Láska k horám sa na deti prenáša!Máte radi hory, narodilo sa vám dieťa a rozmýšľate, na ako dlho budete bez turistiky? Máme pre vás dobrú správu. Na túru môžete ísť, len čo vám to sily dovolia. Bude to iné, zrejme sa pozriete na miesta, kam ste predtým nechodili, a budete musieť riešiť úplne iné problémy ako doposiaľ, no povinnú outdoorovú abstinenciu to neznamená. Naopak, ak chcete neskôr so staršími deťmi chodiť do hôr za outdoorovými športmi pravidelne, treba v prírode tráviť voľný čas odmalička. Deti si zvyknú na prostredie a bude to ich prirodzený biotop. Otázka nebude znieť, či sa cez víkend pôjde do hôr, ale kam a ako.Táto praktická príručka vás prevedie všetkým, čo treba vedieť a mať nachystané pred tým, ako vyrazíte s deťmi na hory. Čo zabaliť do batoha sebe a čo deťom? Ako plánovať? Čomu sa vyhnúť? Ako sa stravovať a ako sa obliecť? Do ktorej doliny sa dá ísť aj s kočíkom?  Súčasťou knihy je aj turistický zápisník - cancák, ktorý vám pomôže uchovať nezabudnuteľné zážitky z každej túry. Je dokonalým spoločníkom každého turistu, cyklistu, horolezca či skialpinistu, ktorý chce mať prehľad o túrach, ktoré absolvoval.Jej autormi sú skúsení turisti Soňa a Ľubomír Mäkkí, ktorí spolu so synmi Matejom a Jakubom prešli stovky kilometrov trás pešo, s nosičom, kočíkom, na bicykli, na lyžiach aj v kanoe.  Prečítajte si ukážku z knihy.Ľubomír Mäkký (1981) je rodený Bratislavčan, ktorý sa dostal k horám vďaka svojmu učiteľovi geografie na gymnáziu. Vyštudoval Fakultu managementu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2002 spoluzakladal internetový magazín o horách HIKING.SK, ktorý doposiaľ vedie. Venuje sa turistike, horskému bicyklovaniu, skialpinizmu, ferratám a občas lezie.Soňa Mäkká (1981) pochádza zo Záhoria, no už v detstve sa presťahovala do Bratislavy. K horám sa dostala vďaka svojim rodičom. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2007 pracovala ako šéfredaktorka HIKING.SK. Koncom roka 2019 začala písať pre Denník N. Venuje sa najmä témam ochrany prírody, životného prostredia a turistiky. Z outdoorových športov má najradšej turistiku, ferraty a backcountry lyžovanie.V roku 2011 sa im narodil syn Jakub a o štyri roky neskôr syn Matej. Oboch od útleho detstva vedú k láske k prírode a outdoorovým aktivitám v horách. Ich prirodzeným biotopom sú lesy Malých Karpát a skaly Vysokých Tatier, no dobre vychádzajú aj s tajchami Štiavnických vrchov, hoľami Nízkych Tatier, roklinami Slovenského raja, dolinami Veľkej Fatry a hrebeňom Malej Fatry. Najradšej majú turistiku a horské bicyklovanie, v zime skitouring.

Pôsobivý životopis propagandistu druhej svetovej vojny Seftona Delmera od jedného z popredných odborníkov na dezinformácie prináša ťažké otázky o povahe informácií. Čo ak nedokážeme bojovať pravdou proti lži? Dá sa vôbec vyhrať informačná vojna?V lete 1941 Hitler ovládol Európu od Atlantiku po Čierne more. Británia sa snažila bojovať s mocnou nemeckou propagandistickou mašinériou a zdôrazňovala, že Hitlerove časté rozhlasové prejavy, ktoré sa šírili po uliciach  a do domácností, sú založené na klamstvách a nebezpečných predstavách. Britské tvrdenia, že Hitler predstavuje riziko pre bezpečnosť Európy, však mali len slabý vplyv na vlny dezinformácií.S výnimkou vysielania človeka s prezývkou der Chef, Nemca, ktorý spochybňoval nacistickú doktrínu. Mal prístup k tajomstvám vysokopostavených nemeckých vojenských funkcionárov a hovoril o vnútornej vzbure. Medzi jeho poslucháčov patrili nemeckí vojaci a občania, ale aj politici vo Washingtone, D. C., ktorí zvažovali vstup do vojny. No čo je najdôležitejšie, der Chef bol fikciou. Jeho postavu vytvoril britský propagandista Sefton Delmer, ktorý vo vojne zohral jedinečnú úlohu. Peter Pomerantsev sa snaží vyrozprávať Delmerov príbeh a súčasne je konfrontovaný s informačnou vojnou týkajúcou sa vojny v Ukrajine a odkrýva klamstvá Vladimira Putina. Kniha Ako vyhrať informačnú vojnu nie je len príbehom Seftona Delmera, ale upozorňuje aj na podoby súčasnej propagandy a snaží sa zvrátiť priebeh informačnej vojny, ktorá formuje dnešnú realitu pred našimi očami.Knihu preložila Mária Mlynarčíková.Prečítajte si ukážku z knihy.Peter Pomerantsev je vedúci pracovník v Inštitúte Agora na Univerzite Johnsa Hopkinsa a v Inštitúte globálnych záležitostí na London School of Economics, kde vedie iniciatívu Arena, ktorá sa venuje skúmaniu pôvodu dezinformácií a tomu, čo s nimi súvisí. Je prispievajúcim redaktorom a publicistom v American Interest. Jeho prvá kniha Nothing is True and Everything is Possible získala v roku 2016 cenu Kráľovskej literárnej spoločnosti Ondaatje. Bola nominovaná aj na ocenenie Samuela Johnsona, Guardian First Book, Pushkin House a Gordona Burnsa.

Ukrajina sa zmieta v napätej vojne s Ruskom o zachovanie svojej územnej celistvosti a politickej nezávislosti. Súčasný konflikt je posledným v dlhej histórii bojov o jej územie a o uznanie jej existencie ako samostatného národného štátu. Oceňovaný historik Serhii Plokhy tvrdí, že ak chceme pochopiť prítomnosť a budúcnosť tejto krajiny, musíme najskôr spoznať jej minulosť.  Ukrajinu, ktorá sa nachádza na križovatke medzi strednou Európou, Ruskom a Blízkym východom, formovali rozličné impériá, ktorým slúžila ako strategická brána medzi Východom a Západom – počnúc Byzanciou a Osmanskou ríšou, končiac Treťou ríšou a Sovietskym zväzom. Ukrajina bola po stáročia miestom, kde sa stretávali rôzne kultúry. Miešali sa tu usadlé a kočovné národy a na stepnom pohraničí sa stretávalo kresťanstvo s islamom, čo viedlo k vytvoreniu spoločenstva divokých bojovníkov známych ako kozáci. Súbežné pôsobenie katolíckej a pravoslávnej cirkvi tu zas vytvorilo náboženskú tradíciu, ktorá spája západné a východné kresťanstvo. Ukrajina bola aj domovom miliónov židov či rodiskom chasidizmu – a jedným z vražedných polí holokaustu.Plokhy skúma historickú identitu Ukrajiny na životoch hlavných postáv ukrajinských dejín: kyjevskoruského princa Jaroslava Múdreho, ktorého dcéra Anna sa stala francúzskou kráľovnou; kozáckeho vládcu Ivana Mazepu, ktorého Byron a Puškin zvečnili vo svojich básňach; Nikitu Chruščova a jeho chránenca Leonida Brežneva, ktorý sa napokon stal jeho nepriateľom, a aj na životoch hrdinov protestov na Majdane z rokov 2013 a 2014, ktorí stelesňujú súčasný boj o budúcnosť Ukrajiny.Ako vysvetľuje Plokhy, dnešná kríza je tragickým opakovaním histórie, pretože Ukrajina sa opäť ocitla v centre boja globálnych rozmerov. Kniha Brána do Európy poskytuje jedinečný pohľad na pôvod a potenciálne dôsledky najnebezpečnejšej medzinárodnej krízy od konca studenej vojny.Knihu preložil Peter Tkačenko.Prečítajte si ukážku a rozhovor s autorom.Serhii Plokhy je profesorom ukrajinských dejín na Harvardovej univerzite, kde zároveň vedie Ukrajinský výskumný inštitút. Je autorom početných kníh vrátane oceňovaných titulov The Last Empire: The Final Days of the Soviet Union (Posledné impérium: Záverečné dni Sovietskeho zväzu), Chernobyl: History of a Tragedy (Černobyľ: Dejiny jadrovej katastrofy) a najčerstvejšej práce Atoms and Ashes: A Global History of Nuclear Disaster (Atómy a popol: Globálne dejiny jadrovej katastrofy). Za svoje knihy získal množstvo literárnych ocenení. Žije v meste Burlington v štáte Massachusetts.

Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia? „Šimečkov jazyk je nádherne jednoduchý, zdobený jemnou čipkou sebairónie. V rozprávaní je od začiatku ticho prítomné aj uvedomovanie si starnutia, nevyliečiteľnej choroby a definitívy vlastnej smrti. Je to vzrušený a vzrušujúci text. Čitateľa môže predsa len upokojiť jeho ľudský odkaz: spomaľme a žime s mierou. Presne podľa Aristotelovho napomenutia.“ László Szigeti, editor knihy, spisovateľ a dlhoročný riaditeľ vydavateľstva Kalligram. Telesná výchova je dostupná aj ako audiokniha na knihy.audio v podaní samotného autora Martina M. Šimečku a s hudbou kapely Modré hory. Vypočujte si ukážku z audioknihy.Prečítajte si rozhovor s Martinom M. Šimečkom. Prečítajte si reportáž o tom ako kniha Telesná výchova vznikala.  O autorovi: Martin M. Šimečka (1957) patril do roku 1989 do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Napísal aj jednu z najpredávanejších kníh knižnej edície Denníka N Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech).

Presťahovať sa za mesto je lákavejšou možnosťou pre čoraz väčší počet ľudí, ktorí sa snažia nájsť kvalitné a cenovo dostupné bývanie. Veď kto by nechcel bývať v rodinnom dome, no stále v blízkosti mesta? Príchod nových rezidentov však prináša celý rad zmien a z donedávna pokojných prímestských obcí sa postupne stávajú rýchlo rastúce predmestia. Hovoríme o suburbanizácii - procese populačného a ekonomického rastu v zázemí miest, jednom z najdynamickejších procesov v novodobých dejinách Slovenska.Ako sa menilo zázemie Bratislavy? Ako sa žije na predmestiach a aké sú výhody či nevýhody života v nich? Odkiaľ a kam sa sťahujeme a ako ďaleko dochádzame? Kniha prináša súbor máp a grafov, ktoré zachytávajú tento proces z rôznych perspektív. Prostredníctvom rozmanitých vizualizácií dokumentuje premenu zázemia Bratislavy, osvetľuje základné pojmy, trendy a tendencie. Nájdete v nej aj množstvo vysvetľujúcich textov. Je tak určená všetkým, ktorí radi skúmajú mapy a uvažujú o priestorových prejavoch vývoja spoločnosti. Prečítajte si rozhovor s jedným z autorov Mgr. Martinom Švedom, PhD.

Nahliadnite do zákulisia firmy WeWork v podaní novinárov, ktorí odhalili škandalózne praktiky jeho bezškrupulózneho zakladateľa trpiaceho grandióznym sebaklamom.Adam Neumann sa do New Yorku presťahoval v roku 2001 potom, ako odslúžil päť zo siedmich rokov povinnej vojenskej služby v izraelskom námorníctve. O pätnásť rokov neskôr sa ocitol v pozícii sympatického riaditeľa spoločnosti s hodnotou 47 miliárd dolárov. Takmer dvojmetrový mladík s dlhými vlasmi a ústami plnými rečí, že život má byť prechádzka ružovou záhradou, bol zosobnením predstáv o podnikateľovi zo Silicon Valley. Ponúkal takmer hypnotizujúcu víziu: radikálnu zmenu pracovného prostredia šitú na mieru generácii mileniálov. Nazval ju WeWork.Neumannove ambície podporované miliardami dolárov od investorov rástli do neba. WeWork už nemal byť len poskytovateľom kancelárskych priestorov, mal stavať školy, budovať mestá či kolonizovať Mars. Spoločnosť v honbe za víziou svojho zakladateľa míňala peniaze rýchlejšie, než ich dokázala nadobudnúť. Šéf firmy brázdil celú zemeguľu na súkromnom lietadle v marihuanovom opare a snažil sa získavať ďalší kapitál, no koncom roka 2019, bezprostredne pred vstupom na burzu, sa mu všetko rozpadlo pod rukami. Neumanna vyhnali z vlastnej firmy, no jeho status miliardára tým nijako neutrpel. Nevšedný rast firmy WeWork prilákal najrôznejšie postavy finančného systému, ochotné ignorovať zjavné riziká. Jej náhly prepad však začal nadobúdať podobné kontúry ako v prípade neslávne známej firmy Theranos. Ako je možné, že sa niektoré z najväčších bánk a množstvo renomovaných investorov dokázalo nadchnúť pre takýto zjavný podfuk? A čo to znamená pre budúcnosť startupov v Silicon Valley? Odpoveď na tieto a ďalšie otázky o vzostupe a páde firmy WeWork hľadajú reportéri denníka Wall Street Journal Eliot Brown a jeho kolegyňa Maureen Farrell.   Knihu preložil Filip Pacalaj.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Vypočujte si ukážku z knihy vo forme podcastu.Eliot Brown sa venuje problematike startupov a rizikového kapitálu v denníku Wall Street Journal, kde pôsobí ako redaktor pre trh s nehnuteľnosťami od roku 2010, potom čo odišiel z New York Observer. Je absolvent Macalester College, žije v San Franciscu. Maureen Farrell od roku 2021 pracuje v New York Times, kde prestúpila po ôsmich rokoch pôsobenia v denníku Wall Street Journal. Žurnalistiku študovala na Duke University a Columbia University Graduate School of Journalism. Žije v New Yorku.

Šiltovka s trojzubcom tak, ako ho nosí prezident Zelenskyj.100 % organická bavlna. Hmotnosť látky: 271 g/m². Nastaviteľná veľkosť.Najmenej 50 % z ceny, ktorú zaplatíte, pôjde na charitatívne účely priamo na Ukrajine. Zvyšná časť sú výrobné náklady - produkt je navrhnutý a vyrobený na Ukrajine, takže priamo podporujete miestne podniky, ktoré sú vojnou zasiahnuté. (Denník N si neponecháva žiadnu časť z ceny produktu a hradí náklady spojené s logistikou.) Produkt je originálnym výrobkom organizácie Saint Javelin, ktorá začala na Ukrajine pomáhať už pár dni po vypuknutí vojny. Ide o rovnaký tovar, aký kúpite za rovnakú cenu aj priamo na webe Saint Javelinu, Denník N nakúpil väčšie množstvo a naraz tovar doviezol a preclil. Vďaka tomu vy zaplatíte nižšie poštovné, zároveň vďaka nižším nákladom väčšia časť z ceny ide priamo na podporu ľudí v núdzi. O presnom použití získaných prostriedkov rozhodujú priamo zamestnanci Saint Javelinu na Ukrajine.