Mal dvadsaťštyri rokov, za sebou niekoľko osobných tragédií, dva úspešné romány a sľubne rozbehnutú kariéru reportéra. Vyzbrojený mimoriadnou vnímavosťou, literárnym talentom a schopnosťou zachovať si odstup bez straty súcitu vyrazil v roku 1946 do Nemecka, aby napísal sériu reportáží pre švédsky denník Expressen. Tak vznikla ojedinelá zbierka štylisticky vybrúsených reportáží, ktoré zachytávajú apokalyptickú atmosféru povojnového Nemecka – krajiny porazených, krajiny páchateľov, krajiny, ktorá sa rúca navonok aj vo vnútri. Dagerman sarkasticky popisuje absurdné denacifikačné súdy, prostredníctvom ktorých sa Nemci snažili vyrovnať s nacizmom, vysvetľuje triedne rozdelenie povojnového Nemecka, sugestívne a do detailov opisuje útrpné putovanie hladujúcich obyvateľov v preplnených vlakoch, život v pivniciach zaliatych vodou, v troskách rozbombardovaných miest. Vníma útrapy presídlencov a preživších z koncentračných táborov, no čo je ojedinelé, všíma si najmä utrpenie tých, u ktorých sa považuje za zaslúžené – bývalých nacistov, mladíkov, ktorí sami pred sebou aj pred súdom obhajujú svoj vstup do Hitlerjugend, predávajúcih sa nemeckých dievčat či správcu domu, ktorý udával svojich nájomníkov. Elfriede Jelinek, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, v predslove píše: „Učím sa od veľmi mladého muža, ktorý cestuje po rozbitom a vypálenom povojnovom Nemecku, od spisovatela Stiga Dagermana sa učím, čo znamená ‚bez hnevu a zaujatosti‘. Sine ira et studio. (...) Dagerman vracia hladujúcim a mrznúcim ľuďom tej doby slovo, na ktoré síce nemajú nárok, ale ktoré napriek tomu vyjadruje určitú pravdu.“ Nemecká jeseň je druhou knihou Stiga Dagermana preloženou do slovenčiny a vychádza v preklade Miroslava Zumríka.Prečítajte si ukážku z knihy.Michal Hvorecký o knihe a autoroviRozhovor s prekladateľom Miroslavom Zumríkom O autorovi: Stig Dagerman (1923 – 1954), vlastným menom Stig Halvard Andersson, vyrastal na statku u prarodičov – matka ho po narodení opustila. Po zavraždení starého otca a smrti starej matky sa odsťahoval do Štokholmu, vyštudoval históriu umenia a literatúru a stal sa kultúrnym redaktorom. Oženil sa s dcérou utečencov z nacistického Nemecka, ktorej tak pomohol získať švédske občianstvo. Celý jeho aktívny tvorivý život trval len necelé štyri roky, no za ten čas stihol napísať a vydať štyri romány, zbierku poviedok, reportážnu knihu a štyri drámy. V českom preklade vyšli romány Popálené dítě (Mot 2010), Had (Mot 2010) a reportáž Německý podzim (Mot 2013). Veľmi intenzívne vnímal situáciu povojnového sveta, ktorú zažil vo Švédsku a počas reportážnych ciest do Nemecka a Francúzska. Dagerman sa po rokoch intenzívnej práce ocitol v tvorivej, osobnej aj finančnej kríze, trpel depresiami, bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a aj napriek svojmu nespornému talentu a úspechu spáchal vo svojich 31 rokoch samovraždu. Miroslav Zumrík (1981), prekladateľ, vyštudoval filozofiu, škandinavistiku a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prekladá súčasnú nórsku prózu a literatúru faktu. Preložil niekoľko reportáží pre vydavateľstvo Absynt vrátane kníh Mariusza Szczygieła Gottland a Urob si raj a reportáže Dve sestry Åsne Seierstadovej. Pre vydavateľstvo Albatros preložil knihu Tove Alsterdalovej Podaj mi ruku či román Kjersti A. Skomsvoldovej Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia.Túto knihu si môžete kúpiť aj v elektronickej verzii.

Unikátne zhrnutie prvých mesiacov ruskej vojny v denníkových zápiskoch a rozhovoroch s tými, ktorí tam boli Ruský vpád na Ukrajinu zasiahol reportéra Deníka N Lukáša Prchala natoľko, že si začal písať denník. O tom, čo sa dialo na fronte, v redakcii, ale aj v jeho vnútri. Geopolitické šachy sa v jeho svižných záznamoch miešajú s čriepkami z osobného života. Vojnové zverstvá kontrastujú s príbehmi hrdinstva. K tomu navyše vyspovedal päť kolegov, ktorí reportovali priamo z Ukrajiny. Výsledkom je unikátne zhrnutie prvých sedemdesiatich piatich dní vojny, ktorá otriasla všetkými našimi istotami. O autorovi:Lukáš Prchal je reportér Deníka N. Predtým pracoval ako redaktor v Aktuálně.cz a v Hospodárskych novinách. Je držiteľom ocenenia Novinářska křepelka, ceny pre najlepšieho novinára do 33 rokov, a Novinárskej ceny za špeciál venujúci sa šíreniu dezinformacií. Vyštudoval literatúru a tvorivé písanie na Literárnej akadémii, vydal prozaické knihy Den v nedohlednu a S pavoukem na skle. V novinárskych textoch sa zaoberá predovšetkým odhaľovaním ruského vplyvu v Česku a kauzami spojenými s okolím prezidenta Miloša Zemana.  „Od konce druhé světové války jsme v Evropě žili sedmdesát šest let v míru. Další rok však už nepřidáme. Dvacátého čtvrtého února dal Vladimir Putin svým jednotkám příkaz ke vpádu na Ukrajinu. Ruští vojáci začali ničit, vraždit, znásilňovat. Tato knížka mapuje první měsíce konfliktu. Navzdory tomu, že se v ní píše o strašných věcech, je moc dobře, že ji máme. Pomůže nám nezapomenout na to, co si pamatovat potřebujeme.“ Michael Romancov, politický geograf, pedagog a publicista

Reportér, prekladateľ a od roku 2022 aj vojak Artem Čapaj sa ešte pred vojnou vydal na cestu Ukrajinou na motorke. Jeho krátke reportážne príbehy a poviedky sú predovšetkým o láske, a to aj napriek ťažobe, ktorá sa čitateľstvu usadí na tele ako prach počas dlhej cesty. Sú o láske ku krajine, k jej obyvateľom a k najneočakávanejším prejavom ľudskosti.Sovietsky zväz zanechal na krajine a ľuďoch stopy vrátane chudoby, korupcie a hnevu. Čapaj sa svojím kontemplatívnym pohľadom dostáva pod kožu ukrajinskej spoločnosti a ostrou optikou sleduje unavených, nahnevaných, sklamaných, ale aj veselých, zamilovaných, vynaliezavých, vtipných a krásnych ľudí. Stáva sa súčasťou ich príbehu, ponára sa hlboko do ľudských životov a ukazuje, že bez toho, aby sme akceptovali jazvy minulosti, nemôžeme skutočne milovať: „Aby sme milovali nejakú krajinu, nemali by sme si ju sami pre sebe v duši prikrášľovať. Musíme ju prijať takú, aká je“. S Čapajovými postavami aj príbehmi je veľmi ľahké sa stotožniť, pretože sa v rôznych odtieňoch vyskytujú všade na svete. Ukazuje krajinu, ktorá ešte nie je zničená vojnou, i keď napätie a ostražitosť je už medzi ľuďmi cítiť. Kniha vychádza v knižnej edícii Denníka N v preklade Anny Siedykh a Valérie Juríčkovej. Artem Čapaj (1981) je cestovateľ, prekladateľ, spisovateľ a reportér. Pochádza z mestečka Kolomyja v západnej časti Ukrajiny. Vyštudoval filozofiu na Národnej univerzite Kyjivskej Mohylovej akadémie a pôsobí ako prekladateľ – preložil diela Mahátmu Gándhího, Edwarda Saida či Noama Chomského. Organizácia PEN zaradila jeho knihu The Ukraine na zoznam najlepších kníh za rok 2018. Medzi najlepšie knihy za roky 2018 a 2019 ju označil aj Ukrajinský inštitút knihy. Artem Čapaj od roku 2022 bojuje v ukrajinskej armáde.

Presvedčenie o výlučnosti ruského národa a jeho predurčenosti vládnuť svetu nie je vlastné len megalomanovi z Kremľa a jeho propagandistom. Toto presvedčenie zasiahlo aj značnú časť ruského obyvateľstva. Kto sú vlastne Rusi? Ako premýšľajú? Čo od nich môžeme čakať? V čom sú iní a je nejaká nádej, že sa Rusko zmení? Tito otázky tu zostanú aj dlho po tom, ako sa u našich susedov skončí šialený konflikt a v Kremli Vladimir Putin.Na veľa z týchto otázok odpovedajú respondenti knihy S Rusmi o Rusku. Sú to ľudia, ktorí sú pôvodom Rusi alebo sa v Rusku narodili a prežili tam podstatnú časť života. Mnohí z nich sa rozhodli odísť alebo boli k tomu prinútení. Niektorí zostávajú a pomáhajú režim budovať, iní proti nemu bojujú.Rozhovory vznikali od začiatku vojny do októbra 2022 a boli publikované v Denníku N. Ich autormi sú skúsení novinári a novinárky, ktorí sa dlhodobo zaoberajú situáciou v Rusku a na Ukrajine a niektorí z nich tam aj dlhodobo pôsobili. Preto boli schopní dostať sa aj k ľuďom loajálnym k režimu Vladimíra Putina - ľuďom, ktorí rozhovory dávajú len zriedka.V knihe  nájdete rozhovory s historikom, ekonómkou, aktivistkou, filozofom, propagandistom, so satirikom, s novinárkou, s bývalým dôstojníkom, s poslancom štátnej dumy, s politickým geografom, so spisovateľkou či s hudobníčkou. Nie je to práve optimistické čítanie, ale obozretnosť založená na skúsenosti je vždy lepšia ako nepodložené ilúzie.V knihe nájdete tieto rozhovory a témy:  ● Filozof Michail Epštejn o nešťastí Rusov● Podnikateľ Jevgenij Bugrejev o tom, ako sa žije Rusovi na Slovensku ● Historik Sergej Lukaševskij o Putinovej propagande● Propagandista Dmitrij Jevstafiev o expanzívnych plánoch Ruska ● Politológ Vladimir Pastuchov o tom, prečo sa Rusi cítia ponížení a opovrhovaní ● Satirik Viktor Šenderovič o pocite obkľúčenej pevnosti ● Bývalý dôstojník Michail Kadala o ruskej armáde● Novinárka Žanna Nemcovová o ruskej spoločnosti za Putina● Ekonómka Natalija Zubarevičová o ruskej ekonomike● Historička Radžana Dugarová-De Ponteová o rusifikácii Buriatov a možnom konci Ruskej federácie● Aktivistka Jelena Gajevová o živote v strachu● Politológ Grigorij Mesežnikov o tom, prečo toľko Rusov stojí za Putinom● Novinár Alexandr Mitrofanov o cárovi Putinovi● Politický geograf Michael Romancov o veľmocenskom pocite● Spisovateľka Ľudmila Ulická o spoločnej minulosti Ruska a Ukrajiny● Aktivista Filipp Sedov o zaskočených slovenských konšpirátoroch● Hudobníčka Maša Aľochinová o súvise vojnových a feministických tém ● Aktivistka Valentina Melnikovová o mŕtvych synoch● Poslanec Stanislav Naumov o tom, ako prežíva správy z frontu● Historik Nikolaj Mitrochin o ruskej cirkviAutormi a autorkami rozhovorov sú: Kristína Böhmer, Tomáš Čorej, Petra Procházková, Iryna Puškar, Oliver Rehák, Vladimír Šnídl, Mirek Tóda, Daniel Vražda

Kniha 1989 – Pád sovietskeho impéria prináša strhujúci príbeh o roku, keď sa zrútila železná opona a celý východný blok sa vymanil spod sovietskeho vplyvu. Victor Sebestyen, uznávaný historik a novinár, približuje dramatické udalosti od pádu Berlínskeho múru cez pokojné revolúcie v Poľsku, Maďarsku či Československu až po pád komunistických režimov, ktoré sa ešte nedávno zdali neotrasiteľné.Sebestyen sa opiera o dobové dokumenty a osobné svedectvá politikov, disidentov aj obyčajných občanov a odhaľuje, že diktatúry sa rúcali rýchlejšie, než si svet dokázal predstaviť. Táto kniha je nielen podrobnou kronikou historického prelomu, ale aj živým svedectvom o sile odvahy a túžby po slobode.Knihu preložil Igor Otčenáš.Prečítajte si ukážku z knihy.Victor Sebestyen je britský novinár a historik narodený v Budapešti. Ako reportér pokrýval pád Berlínskeho múru a následne komunizmu, vojnu v bývalej Juhoslávii aj rozpad Sovietskeho zväzu. Pôsobil v redakciách novín a časopisov ako London Evening Standard, Times, Daily Mail a Newsweek a prispieval aj do New York Times. Je autorom viacerých oceňovaných publikácií o dejinách 20. storočia vrátane 1989 – Pád sovietskeho impéria.

Najmocnejší tyrani sú odsúdení prežiť život v strachu. Svojich nepriateľov sa môžu zbaviť lusknutím prstov a spolu s rodinami a prívržencami môžu riadiť celé krajiny z luxusného pohodlia vlastných palácov. Každá ich hodina je však presiaknutá strachom, že prídu o všetko. Nedá sa ho zbaviť za žiadne peniaze. Jediný chybný krok môže viesť k pádu. A tyrani po páde často končia v exile, vo väzenskej cele či pod zemou.Politológ Marcel Dirsus na základe stretnutí a rozhovorov s lídrami prevratov, disidentmi a vojakmi skúma pády tyranov a diktátorov. Tvrdí, že zvrhnutie dlho fungujúcich režimov, napríklad v Severnej Kórei alebo Iráne, môže byť náročné. Demonštruje, že k týmto zmenám väčšinou dochádza, keď vypuknú vnútorné konflikty alebo keď zbehnú kľúčoví spojenci, a uvádza historické príklady zvrhnutia Ferdinanda Marcosa v roku 1986 či Francisca Macíasa Nguemu v roku 1979.Autor sa pri písaní radil s diplomatmi, novinármi, odporcami režimu, bývalými špiónmi a jadrovými expertmi. Poznamenáva, že každý diktátor má slabé stránky, a tvrdí, že aj keď je cena vysoká, vždy existuje nádej. Pochopenie diktátorov však nestačí. Kniha Ako končia tyrani a prežívajú národy je pútavým a premysleným návodom, ako ich zvrhnúť.Knihu preložil Marián Hamada.Marcel Dirsus je politológ a spisovateľ. Píše politický newsletter The Hundred a okrem toho, že je členom Inštitútu pre bezpečnostnú politiku na Univerzite v Kieli (ISPK) v Nemecku, je aj členom Stáleho expertného výboru pre terorizmus a vnútornú bezpečnosť v Nadácii Konrada Adenauera. Venuje sa najmä nestabilite režimov, politickému násiliu a nemeckej zahraničnej politike. Poskytoval poradenstvo demokratickým vládam, nadáciám, nadnárodným korporáciám a medzinárodným organizáciám ako NATO a OECD.

„Vždy som sníval o tom, že napíšem román, ktorý bude mať zvuk,“ hovorí Jurij Andruchovyč, ktorý celý život spieval, skúšal so svojou kapelou a odohral nespočetné množstvo koncertov. Akustickým románom Rádio Noc sa mu podarilo spustiť jazykový ohňostroj, ktorý doslova exploduje na pozadí klimatických protestov, nástupu pandémie a stupňujúcich sa hrozieb zo strany Ruska. Pri čítaní Andruchovyčových príbehov si nikto nemôže byť istý, či vychádzajú z divokého života alebo z cesty za snom. V jeho ostatnom románe je všetko, ako píšu aj čitatelia na goodreads.com: je to dobrodružný román so zápletkou, burleskná šaškáreň, alternatívna história. Bulgakovská fantazmagória s trochou satiry, erotiky a paródie a s množstvom popkultúrnych odkazov. Obsahuje dokonca dlhý zoznam skladieb, ktoré autor odporúča počúvať v noci pri čítaní.Viac ako 350-stranový román vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej a s prispením editora Valerija Kupku. Andruchovyčov narcistický hrdina rockový hudobník Josyp Rotskyj podporoval revolúciu vo svojej vlasti ako „barikádový klavirista“. V exile si na živobytie zarába hraním salónnej hudby a po sérii dramatických udalostí spojených so zabitím diktátora je nútený vydať sa na útek. Kým jemu robia spoločnosť jeho verní priatelia havran Edgar a milenka Animé, on sám prostredníctvom svojho rozhlasového programu vysiela hudbu, poéziu a dobré príbehy do temného sveta. „Ak je Boh naším otcom, diabol je potom naším nerozlučným priateľom. Počúvate Rádio Noc, od mikrofónu vás zdraví Josyp Rotskyj alebo Jos. Práve odbila polnoc a ja tu s vami budem až do rána. Dnes je piatok trinásteho decembra – ako vidíte, dokonalé podmienky: najhorší dátum najhoršieho mesiaca v najhorší deň v týždni. Skvelá príležitosť stráviť spolu nejaký čas.“ Jurij Andruchovyč sa narodil v roku 1960 v ukrajinskom Stanislave (teraz Ivano‐Frankivsk). Básnik, spisovateľ, esejista, prekladateľ, literárny kritik, jeden zo zakladateľov osobitého prúdu ukrajinskej postmoderny, ktorý dostal názov stanislavský fenomén, sa stal známym v polovici 80. rokov 20. storočia ako člen skupiny básnikov Bu‐Ba‐Bu (burleska – balagán – buffonáda). Andruchovyčove básne z tohto obdobia vyšli v zbierkach Nebo a námestia (1985), Centrum mesta (1989) a Exotické vtáky a rastliny (1991). K písaniu poézie sa vrátil neskôr, keď vydal zbierku Piesne pre mŕtveho kohúta (2004). Jeho básne zhudobnili ukrajinské rockové skupiny Mertvyj piveň a Plač Jeremiji. So svojimi básňami vystupoval s poľskou experimentálnou skupinou Karbido, s ktorou nahral dva albumy. Koncom 80. rokov začal Andruchovyč písať prózu. Ako prozaik debutoval zbierkou realistických poviedok Vľavo, tam, kde je srdce (1989), ktoré mu neskôr poslúžili ako základ scenára k celovečernému filmu Hlad po kyslíku (1992). Povesť významného prozaika si získal po vydaní troch krátkych postmoderných románov Rekreácie (1992; v slovenčine vyšiel v roku 2003, v češtine pod názvom Rekreace aneb Slavnost Vzkříšeného Ducha v roku 2006), Moskoviáda (1993; slovenské vydanie je z roku 2013) a Perverzia (1996). V románovej tvorbe pokračoval knihou Dvanásť obručí (2003) a autobiografickým románom Tajomstvo – namiesto románu (2007). Po zbierke próz Intímne miesta – Lexikón (2011) vydal v roku 2018 román Milenci Justície. V polovici 90. rokov 20. storočia začal publikovať eseje, ktoré vyšli v zbierkach Dezorientácia v krajine (1999), Diabol sa skrýva v syre (2006), Moja Európa (2001; v češtine vyšla pod názvom Moje Evropa v roku 2009), ktorú napísal spolu s poľským spi‐ sovateľom Andrzejom Stasiukom, a Tu je pochovaný Fantomas (2015). Medzi Andruchovyčove najvýznamnejšie prekladateľské úspechy patrí preklad Hamleta Williama Shakespeara, antológia americkej poézie 50. – 60. rokov 20. storočia (vrátane beatnikov) a jeho preklady z nemčiny (Reiner Maria Rilke), z poľštiny (Tadeusz Konwicki) a z ruštiny (Boris Pasternak, Osip Mandeľštam). V roku 2015 vyšla v slovenskom preklade kniha poľského reportéra Pawła Smoleńského Šče ne vmerla i ne vmre – Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom.

Panoramatické rozprávanie o rokoch predchádzajúcich druhú svetovú vojnu – príbeh krízy demokracie, rasových konfliktov a príliš pomalého rozoznávania zla – dokáže hlboko zarezonovať aj v našej dobe.Berlín november 1937. Adolf Hitler sa stretáva so svojimi vojenskými veliteľmi, aby im sugestívne podsunul naliehavú potrebu vyvolať výbojnú vojnu smerom do východnej Európy. Führerov grandiózny plán niektorých generálov znervózni, no potenciálni odporcovia jeden po druhom zmĺknu, vďaka čomu sa dajú do pohybu udalosti, ktoré vyvrcholia najkrvavejšou vojnou v histórii.Benjamin Carter Hett nás zavedie do zákulisia Berlína, Londýna, Moskvy a Washingtonu a priblíži nám čoraz odvážnejšie provokácie nemeckého diktátora na pozadí bezradnej politiky demokratických lídrov. Autor mapuje protinacistické sily v Nemecku i mimo neho po dlhej a tŕnistej ceste k pochopeniu skutočného rozsahu Hitlerovej hrozby pre európsku civilizáciu, ktorá len pomaly nadobúdala schopnosť otvorene mu čeliť. Ponúka pritom detailné portréty vlád zažívajúcich krušné chvíle a postáv, ktoré sa zúfalo snažili zvrátiť udalosti vo svoj prospech.Hett tu, rovnako ako v knihe Ako umiera demokracia, uznávanej analýze pádu Weimarskej republiky, čerpá z pôvodných zdrojov a aktuálne sprístupnených dokumentov, pričom ukazuje, že tieto dávne konflikty v našej dobe až prekvapivo rezonujú. Vnímať Nacistickú hrozbu znamená dívať sa na minulosť a prítomnosť v novom, znepokojivom svetle.Knihu preložil Filip Pacalaj.Prečítajte si ukážku z knihy.Vypočujte si ukážku z knihy Nacistická hrozbaBenjamin Carter Hett (1965) je autorom kníh Death in Tiergarten, Crossing Hitler, Burning the Reichstag a v slovenčine vyšla jeho kniha Ako umiera demokracia (N Press, 2021).  Pôsobí ako profesor histórie na Hunter College a Graduate Center City University v New Yorku. Na Harvardovej univerzite získal doktorát z histórie a na Torontskej univerzite vyštudoval právo. Momentálne žije v New Yorku.DEMOKRATICKÁ REVOLÚCIA ZAČALA OTRIASAŤ veľkou časťou sveta len pred pár rokmi. Staré autoritárske režimy sa zrúcali, na ich miesto nastupovali nové nádejné demokracie. Demokratická vlna sa zo strednej a východnej Európy rozšírila až do odľahlých kútov východnej Ázie, ale začala sa trieštiť a strácať na sile.Nový trend zasa raz vznikol v strednej a východnej Európe a zasa raz zasiahol celý svet. Povstával uprostred zúfalej situácie poznačenej finančnou krízou, ktorá otriasala základmi globálnej ekonomiky. Znepokojivé predzvesti zapôsobili aj v dlho etablovaných kolískach demokracie, západnej Európe a USA. Zdalo sa, že životaschopnosť a sebavedomie nových diktátorov priťahuje aj obyvateľov demokratických krajín, hoci ich režimy svoju nevraživosť a agresiu smerovali často práve voči ich štátom. Demokratickí lídri úporne hľadali spôsob, ako týmto hrozbám čeliť, pričom kútikom oka nervózne sledovali reakcie svojich ľudí. A vnútri diktatúr sa zasa občas našli ľudia, ktorých nepredvídateľní vodcovia nadmieru znepokojovali, a tak nachádzali svoje poslanie v tlmení najostrejších prejavov ich agresivity.Tento opis môže pripomínať dnešný svet. V skutočnosti sa však týka 30. rokov 20. storočia.                                                                                                                       Benjamin Carter Hett