok kvalitných vedeckých dôkazov, na ktorých sa zakladajú štandardné stravovacie odporúčania, a odkrýva zákulisie potravinárskeho priemyslu, ktorý pevnou rukou ovláda obsah našich tanierov. Autor upozorňuje, že tieto naliehavé problémy nie sú dôležité len pre naše osobné zdravie, ale aj pre budúcnosť celej planéty. Kniha Čo naozaj jeme? spochybňuje všetky stravovacie návyky, vládne opatrenia, zázračné riešenia či nálepky, ktorými sa označujú niektoré údajne škodlivé potraviny, a nabáda nás, aby sme razantne prehodnotili svoj vzťah k jedlu.Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová.Prečítajte su ukážku z knihy a rozhovor s autorom Timom Spectorom.Tim Spector je profesor genetickej epidemiológie na londýnskej King's College a čestný konzultujúci lekár v nemocniciach Guy a St. Thomas. Ako odborník v oblasti personalizovanej medicíny a črevného mikrobiómu získal mnohé ocenenia. Je autorom štyroch kníh vrátane bestsellera The Diet Myth (Mýty o stravovaní). Pravidelne účinkuje v televízii a rádiách po celom svete, píše pre Guardian, British Medical Journal (BMJ) a ďalšie periodiká.

„Homo sapiens extravagantne uspel na úkor iných druhov.“ Americká novinárka Elizabeth Kolbert prináša zásadnú knihu o budúcnosti nášho sveta a masovom vymieraní, ktorému práve čelíme. V histórii našej planéty došlo k piatim hromadným vyhynutiam, v dôsledku ktorých sa náhle a drasticky znížila rozmanitosť života na Zemi. Vedci aktuálne monitorujú šieste vymieranie, ktoré je podľa predpovedí najničivejším vyhynutím od dopadu asteroidu, ktorý vyhubil dinosaury. Tentoraz však stojíme pred kataklizmou my ľudia. Autorka sa s vedcami púšťa do terénu a prepája množstvo výskumov na poli geológie, morskej biológie, ale aj astronómie a genetiky a na osudoch vyhynutých živočíšnych druhov ukazuje desivý obraz vymierania, ktorý pravdepodobne čaká aj ľudstvo, ak nezmení smer, akým sa vydalo. Zároveň objasňuje pozadie veľkých prírodovedných sporov, vďaka ktorým vznikli jednotlivé vedné odbory. Prostredníctvom príbehov z dejín živočíšnych druhov, ale aj prírodných úkazov ako Veľká koralová bariéra či amazonský dažďový prales ponúka žalostné obrazy vymierania života na Zemi, na ktoré ako prvý upozornil Georges Couvier v Paríži. Šieste vymieranie bude pravdepodobne trvalým dedičstvom ľudstva, a ako poznamenáva autorka, núti nás prehodnotiť otázku, čo znamená byť človekom. Kniha Šieste vymieranie ponúka fascinujúcu exkurziu do histórie našej planéty, ktorá bola svedkom piatich hromadných vyhynutí. V prebiehajúcom šiestom Elizabeth Kolbert skúma, akú úlohu človek zohral pri drastickej klimatickej zmene, ktorá ohrozuje vyhubenie ďalších dvadsiatich až päťdesiatich druhov rastlín a živočíchov vrátane ľudstva. Napriek tomu ešte stále nevnímame násilnú kolíziu medzi civilizáciou a ekosystémom Zeme ako dostatočne závažnú a príliš pomaly prijímame opatrenia na vyriešenie globálnej environmentálnej krízy. Knihu preložila Erika Mazuchová. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou. Vypočujte si ukážku z knihy.Napísali o knihe: „Šieste vymieranie je úžasná kniha, ktorá jasne hovorí, že čelíme ďalšej veľkej a náhlej hrozbe vyhynutia. V histórii sa to už stalo a môže sa to stať znovu.“ - Barack Obama „Prírodovedci predpokladajú, že v histórii Zeme došlo k piatim prípadom úplného vyhynutia (spomeňte si na asteroid, ktorý vyhubil dinosaury) a Elizabeth Kolbert presvedčivo mapuje, ako ľudská činnosť vedie k šiestemu.“ - New York Times „Znepokojujúca kniha. Elizabeth Kolbert ukazuje, ako poeticky dokáže písať o miznúcich tvoroch našej planéty, no skutočná sila tejto knihy spočíva vo vedeckom a historickom kontexte. Autorka precízne dokumentuje narastajúce straty, ktoré po sebe ľudstvo zanecháva.“ - Bill GatesElizabeth Kolbert (1961) je americká novinárka a komentátorka magazínu The New Yorker. Je autorkou oceňovaných kníh Field Notes from a Catastrophe: Man, Nature, and Climate Change a Under a White Sky, ktoré sa venujú environmentálnym témam a klimatickej kríze. Za knihu Šieste vymieranie sa v roku 2015 stala držiteľkou Pulitzerovej ceny, ale aj množstva ďalších ocenení. Žije v štáte Massachusetts s manželom a deťmi.

“Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v neustálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi,” tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Spomienkami na detstvo v rodine komunistami prenasledovaného disidenta a mladosť strávenú v spoločnosti československej intelektuálnej elity približuje udalosti, ktoré formovali Slovensko. S dokonale pripraveným Jánom Štrasserom spomínajú aj na rok 1968, normalizáciu, pozadie Nežnej revolúcie a rozpad Československa, roky mečiarizmu a Ficových vlád a napokon na dva roky pandémie a vlády Igora Matoviča. Posledná kapitola je venovaná parlamentným voľbám v roku 2023. Nie je to kniha len o Martinovi M. Šimečkovi, ale kniha o krajine, ktorá napriek bohatým skúsenostiam s totalitnými režimami opäť stojí na rázcestí a váha, ktorým smerom sa vydať. Martin M. Šimečka dostáva množstvo prívlastkov. Je známy ako jeden z najvýraznejších slovenských intelektuálov, ale tiež ako spisovateľ, disident, novinár, redaktor, komentátor, bežec, cestovateľ, tulák. Hovorí, že bol zakázaným autorom ešte predtým ako napísal prvú knihu. Časť roka trávi pravidelne na samote na Muránskej planine, časť roka medzi stredoeurópskou intelektuálnou elitou. Prečítajte si ukážku z knihy.Ján Štrasser (1946) Narodil sa 25. februára 1946 v Košiciach. Koncom šesťdesiatych rokov absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave štúdium ruského a slovenského jazyka a literatúry. Publikovať začal v polovici šesťdesiatych rokov, venoval sa poézii a literárnej kritike. Pôsobil v redakciách Mladej tvorby, Slovenských pohľadov a týždenníka Domino fórum. Vydal desať básnických zbierok, viacero kníh piesňových textov, literárnej publicistiky a esejistiky. Je známy aj ako prekladateľ z ruskej a v spolupráci s Petrom Zajacom z nemeckej literatúry (A. S. Puškin, N. V. Gogoľ, M. Bulgakov, Ľ. Ulická, V. Sorokin, B. Brecht, T. Bernhard, G. Benn a ďalší) a autor textov piesní v pôvodných a preložených muzikáloch (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Jesus Christ Superstar, Bedári a ďalšie). V posledných rokoch sa venuje najmä knihám rozhovorov s popred- nými osobnosťami nášho kultúrneho a spoločenského života (M. Lasica, L. Chudík, E. Vášáryová, F. Mikloško, M. Bútora, I. Štrpka a ďalší). V knižnej edícii Denníka N mu vyšli knihy rozhovorov so Zuzanou Kronerovou Optimistka z presvedčenia (2019) a s Richardom Stankem Som Richard Stanke (2023). Martin M. Šimečka (1957) Patril do roku 1989 do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Napísal aj jednu z najpredávanejších kníh knižnej edície Denníka N Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi) a knihu Príbehy tuláka po Slovensku (2022). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech).

Mimoriadne úspešná kniha Juraja Čokynu je venovaná deťom, ktoré sú odpísané ešte predtým ako si prvýkrát sadnú do školskej lavice. Na Slovensku žijú desaťtisíce detí, ktoré nemajú šancu mať sa v živote dobre. Tisícky detí prepadávajú už v prvom ročníku a základnú školu nikdy nedokončia. Učitelia im nevedia pomôcť a ani učiteľom v ich snahe nikto nepomáha. Aká je vlastne štartovacia čiara týchto detí a aké metódy môžu učitelia využívať? Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ a ako by sa mal zmeniť systém vzdelávania na Slovensku? Kniha do hĺbky skúma príčiny zlyhaní znevýhodnených detí, ich rodičov, učiteľov,  ale aj štátu a prináša aj riešenia. Jej autor Juraj Čokyna nie je vedec ani dlhoročný učiteľ. Školstvo je však preňho životným poslaním a snaží sa do tejto problematiky hlboko preniknúť. Prostredníctvom Teach for Slovakia učil dva roky deti z chudobného prostredia, začal o svojich skúsenostiach písať blogy a nakoniec aj knihu. Vďaka jeho skúsenostiam je táto kniha plná príbehov a aj zrozumiteľných návodov – a dá sa jej veriť.Editor knihy Juraj Koník je redaktorom Denníka N. V roku 2018 získal dve Novinárske ceny za reportáž práve o Jurajovi Čokynovi. Táto reportáž bola inšpiráciou pri vzniku knihy.Denník N vydal niekoľko úspešných vzdelávacích príručiek pre stredné školy. Myslíme však aj na učiteľov, ktorí učia v tom najťažšom prostredí – v okrajových školách plných demotivovaných a pre zle nastavený školský systém vopred odpísaných detí. Preto sme vydali aj knihu Juraja Čokynu A okraje máš kde? Táto kniha je určená všetkým frustrovaným učiteľom, ale aj tým, ktorí sa nevzdávajú, potrebujú len pomôcť dostať sa z rutiny, prekonať smútok z toho, že deti nedokázali posunúť. Môže byť dobrou pomôckou pre ľudí, ktorí majú možnosť zlepšiť zákony a systém nášho školstva.Juraj Čokyna je novinár, učiteľ a aktivista, pochádza z Vrábľov. Vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a neskôr politickú vedu na Central European University v Budapešti. Stážoval v Transparency International, pracoval ako redaktor v denníku Sme a reportér v Denníku N. Potom odišiel na východ Slovenska a cez program Teach for Slovakia učil dva roky v základnej škole v Šarišských Bohdanovciach aj deti z vylúčených komunít. Po napísaní knihy nastúpil na Inštitút vzdelávacej politiky na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, kde pôsobil ako analytik v oblasti inklúzie a (de)segregácie. Je spoluautorom analýzy o podmienkach v školách a zapájaní detí do vyučovania počas prvej vlny pandémie. Po konflikte s vtedajším vedením ministerstva odišiel pracovať do výroby vo fabrike vo Vrábľoch, aby skúmal situáciu ľudí patriacich k pracujúcej chudobe. Je členom občianskeho združenia Vráble si Ty, kde spoluorganizoval úspešnú kampaň ku komunálnym voľbám v roku 2022. „Prečítal som množstvo štúdií, reportov a rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú oveľa dlhšie ako ja a rozumejú jej, a uvedomil som si, že detí za okrajmi je oveľa viac. Zistil som však aj to, že za okrajmi nášho záujmu sú aj ľudia, ktorí vychovávajú naše deti. Učitelia by mali deťom pomáhať k lepšej budúcnosti, učiť ich dôležité veci. To sa im však nedarí a výsledky väčšiny ich žiakov sa rokmi ešte zhoršujú.“ - Juraj Čokyna„S Jurajom Čokynom sa ocitneme v prevažne rómskej škole, ale pozor, táto kniha nie je iba o Rómoch a osadách. Naše školstvo potrebuje zmenu takmer všade, po celej krajine. Slovenské deti bez rozdielu zaostávajú v matematike aj v čítaní, nerozumejú svetu prírodných vied. Ukazujú to všetky testy, ktoré nás porovnávajú s vyspelým svetom. Veľké problémy však vidno najmä tam, kde žije mnoho chudobných rodín, čo sa do veľkej miery prelína s oblasťami života slovenských Rómov – v osadách a getách.“ Juraj Koník, editor, reportér Denníka N