Ukrajina sa zmieta v napätej vojne s Ruskom o zachovanie svojej územnej celistvosti a politickej nezávislosti. Súčasný konflikt je posledným v dlhej histórii bojov o jej územie a o uznanie jej existencie ako samostatného národného štátu. Oceňovaný historik Serhii Plokhy tvrdí, že ak chceme pochopiť prítomnosť a budúcnosť tejto krajiny, musíme najskôr spoznať jej minulosť.  Ukrajinu, ktorá sa nachádza na križovatke medzi strednou Európou, Ruskom a Blízkym východom, formovali rozličné impériá, ktorým slúžila ako strategická brána medzi Východom a Západom – počnúc Byzanciou a Osmanskou ríšou, končiac Treťou ríšou a Sovietskym zväzom. Ukrajina bola po stáročia miestom, kde sa stretávali rôzne kultúry. Miešali sa tu usadlé a kočovné národy a na stepnom pohraničí sa stretávalo kresťanstvo s islamom, čo viedlo k vytvoreniu spoločenstva divokých bojovníkov známych ako kozáci. Súbežné pôsobenie katolíckej a pravoslávnej cirkvi tu zas vytvorilo náboženskú tradíciu, ktorá spája západné a východné kresťanstvo. Ukrajina bola aj domovom miliónov židov či rodiskom chasidizmu – a jedným z vražedných polí holokaustu.Plokhy skúma historickú identitu Ukrajiny na životoch hlavných postáv ukrajinských dejín: kyjevskoruského princa Jaroslava Múdreho, ktorého dcéra Anna sa stala francúzskou kráľovnou; kozáckeho vládcu Ivana Mazepu, ktorého Byron a Puškin zvečnili vo svojich básňach; Nikitu Chruščova a jeho chránenca Leonida Brežneva, ktorý sa napokon stal jeho nepriateľom, a aj na životoch hrdinov protestov na Majdane z rokov 2013 a 2014, ktorí stelesňujú súčasný boj o budúcnosť Ukrajiny.Ako vysvetľuje Plokhy, dnešná kríza je tragickým opakovaním histórie, pretože Ukrajina sa opäť ocitla v centre boja globálnych rozmerov. Kniha Brána do Európy poskytuje jedinečný pohľad na pôvod a potenciálne dôsledky najnebezpečnejšej medzinárodnej krízy od konca studenej vojny.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku a rozhovor s autorom.Serhii Plokhy je profesorom ukrajinských dejín na Harvardovej univerzite, kde zároveň vedie Ukrajinský výskumný inštitút. Je autorom početných kníh vrátane oceňovaných titulov The Last Empire: The Final Days of the Soviet Union (Posledné impérium: Záverečné dni Sovietskeho zväzu), Chernobyl: History of a Tragedy (Černobyľ: Dejiny jadrovej katastrofy) a najčerstvejšej práce Atoms and Ashes: A Global History of Nuclear Disaster (Atómy a popol: Globálne dejiny jadrovej katastrofy). Za svoje knihy získal množstvo literárnych ocenení. Žije v meste Burlington v štáte Massachusetts.

Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom Martin M. Šimečka je burič aj tíšiteľ, provokatér aj mysliteľ, spytujúci sa aj rozprávač, najmä je to však rýdzi intelektuál, akých má stredná Európa málo. Vždy je totiž najprísnejší sám k sebe, a keď premýšľa o svete, skôr či neskôr začne hľadať svoju zodpovednosť za jeho podobu. Už dvakrát sa stal „nepriateľom štátu“, prvý raz to bolo za komunizmu, druhý v období mečiarizmu, a táto skúsenosť mu umožňuje nazerať na Slovensko z unikátnej perspektívy. Je možné milovať krajinu, ktorá vás zavrhne len preto, lebo chcete žiť slobodne? A čo vlastne určuje váš vzťah k spoločnosti? Martin vo svojej knihe prejavuje lásku k Slovensku tým najlepším možným spôsobom – je k nemu kritický. Jeho vzťah totiž neurčujú štátne hranice, národné piesne či trepotajúce vlajky, ale opäť onen pocit zodpovednosti. A z toho plynie nádej. Kniha, ktorú držíte v ruke, je pozvánkou na debatu a závidím vám, že vás jej prečítanie ešte len čaká. Erik Tabery, šéfredaktor českého týždenníka Respekt a člen redakčnej rady Denníka NPrečítajte si ukážky z knihy: Naši spisovatelia sa Tatarku zriekli. Mali strach, ale boli tu aj silnejšie dôvody V čom sa odlišuje slovenský les od českého a čo to hovorí o našej národnej povahe Vypočujte si ukážky z knihy:Príroda a metafyzika, časť 1Príroda a metafyzika, časť 2Niet výhovorky 

Prečo tento príbeh? Stačí to na zmenu alebo je to boj, ktorý sme ako civilizovaná spoločnosť ešte nevyhrali?Americké reportérky Jodi Kantor a Megan Twohey, ktoré v roku 2018 získali prestížnu Pulitzerovu cenu, prinášajú strhujúce rozprávanie o sexuálnom obťažovaní v šoubiznise, ktoré pomohlo naštartovať celosvetové hnutie #MeToo. V októbri 2017 publikoval časopis New York Times ich článok plný rozhovorov s herečkami, bývalými zamestnankyňami a ďalšími ženami v blízkosti producenta Harveyho Weinsteina, ktoré odhalili znepokojivé obvinenia o sexuálnom obťažovaní a utajených mimosúdnych vyrovnaniach. Obe novinárky sa pustili do precízneho odkrývania zamlčiavaných skutočností, ktoré prinútili niekoľko z najslávnejších žien sveta porušiť dohodu o mlčanlivosti a postaviť sa tvárou v tvárou sexuálnemu predátorovi a celému tímu jeho právnikov a súkromných detektívov. No o tom, čo nasledovalo po zverejnení článku, sa dovtedy nikomu ani nesnívalo. V priebehu niekoľkých dní sa otvorila Pandorina skrinka a k zneužívaniu a sexuálnemu obťažovaniu sa začali priznávať ďalšie a ďalšie ženy, ktoré trpeli celé desaťročia. V nasledujúcom roku sa na pranier dostali stovky mužov za obťažovanie a nevhodné zaobchádzanie s kolegyňami a ďalšími ženami zo svojho okolia. Jodi Kantor a Megan Twohey prinášajú desivé svedectvo o moci a kultúre, ktorá nútila ženy zamlčiavať sexuálne zločiny a chránila páchateľov pred zodpovednosťou. Autorky vás prevedú novinárskou cestou až k počiatkom zmeny spoločenskej paradigmy. Ponúknu vám príbehy žien, ktoré mali odvahu prehovoriť pre dobro iných žien, pre budúce generácie, no najmä pre seba.Knihu preložila Andrea Tomová.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Vypočujte si ukážky z knihy Stalo sa to aj mne:Prvý telefonát Ako umlčať obete, časť 1Ako umlčať obete, časť 2Jodi Kantor je americká novinárka a komentátorka časopisu New York Times Magazine, kde sa venuje témam pracovného prostredia, technológie a rodovej rovnosti. Od roku 2007 píše o Obamovcoch a jej práca v roku 2012 vyústila do vydania knihy The Obamas. Pravidelne prispieva aj do relácie CBS This Morning. V roku 2018 získala Pulitzerovu cenu a časopis Time ju zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta. Megan Twohey je americká novinárka časopisu New York Times Magazine. Pracovala ako investigatívna reportérka pre Reuters, Chicago Tribune a Milwaukee Journal Sentinel. Venuje sa témam zneužívania a sexuálneho obťažovania v lekárskom prostredí a pomohla odhaliť čierny trh s adoptovanými deťmi. V roku 2018 získala Pulitzerovu cenu. Napísali o knihe:„Kniha Stalo sa to aj mne sa číta sčasti ako triler, sčasti ako obžaloba hnijúceho systému. No v konečnom dôsledku sú hlavnými hrdinkami trpiace ženy, ktoré odmietli ďalej mlčať.“ - The Atlantic„Stalo sa to aj mne je kniha, ktorá podrobne opisuje zákulisie škandalózneho odhalenia kauzy Harveyho Weinsteina a ktorá sa okamžite po vydaní zaradila medzi klasiku investigatívnej žurnalistiky. Ak vám spadla sánka, keď ste sa o prípade dočítali v novinách, pripravte sa na to, že vám tentoraz padne až na zem, keď Jodi Kantor a Megan Twohey vyrozprávajú, ako odhalili, čo sa deje na pozadí filmového priemyslu: tajné stretnutia, nepríjemné telefonáty, či súkromné správy s herečkami, ktoré váhali, či s obvineniami vyjsť na verejnosť – Ashley Judd ako stoická bojovníčka; Gwyneth Paltrow ako obozretná spojka, ktorá pomáhala reportérkam s vyhľadávaním ďalších zdrojov.“ - Monica Hesse, The Washington Post

Aké sú skutočné právomoci prezidenta? Ako ich využívali doterajšie hlavy štátu? Čo hrozí, ak by sa niekto pokúsil úrad uniesť a využiť ho na razenie vlastnej vízie Slovenska? Radoslav Procházka strieda analýzu ústavného textu s príhodami zo slovenského politického života, ale ajdávnejšej histórie a pripomína, o čo všetko ide pri prezidentských voľbách. Prečítajte si viac: Prezidenta si nevyberáme podľa toho, čo môže naozaj spraviť, vyberáme si kráľa alebo kráľovnú  Vydali sme aj Rozhádzaná republika: 25 rokov slovenského ústavného neporiadku

Univerzálny základný príjem. Pätnásťhodinový pracovný týždeň. Otvorené hranice. Neznie to až príliš dobre na to, aby to bola pravda? Jeden z najvýznamnejších mladých európskych mysliteľov ukazuje, ako môžeme budovať ideálny svet.Celý deň trávime v práci, ktorú často neznášame, potom ideme nakúpiť veci, ktoré nepotrebujeme. Holandský historik Rutger Bregman nám pripomína, že takto to nemusí byť – a na niektorých miestach ani nie je. Keď mal Rutger Bregman v roku 2014 príspevok o univerzálnom základnom príjme na konferencii TED, zdalo sa, že je príliš radikálny. Stačilo však, aby tento príspevok dosiahol štvrť milióna pozretí, a vedúci svetoví ekonómovia a vládni predstavitelia po celom svete začali o tejto téme seriózne uvažovať. Toto je však len jedna z utopických myšlienok, ktoré môžeme, ako ukazuje Bregman, realizovať už dnes.Každý významný míľnik civilizácie – od ukončenia otroctva až k počiatkom demokracie – sa považoval za utopickú fantáziu. Bregmanova kniha znepokojuje a zároveň inšpiruje. Ukazuje, že nové utopické myšlienky, ako skoncovanie s chudobou a zavedenie pätnásťhodinového pracovného týždňa, sa môžu uskutočniť ešte počas nášho života. Ak budeme nerealistickí a nerozumní, naozaj môžeme premeniť nemožné na nevyhnutné – to je jediný spôsob, ako budovať ideálny svet. Utópia pre realistov je jednou zo vzácnych kníh, ktoré vás prekvapia a spochybnia vaše presvedčenia o tom, čo je nemožné. Od kanadského mesta, ktoré celkom skoncovalo s chudobou, až po Richarda Nixona, ktorý takmer zaviedol základný príjem pre milióny Američanov, Bregman vás vezme na zaujímavý výlet do dejín, v ktorom opúšťa tradičné delenie na pravicu a ľavicu, a hlása myšlienky, na ktoré nadišiel ten správny čas.Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Vypočujte si ukážku z knihy Utópia pre realistovRutger Bregman (1988) je historik a spisovateľ. Je autorom piatich kníh o dejinách, filozofii a ekonómii. Jeho knihy De meeste mensen deugen (Ľudskosť) a Gratis geld voor iedereen (Utópia pre realistov) označili The New York Times za bestsellery a boli preložené do viac než 40 jazykov. Za svoju prácu pre časopis The Correspondent bol Bregman dvakrát nominovaný na prestížne ocenenie European Press Prize. Žije v Holandsku.Napísali o knihe:"Politicky oveľa radikálnejší Malcolm Gladwell." The New York Times„Vynikajúce čítanie plné pútavo vyrozprávaných príbehov a detailov, o ktorých som netušil.“ Tim Harford, hlavný komentátor Financial Times„Brilantná, zrozumiteľná, vskutku poučná a veľmi dobre sa číta. Povinné čítanie pre každého, koho trápia krivdy súčasnej spoločnosti a túži prispieť k ich náprave.“Zygmunt Bauman, jeden z najvýznamnejších svetových sociológov  „Odvážna výzva k utopickému mysleniu a svetu bez práce – k niečomu, čo je v dobe porazenectva a nedostatku ambícií potrebné viac než kedykoľvek predtým. Vrelo odporúčam!“ Nick Srnicek, spoluautor knihy Inventing the Future: Postcapitalism and a World Without Work 

19.6.2023 je desiate výročie razie v Moldave nad Bodvou. Pri tejto príležitosti si môžete knihu Roky bezprávia kúpiť za symbolickú cenu.Podvečer devätnásteho júna 2013 vtrhlo do osady Budulovská v Moldave nad Bodvou viac ako šesť desiatok policajtov. Keď po polhodine odišli, zostali po nich zničené príbytky, vybité zuby a modriny po obuškoch na telách viac ako tridsiatich obyvateľov vrátane žien a detí. Policajti nenašli žiadnu hľadanú osobu ani ukradnuté veci.Razia nebola ojedinelá brutalitou ani výsledkom, ale tým, čo nasledovalo po nej. Obyvatelia sa totiž rozhodli brániť. Ich cesta za spravodlivosťou trvala osem rokov a do kauzy sa zapojili najvyšší štátni úradníci, Európsky súd pre ľudské práva aj elitní právnici. Ako sa však z poškodených mohli stať obvinení a z policajtov hrdinovia? Bol to len ďalší skutok, ktorý sa nestal? Kde sú korene absurdných rozhodnutí a trápnych vyhlásení štátnych úradníkov? Ako sa žije v Moldave nad Bodvou a akú šancu na spravodlivosť majú občania, ak sa proti nim spojí štátna moc?Môže sa niečo také stať aj nám a budeme sa vedieť štátnej moci ubrániť? Obľúbený publicista a prekladateľ Samo Marec s Veronikou Prušovou, ktorá sa ako reportérka roky venuje téme súdnictva, sa pri svojom pátraní neobmedzili len na rekonštrukciu udalostí z Moldavy a zo súdnych procesov. Vydali sa aj do hlbokej minulosti, aby pochopili a vysvetlili, kde sa tu Rómovia vlastne vzali a prečo je vzťah majority k nim taký rozporuplný - s pochopením pre obe strany.V knihe nájdete aj príbehy jednotlivých aktérov - Leonarda Horvátha, ktorému sa podarilo vymaniť z chudoby a dnes žije a pracuje v Nemecku, Milana Hudáka, ktorý získal ocenenie Biela vrana a založil Divadlo z chatrče, Ireny Matovej, z ktorej úradníci urobili necitlivým a nezákonným prístupom recidivistku. Ota Horvátha a Ireny Biháriovej, ktorých vzdelanie a prácu vždy zatieni farba ich pleti, či Lýdie Šuchovej, ktorá za práva poškodených dlhé roky neúnavne bojovala a stála aj pri zrode tejto knihy.„To, čo sa 19. júna 2013 stalo v osade Budulovská v Moldave nad Bodvou, je totiž v prvom rade ukážkovým príkladom toho, ako sa všetky mocenské orgány štátu dokážu spojiť proti tým, ktorých majú brániť. Ako polícia, súdy aj politici dokážu konať vo vzájomnom súlade, ak majú proti sebe občanov, ktorí sa brániť nevedia.“O autoroch:Samuel Marec (1982) vyštudoval polonistiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a potom niekoľko rokov pracoval v reklamnej agentúre. Od roku 2008 píše blogy a články pre SME, Denník N, .týždeň a stal sa jedným z najčítanejších slovenských blogerov. Venuje sa prekladu kníh z poľštiny a angličtiny a napísal knihy This Is Hardcore (2013) a Futbal: Pravdivá história (2019).Veronika Prušová (1980) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ešte počas štúdia spolupracovala s agentou SITA, v roku 2006 začala pracovať v denníku SME a odvtedy sa venuje problematike súdnictva. V roku 2014, po vstupe Penty spolu s časťou redakcie zo SME odišla a stála pri vzniku Denníka N. Naďalej sa venuje súdnictvu a často sa tak dostáva k prípadom ľudí, ktorí zažili neprávosť a majú pocit krivdy. S bývalým politickým komentátorom, poradcom prezidentky Zuzany Čaputovej Mariánom Leškom napísala knihu Harabin: Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N v roku 2019. Za dôsledné a objektívne pokrývanie justície získala špeciálnu Novinársku cenu, Cenu zastavme korupciu za rok 2020. 

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredoeurópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského „lupiča s whisky“ Attilu Ambrusa.Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii.„Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby.“Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N„Tváriť sa, že máme všetci rovnaké názory na historické udalosti a prechovávame k nim rovnaké pocity, by bolo pokrytectvo. Právo existovať vedľa seba majú aj protikladné pohľady. S jednou podmienkou - rozdielne historické hodnotenia nemôžu byť podkladom aktuálnych politických požiadaviek. Od tých sa musia politici oboch strán vždy rozhodne dištancovať.“P. Morvay, február 2004„Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, ak politicky motivovanú zbabelú vraždu nebude nazývať vraždou a bude sa ju snažiť pomocou nejakých právnych kľučiek či falšovania histórie bagatelizovať. A žiadna spoločnosť sa nedokáže ubrániť totalitným praktikám, ak nepochopí, ako fungujú a akí ľudia ich šíria alebo im slúžia.“P. Morvay, september 2008Peter Morvay (1968 –2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.Ukážka9. 8. 1999 Respekt Robin Hood transformáciePred mesiacom využil najznámejší lupič Maďarska nepo­zornosť strážcov a počas svojej pravidelnej prechádzky po väzenskom dvore utiekol. Svižne preliezol štvormetrový múr, dostal sa do jednej z kancelárií, tam zviazal predlžovačky a tele­fónne káble a cez nezamrežované okno väznicu opustil. Polícii trvalo pol dňa, kým uzavrela všetky výjazdy z hlavného mesta. Odvtedy po utečencovi neúspešne pátra. Nejde tu iba o príbeh lupiča. Celý prípad poukazuje aj na to, ako sa môžu pozerať na svojich Robinov Hoodov občania postkomunistickej Európy. Keď zlyhá parťák Dnes tridsaťdvaročný Attila Ambrus začínal ako brankár jed­ného z mála maďarských profesionálnych hokejových tímov. Počuli ste niekedy o maďarskom hokeji? Veľmi to asi nevyná­šalo. Ambrus, túžiaci po živote na vysokej nohe, hľadal možnosť, ako si privyrobiť. V januári 1993 začal s pištoľou v ruke prepa­dávať bankové pobočky, poštové úrady a cestovky v Budapeš­ti. Postupne navštívil 27 miest a nazhromaždil lup v hodnote 142 miliónov forintov (približne 22 miliónov korún). Väčšinu akcií absolvoval sám, ale pred časom podľahol pre­hováraniu svojho mladšieho kolegu-hokejistu Gábora Orbána a pribral ho. Nemal to veru robiť. Posledné prepadnutie sa uskutočnilo tento rok 15. januára a veľmi sa nevydarilo. Am­brus vraj bol postupom času pri akciách čoraz hrubší a na zastrašenie občas vystrelil do vzduchu z pištole. Jeden taký výstrel počul majiteľ susedného obchodu a zavolal políciu. Ambrus s korisťou 18 miliónov forintov stačil zmiznúť, ale Orbána polícia chytila.Ako sa Ambrus neskôr v jednom rozhovore posťažoval, do­lapený člen dvojice mal podľa dohody pre podobné prípady odolávať výsluchu aspoň tri hodiny, kým prezradí totožnosť svojho parťáka. Ten druhý by tak získal čas potrebný na opus­tenie Maďarska. Ambrus sa aj po neúspechu urýchlene vydal k rumunským hraniciam. Sám pochádzal z maďarskej menši­ny v Rumunsku a niekde v divokých sedmohradských horách chcel prečkať čas, kým po ňom bude najväčšia zhánka. Orbán však po zatknutí všetko okamžite vyklopil. Ambrus navyše nedokázal odísť bez svojho psa, pre ktorého sa vrátil domov, cestou ešte natankoval a kúpil si fľašu škótskej. Sprá­vu o jeho úteku dostali colníci na hraničnom priechode štvrť hodiny predtým, než k nim Ambrus dorazil. Našli u neho štyri pištole.

Už pri jej narodení sa vyskytli problémy s identitou, pridelili jej totiž nesprávne rodné číslo. Mohlo za to možno jej vietnamské meno: Hoa Nguyễn Thị. Dnes ju všetci volajú Kvet. Narodila sa na Slovensku, má slovenské občianstvo, plnohodnotne tu žije, podieľa sa na veciach verejných, premýšľa po slovensky a svoju budúcnosť vidí v tejto krajine. Na papieri je Slovenka, ale celý život musí túto pozíciu obhajovať. Jej príbeh je príbehom mnohých dievčat, chlapcov, žien i mužov, ktorí na Slovensko prišli z rôznych dôvodov – ako ekonomickí migranti, vojnoví utečenci, kvôli rodine či štúdiu. Otvorene hovorí o živote v uzavretej komunite, o hľadaní identity medzi dvoma tak veľmi odlišnými kultúrami, o jedle a zvykoch, o rasizme aj priateľstve.Editorom knihy bol Martin M. Šimečka."Často sa pýtam samej seba,  kým by som bola, keby som sa nenarodila na Slovensku. Mala by moja rodina v inej krajine tiež ázijské bistro alebo obchod s oblečením? Mali by sme tiež tak málo priateľov? Mala by som lepší vzťah so sestrou? Trápila by som sa rovnako s rasizmom? Bola by som v takom živote v inej krajine výtvarníčkou? Nikdy sa to nedozviem, pretože som sa na Slovensku narodila." Ukážky z knihy nájdete tu a tu.Kvet Nguyen (Hoa Nguyen Thi) sa narodila v roku 1995 na Slovensku. Je fotografka, vizuálna umelkyňa a aktuálne aj doktorandka na Katedre fotografie a nových médií (VŠVU). Pravidelne vystavuje v Európe, ale aj v iných častiach sveta. Témam inakosti a identity sa aktívne venuje nielen vo svojich umeleckých projektoch, ale otvorenú diskusiu otvára aj v rámci rozhovorov alebo iných platforiem. V roku 2018 spolu s Denníkom N pripravili reportáž o príbehu Vietnamcov na Slovensku, ktorá bola ocenená Novinárskou cenou. Spoluzaložila komunitnú organizáciu Vietnamské korene a tiež aj umelecké združenie päť & pól."Pracovitosť mojich rodičov je pre mnoho ľudí na Slovensku ťažko pochopiteľná, napriek povestnej pracovitosti Slovákov. Vychádza z vietnamskej aj rodinnej tradície. Mama pracovala na ryžových poliach a zároveň študovala; otec spomínal na svojich predkov, ktorí sa išli zodrať pre každé zrnko ryže. Táto vlastnosť pomohla na Slovensku zmierniť odpor voči Vietnamcom, lebo je mnohým zrejmé, že nezaťažujú sociálny systém a nerobia problémy. Nie však všetkým."