"Povinné čítanie pre každého, kto žiada o vodičský preukaz."- Mary Roach, New York TimesPrečo sa na cestách správame tak, ako sa správame, a čo to o nás hovorí? Správajú sa ženy odlišne od mužov? Prečo vznikajú niektoré zápchy zdanlivo celkom bezdôvodne? Prečo aj malá nehoda vedie k tomu, že sa niekde zasekneme na desiatky minút? Zlepšujú autobusové pruhy plynulosť premávky alebo je to presne naopak? Ako veľmi nebezpečné sú kamióny s návesmi? To sú len niektoré z pozoruhodných otázok, na ktoré sa v tejto fascinujúcej prehliadke záhadami ciest Tom Vanderbilt pokúša nájsť odpovede. Na základe vyčerpávajúceho výskumu a rozhovorov s odborníkmi na šoférovanie a dopravnými úradníkmi zo všetkých kútov sveta autor odhaľuje prekvapivo zložitú sieť fyzických, psychologických a technických faktorov, ktoré vysvetľujú, ako funguje premávka, prečo šoférujeme tak, ako šoférujeme, a čo o nás prezrádza náš spôsob jazdy. Vanderbilt skúma limity vnímania a kognitívnych funkcií, ktoré z nás robia horších vodičov, než si myslíme. Ukazuje, ako napríklad vďaka kruhovým objazdom, ktoré sa zdajú nebezpečné a chaotické, je premávka v skutočnosti bezpečnejšia. Zároveň odhaduje, na koho budú iní zúrivo trúbiť a prečo. Auto je ústrednou súčasťou nášho každodenného života. Tom Vanderbilt ukazuje, ako za volantom funguje naša myseľ a spôsob, akým na ceste vzájomne komunikujeme. V konečnom dôsledku je totiž premávka viac než len obraz ľudskej povahy. Táto kniha mení spôsob, akým nazeráme na seba a svet okolo nás. A ktovie? Možno z nás dokonca urobí lepších šoférov.Knihu preložil Marián Hamada.Prečítajte si ukážku z knihy.Tom Vanderbilt (1968) je americký novinár, bloger a spisovateľ. Venuje sa písaniu o dizajne, technike, vede a kultúre a svoje články a eseje publikoval v mnohých renomovaných kultúrnych, ekonomických a vedecko-technických časopisoch. Zároveň pracuje ako konzultant pre veľké americké spoločnosti a prednáša na rôznych inštitúciách a univerzitách po celom svete. V slovenčine vyšla v roku 2021 jeho kniha Začíname. Kniha Za volantom sa okamžite po vydaní zaradila medzi svetové bestsellery a vyšla v 18 krajinách. Autor žije v New Yorku.

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális, sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie, a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov. Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí.Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.„Stredovek založil celú modernú spoločnosť. V stredoveku vznikol štát, mesto, národ, univerzity alebo aj banky so svojimi nástrojmi ako pôžičky či hypotéky. Ale aj množstvo ďalších, dnes samozrejmých vecí: mlynské koleso, stroj, hodina a hodinky pohybujúce sa prostredníctvom ozubeného prevodu, kniha, vidlička...“Daniela Dvořáková sa špecializuje na neskorostredoveké dejiny Uhorského kráľovstva, aristokraciu, dvorskú kultúru, postavenie ženy v stredovekej spoločnosti, každodenný život hradnej šľachty, zoohistóriu a stredoveké pramene. Pôsobí ako vedecká pracovníčka v Historickom ústave SAV v Bratislave a venuje sa vydavateľskej činnosti v rodinnom Vydavateľstve Rak. Jej knihy vychádzajú nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Bola manželkou Pavla Dvořáka, žije a tvorí v Budmericiach. Tomáš Gális vyštudoval sociológiu na FiF UK. Do novín začal písať v roku 2000, pracoval v Hospodárskych novinách, v .týždni a v SME, odkiaľ prešiel do Denníka N. Je autorom knižných rozhovorov s Alexandrom Dulebom (Rusko, Ukrajina a my), s Mariánom Leškom (Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej), s Grigorijom Mesežnikovom (Rok protestov) a s Ivanom Miklošom (Už dávno nevidím svet čierno-bielo) a detskej knihy Zábava na cestách. Denisa Gura Doričová vyštudovala vedu o výtvarnom umení na FiF UK. Pracovala v Hospodárskych novinách, v Slovenskom divadle tanca aj v treťom sektore. Publikovala v Kultúrnom živote, v .týždni, v SME a v Denníku N. V súčasnosti je redaktorkou vo vydavateľstve IKAR. S Danielom Brunovským napísala knihu rozhovorov s výtvarníkmi Slovenské ateliéry (Daniel Brunovský, 2010), je aj autorkou knižných rozhovorov s Ivanom Štúrom Kto chce žiť, nech sa kýve (Premedia, 2014) a s Pavlom Černákom Správa o stave duše (Premedia, 2018). „Pre ženy bolo ovdovenie buď úplným oslobodením, najmä ak boli majetné a žili v meste, alebo úplnou katastrofou, ak nemali deti a príbuzných, ktorí by sa ich ujali." "Naše domnienky musia byť postavené na prameňoch, nie na fantázii. A zistenia z písomných prameňov treba konfrontovať s poznatkami archeológie, etnografie, umenovedy a ďalších vedeckých disciplín. Fantázia je len farba, ktorá dotvorí obraz vyskladaný z reálnych poznatkov. Ale úplná pravda je, žiaľ, s odstupom niekoľkých stáročí neuchopiteľná.“

Text tejto knihy vznikol počas mesačného putovania Martina M. Šimečku Slovenskom. Reportáž bola publikovaná v Denníku N a u čitateľov vzbudila veľkú pozornosť, preto sme sa rozhodli vydať ju aj knižne.Martin M. Šimečka sa začiatkom júna 2022 vybral do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal v úmysle napísať ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú úlohu zohrala náhoda. Vybral si červenú značku, lebo sa tiahne celým Slovenskom, kopíruje Cestu hrdinov SNP a zároveň pútnikovi umožňuje túlať sa po horách bez toho, aby musel premýšľať o cieli. „Medzi turistom a pútnikom je dôležitý rozdiel,“ píše Petr Koubský v úvode knihy. Ten prvý sa podľa neho pohybuje po povrchu, ten druhý sa ponára do hĺbky – do krajiny, do seba, do tradície a zaoberá sa skôr vnútornými než vonkajšími dojmami. Málo fotografuje, trochu premýšľa, riadi sa náhodou, môže sa stratiť.Aj Šimečka niekoľkokrát zišiel z cesty, no to mu umožnilo stretnúť ľudí žijúcich na samotách a v zabudnutých kútoch Slovenska, rozprávať sa s nimi, prijať ich pohostinnosť, počúvať ich a sprostredkovať nám Slovensko zabudnuté, rozčarované, nedôverčivé, ale aj duchovné a veľkorysé. Prečítajte si rozhovor alebo vypočujte podcast s Martinom M. Šimečkom a Monikou Tódovou o jeho putovaní. Martin M. Šimečka (1957) do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa a v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydalo české vydavateľstvo Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech). V knižnej edícii Denníka N mu v roku 2017 vyšla kniha Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi) a v roku 2020 Telesná výchova (Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli).

Mimoriadne úspešná kniha Juraja Čokynu je venovaná deťom, ktoré sú odpísané ešte predtým ako si prvýkrát sadnú do školskej lavice. Na Slovensku žijú desaťtisíce detí, ktoré nemajú šancu mať sa v živote dobre. Tisícky detí prepadávajú už v prvom ročníku a základnú školu nikdy nedokončia. Učitelia im nevedia pomôcť a ani učiteľom v ich snahe nikto nepomáha. Aká je vlastne štartovacia čiara týchto detí a aké metódy môžu učitelia využívať? Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ a ako by sa mal zmeniť systém vzdelávania na Slovensku? Kniha do hĺbky skúma príčiny zlyhaní znevýhodnených detí, ich rodičov, učiteľov,  ale aj štátu a prináša aj riešenia. Jej autor Juraj Čokyna nie je vedec ani dlhoročný učiteľ. Školstvo je však preňho životným poslaním a snaží sa do tejto problematiky hlboko preniknúť. Prostredníctvom Teach for Slovakia učil dva roky deti z chudobného prostredia, začal o svojich skúsenostiach písať blogy a nakoniec aj knihu. Vďaka jeho skúsenostiam je táto kniha plná príbehov a aj zrozumiteľných návodov – a dá sa jej veriť.Editor knihy Juraj Koník je redaktorom Denníka N. V roku 2018 získal dve Novinárske ceny za reportáž práve o Jurajovi Čokynovi. Táto reportáž bola inšpiráciou pri vzniku knihy.Denník N vydal niekoľko úspešných vzdelávacích príručiek pre stredné školy. Myslíme však aj na učiteľov, ktorí učia v tom najťažšom prostredí – v okrajových školách plných demotivovaných a pre zle nastavený školský systém vopred odpísaných detí. Preto sme vydali aj knihu Juraja Čokynu A okraje máš kde? Táto kniha je určená všetkým frustrovaným učiteľom, ale aj tým, ktorí sa nevzdávajú, potrebujú len pomôcť dostať sa z rutiny, prekonať smútok z toho, že deti nedokázali posunúť. Môže byť dobrou pomôckou pre ľudí, ktorí majú možnosť zlepšiť zákony a systém nášho školstva.Juraj Čokyna je novinár, učiteľ a aktivista, pochádza z Vrábľov. Vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a neskôr politickú vedu na Central European University v Budapešti. Stážoval v Transparency International, pracoval ako redaktor v denníku Sme a reportér v Denníku N. Potom odišiel na východ Slovenska a cez program Teach for Slovakia učil dva roky v základnej škole v Šarišských Bohdanovciach aj deti z vylúčených komunít. Po napísaní knihy nastúpil na Inštitút vzdelávacej politiky na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, kde pôsobil ako analytik v oblasti inklúzie a (de)segregácie. Je spoluautorom analýzy o podmienkach v školách a zapájaní detí do vyučovania počas prvej vlny pandémie. Po konflikte s vtedajším vedením ministerstva odišiel pracovať do výroby vo fabrike vo Vrábľoch, aby skúmal situáciu ľudí patriacich k pracujúcej chudobe. Je členom občianskeho združenia Vráble si Ty, kde spoluorganizoval úspešnú kampaň ku komunálnym voľbám v roku 2022. „Prečítal som množstvo štúdií, reportov a rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú oveľa dlhšie ako ja a rozumejú jej, a uvedomil som si, že detí za okrajmi je oveľa viac. Zistil som však aj to, že za okrajmi nášho záujmu sú aj ľudia, ktorí vychovávajú naše deti. Učitelia by mali deťom pomáhať k lepšej budúcnosti, učiť ich dôležité veci. To sa im však nedarí a výsledky väčšiny ich žiakov sa rokmi ešte zhoršujú.“ - Juraj Čokyna„S Jurajom Čokynom sa ocitneme v prevažne rómskej škole, ale pozor, táto kniha nie je iba o Rómoch a osadách. Naše školstvo potrebuje zmenu takmer všade, po celej krajine. Slovenské deti bez rozdielu zaostávajú v matematike aj v čítaní, nerozumejú svetu prírodných vied. Ukazujú to všetky testy, ktoré nás porovnávajú s vyspelým svetom. Veľké problémy však vidno najmä tam, kde žije mnoho chudobných rodín, čo sa do veľkej miery prelína s oblasťami života slovenských Rómov – v osadách a getách.“ Juraj Koník, editor, reportér Denníka N

Unikátne zhrnutie prvých mesiacov ruskej vojny v denníkových zápiskoch a rozhovoroch s tými, ktorí tam boli Ruský vpád na Ukrajinu zasiahol reportéra Deníka N Lukáša Prchala natoľko, že si začal písať denník. O tom, čo sa dialo na fronte, v redakcii, ale aj v jeho vnútri. Geopolitické šachy sa v jeho svižných záznamoch miešajú s čriepkami z osobného života. Vojnové zverstvá kontrastujú s príbehmi hrdinstva. K tomu navyše vyspovedal päť kolegov, ktorí reportovali priamo z Ukrajiny. Výsledkom je unikátne zhrnutie prvých sedemdesiatich piatich dní vojny, ktorá otriasla všetkými našimi istotami. O autorovi:Lukáš Prchal je reportér Deníka N. Predtým pracoval ako redaktor v Aktuálně.cz a v Hospodárskych novinách. Je držiteľom ocenenia Novinářska křepelka, ceny pre najlepšieho novinára do 33 rokov, a Novinárskej ceny za špeciál venujúci sa šíreniu dezinformacií. Vyštudoval literatúru a tvorivé písanie na Literárnej akadémii, vydal prozaické knihy Den v nedohlednu a S pavoukem na skle. V novinárskych textoch sa zaoberá predovšetkým odhaľovaním ruského vplyvu v Česku a kauzami spojenými s okolím prezidenta Miloša Zemana.  „Od konce druhé světové války jsme v Evropě žili sedmdesát šest let v míru. Další rok však už nepřidáme. Dvacátého čtvrtého února dal Vladimir Putin svým jednotkám příkaz ke vpádu na Ukrajinu. Ruští vojáci začali ničit, vraždit, znásilňovat. Tato knížka mapuje první měsíce konfliktu. Navzdory tomu, že se v ní píše o strašných věcech, je moc dobře, že ji máme. Pomůže nám nezapomenout na to, co si pamatovat potřebujeme.“ Michael Romancov, politický geograf, pedagog a publicista

Presťahovať sa za mesto je lákavejšou možnosťou pre čoraz väčší počet ľudí, ktorí sa snažia nájsť kvalitné a cenovo dostupné bývanie. Veď kto by nechcel bývať v rodinnom dome, no stále v blízkosti mesta? Príchod nových rezidentov však prináša celý rad zmien a z donedávna pokojných prímestských obcí sa postupne stávajú rýchlo rastúce predmestia. Hovoríme o suburbanizácii - procese populačného a ekonomického rastu v zázemí miest, jednom z najdynamickejších procesov v novodobých dejinách Slovenska.Ako sa menilo zázemie Bratislavy? Ako sa žije na predmestiach a aké sú výhody či nevýhody života v nich? Odkiaľ a kam sa sťahujeme a ako ďaleko dochádzame? Kniha prináša súbor máp a grafov, ktoré zachytávajú tento proces z rôznych perspektív. Prostredníctvom rozmanitých vizualizácií dokumentuje premenu zázemia Bratislavy, osvetľuje základné pojmy, trendy a tendencie. Nájdete v nej aj množstvo vysvetľujúcich textov. Je tak určená všetkým, ktorí radi skúmajú mapy a uvažujú o priestorových prejavoch vývoja spoločnosti. Prečítajte si rozhovor s jedným z autorov Mgr. Martinom Švedom, PhD.

Pôsobivý životopis propagandistu druhej svetovej vojny Seftona Delmera od jedného z popredných odborníkov na dezinformácie prináša ťažké otázky o povahe informácií. Čo ak nedokážeme bojovať pravdou proti lži? Dá sa vôbec vyhrať informačná vojna?V lete 1941 Hitler ovládol Európu od Atlantiku po Čierne more. Británia sa snažila bojovať s mocnou nemeckou propagandistickou mašinériou a zdôrazňovala, že Hitlerove časté rozhlasové prejavy, ktoré sa šírili po uliciach  a do domácností, sú založené na klamstvách a nebezpečných predstavách. Britské tvrdenia, že Hitler predstavuje riziko pre bezpečnosť Európy, však mali len slabý vplyv na vlny dezinformácií.S výnimkou vysielania človeka s prezývkou der Chef, Nemca, ktorý spochybňoval nacistickú doktrínu. Mal prístup k tajomstvám vysokopostavených nemeckých vojenských funkcionárov a hovoril o vnútornej vzbure. Medzi jeho poslucháčov patrili nemeckí vojaci a občania, ale aj politici vo Washingtone, D. C., ktorí zvažovali vstup do vojny. No čo je najdôležitejšie, der Chef bol fikciou. Jeho postavu vytvoril britský propagandista Sefton Delmer, ktorý vo vojne zohral jedinečnú úlohu. Peter Pomerantsev sa snaží vyrozprávať Delmerov príbeh a súčasne je konfrontovaný s informačnou vojnou týkajúcou sa vojny v Ukrajine a odkrýva klamstvá Vladimira Putina. Kniha Ako vyhrať informačnú vojnu nie je len príbehom Seftona Delmera, ale upozorňuje aj na podoby súčasnej propagandy a snaží sa zvrátiť priebeh informačnej vojny, ktorá formuje dnešnú realitu pred našimi očami.Knihu preložila Mária Mlynarčíková.Prečítajte si ukážku z knihy.Peter Pomerantsev je vedúci pracovník v Inštitúte Agora na Univerzite Johnsa Hopkinsa a v Inštitúte globálnych záležitostí na London School of Economics, kde vedie iniciatívu Arena, ktorá sa venuje skúmaniu pôvodu dezinformácií a tomu, čo s nimi súvisí. Je prispievajúcim redaktorom a publicistom v American Interest. Jeho prvá kniha Nothing is True and Everything is Possible získala v roku 2016 cenu Kráľovskej literárnej spoločnosti Ondaatje. Bola nominovaná aj na ocenenie Samuela Johnsona, Guardian First Book, Pushkin House a Gordona Burnsa.

V rokoch 1932 – 1933 zomreli takmer štyri milióny Ukrajincov, ktorých nechal vtedajší režim vyhladovať. Hladomor však predstavoval len polovicu príbehu. V čase, keď na vidieku umierali roľníci, zároveň sovietska tajná polícia zaútočila aj na ukrajinské intelektuálne a politické elity. Kým sa hlad šíril, rozbehla sa ohováračská kampaň a represie namierené proti ukrajinským intelektuálom, profesorom, kurátorom v múzeách, spisovateľom, výtvarníkom, duchovným, teológom, štátnym zamestnancom a úradníkom.Novinárka a spisovateľka Anne Applebaum detailne opisuje, ako sa to vôbec mohlo stať, kto bol za túto tragédiu zodpovedný a aké mala následky. Informácie čerpá z množstva archívnych materiálov a zo spomienok preživších, ale aj z prác ukrajinských vedcov. Ponúka svedectvá tých, ktorí prežili, a vykresľuje, čo dokážu ľudské bytosti, keď ich hlad privedie k šialenstvu. Ukazuje, ako nemilosrdne sovietsky štát využíval propagandu, aby poštval susedov proti sebe a vyhladil údajné protirevolučné živly. Po hladomore nasledoval útok na ukrajinské kultúrne a politické vedenie. Sovietsky zväz zároveň poprel, že k hladomoru vôbec niekedy došlo. Sovietske orgány boli rozhodnuté, že Ukrajina by sa mala vzdať svojich národných ašpirácií a mala by byť pochovaná aj skutočná história krajiny spolu s miliónmi obetí. Kniha Červený hladomor je tragickou stigmou v dejinách dvadsiateho storočia, ale aj spomienkou na tých, ktorí sa stali terčom Stalinovho cieleného štátneho teroru. Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte si rozhovor s autorkou a ukážku z knihy.Anne Applebaum je americká novinárka a spisovateľka. Pôsobila ako komentátorka novín Washington Post, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Spectator a na svetových univerzitách prednášala o americkej, britskej a európskej politike. Venuje sa najmä problematike sovietskeho Ruska a východnej Európy. V roku 2004 získala Pulitzerovu cenu za knihu Gulag: A History. V slovenskom preklade vyšla v roku 2020 jej kniha Súmrak demokracie. S manželom žije v Poľsku a vo Veľkej Británii.