Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom Martin M. Šimečka je burič aj tíšiteľ, provokatér aj mysliteľ, spytujúci sa aj rozprávač, najmä je to však rýdzi intelektuál, akých má stredná Európa málo. Vždy je totiž najprísnejší sám k sebe, a keď premýšľa o svete, skôr či neskôr začne hľadať svoju zodpovednosť za jeho podobu. Už dvakrát sa stal „nepriateľom štátu“, prvý raz to bolo za komunizmu, druhý v období mečiarizmu, a táto skúsenosť mu umožňuje nazerať na Slovensko z unikátnej perspektívy. Je možné milovať krajinu, ktorá vás zavrhne len preto, lebo chcete žiť slobodne? A čo vlastne určuje váš vzťah k spoločnosti? Martin vo svojej knihe prejavuje lásku k Slovensku tým najlepším možným spôsobom – je k nemu kritický. Jeho vzťah totiž neurčujú štátne hranice, národné piesne či trepotajúce vlajky, ale opäť onen pocit zodpovednosti. A z toho plynie nádej. Kniha, ktorú držíte v ruke, je pozvánkou na debatu a závidím vám, že vás jej prečítanie ešte len čaká. Erik Tabery, šéfredaktor českého týždenníka Respekt a člen redakčnej rady Denníka NPrečítajte si ukážky z knihy: Naši spisovatelia sa Tatarku zriekli. Mali strach, ale boli tu aj silnejšie dôvody V čom sa odlišuje slovenský les od českého a čo to hovorí o našej národnej povahe Vypočujte si ukážky z knihy:Príroda a metafyzika, časť 1Príroda a metafyzika, časť 2Niet výhovorky 

Presťahovať sa za mesto je lákavejšou možnosťou pre čoraz väčší počet ľudí, ktorí sa snažia nájsť kvalitné a cenovo dostupné bývanie. Veď kto by nechcel bývať v rodinnom dome, no stále v blízkosti mesta? Príchod nových rezidentov však prináša celý rad zmien a z donedávna pokojných prímestských obcí sa postupne stávajú rýchlo rastúce predmestia. Hovoríme o suburbanizácii - procese populačného a ekonomického rastu v zázemí miest, jednom z najdynamickejších procesov v novodobých dejinách Slovenska.Ako sa menilo zázemie Bratislavy? Ako sa žije na predmestiach a aké sú výhody či nevýhody života v nich? Odkiaľ a kam sa sťahujeme a ako ďaleko dochádzame? Kniha prináša súbor máp a grafov, ktoré zachytávajú tento proces z rôznych perspektív. Prostredníctvom rozmanitých vizualizácií dokumentuje premenu zázemia Bratislavy, osvetľuje základné pojmy, trendy a tendencie. Nájdete v nej aj množstvo vysvetľujúcich textov. Je tak určená všetkým, ktorí radi skúmajú mapy a uvažujú o priestorových prejavoch vývoja spoločnosti. Prečítajte si rozhovor s jedným z autorov Mgr. Martinom Švedom, PhD.

V prvých rokoch svojej existencie sa slovenský štát vo svete poznačenom vojnovým pustošením javil ako oáza mieru a hojnosti. Budovanie chodníkov a kanalizácie, stavebný ruch, veselé sprievody a plné tribúny oslavujúce Boha a národ. Idylický obraz však obstojí len vtedy, ak zabudneme na tisíce zavraždených Židov, na Rómov vytlačených na okraje miest a dedín, na Čechov, Maďarov a Rusínov degradovaných na obyvateľov druhej kategórie. Ak prehliadneme arizácie, násilie a predovšetkým systematickú snahu zmeniť dovtedy multikultúrnu krajinu na slovenský kresťanský monolit podľa vzoru Hitlerovho Nemecka.Historička Hana Kubátová v knihe Kde líšky dávajú dobrú noc. Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku skúma, ako sa formovanie národného štátu počas druhej svetovej vojny prepojilo s kolektívnou zradou a genocídou. Ukazuje, že holokaust nebol len „importovanou“ tragédiou, ktorú Slovensku vnútilo nacistické Nemecko, ale procesom, na ktorom sa podieľali samotní Slováci – politické a náboženské elity, miestni funkcionári aj bežní občania. Táto kniha narúša pohodlný mýtus o Slovensku ako obeti nacistického diktátu a kladie otázku, ako sa mohla krajina, ktorá sa prezentovala ako kresťanská a národná, stať aktívnym účastníkom holokaustu.Kubátová prináša odpoveď podloženú množstvom dôkazov, ktoré hovoria, že k holokaustu neviedli len rozhodnutia mocných. Umožnili ho každodenné prejavy lojality, kompromisov a chamtivosti, a to aj v tých najodľahlejších kútoch krajiny, kde líšky dávajú dobrú noc. Historická analýza udalostí sa prelína s varovaním pred silou nacionalistických ideológií prekračujúcich hranice – geografické aj časové.Kniha vychádza v marci 2025 aj vo vydavateľstve Oxford University Press pod názvom Christian Nationalism, Nation-Building and the Making of the Holocaust in SlovakiaHana Kubátová, M.A., Ph.D.Pôsobí na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity. V minulosti zastávala výskumné pozície na Telavivskej univerzite, v Slovenskej akadémii vied, na Univerzite Heinricha Heineho v Düsseldorfe, v Pamätnom múzeu holokaustu v Spojených štátoch a v Inštitúte pre pokročilé štúdium na Stredoeurópskej univerzite. Je autorkou dvoch ďalších monografií: Nepokradeš! Nálady a postoje slovenské společnosti k židovské otázce, 1938 – 1945 (Academia, 2013) a The Jew in Czech and Slovak Imagination, 1938 – 89: Antisemitism, the Holocaust, and Zionism (Brill, 2018; spolu s Janom Láníčkom). Zároveň je spolueditorkou troch zborníkov.

„Vždy som sníval o tom, že napíšem román, ktorý bude mať zvuk,“ hovorí Jurij Andruchovyč, ktorý celý život spieval, skúšal so svojou kapelou a odohral nespočetné množstvo koncertov. Akustickým románom Rádio Noc sa mu podarilo spustiť jazykový ohňostroj, ktorý doslova exploduje na pozadí klimatických protestov, nástupu pandémie a stupňujúcich sa hrozieb zo strany Ruska. Pri čítaní Andruchovyčových príbehov si nikto nemôže byť istý, či vychádzajú z divokého života alebo z cesty za snom. V jeho ostatnom románe je všetko, ako píšu aj čitatelia na goodreads.com: je to dobrodružný román so zápletkou, burleskná šaškáreň, alternatívna história. Bulgakovská fantazmagória s trochou satiry, erotiky a paródie a s množstvom popkultúrnych odkazov. Obsahuje dokonca dlhý zoznam skladieb, ktoré autor odporúča počúvať v noci pri čítaní.Viac ako 350-stranový román vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej a s prispením editora Valerija Kupku. Andruchovyčov narcistický hrdina rockový hudobník Josyp Rotskyj podporoval revolúciu vo svojej vlasti ako „barikádový klavirista“. V exile si na živobytie zarába hraním salónnej hudby a po sérii dramatických udalostí spojených so zabitím diktátora je nútený vydať sa na útek. Kým jemu robia spoločnosť jeho verní priatelia havran Edgar a milenka Animé, on sám prostredníctvom svojho rozhlasového programu vysiela hudbu, poéziu a dobré príbehy do temného sveta. „Ak je Boh naším otcom, diabol je potom naším nerozlučným priateľom. Počúvate Rádio Noc, od mikrofónu vás zdraví Josyp Rotskyj alebo Jos. Práve odbila polnoc a ja tu s vami budem až do rána. Dnes je piatok trinásteho decembra – ako vidíte, dokonalé podmienky: najhorší dátum najhoršieho mesiaca v najhorší deň v týždni. Skvelá príležitosť stráviť spolu nejaký čas.“ Jurij Andruchovyč sa narodil v roku 1960 v ukrajinskom Stanislave (teraz Ivano‐Frankivsk). Básnik, spisovateľ, esejista, prekladateľ, literárny kritik, jeden zo zakladateľov osobitého prúdu ukrajinskej postmoderny, ktorý dostal názov stanislavský fenomén, sa stal známym v polovici 80. rokov 20. storočia ako člen skupiny básnikov Bu‐Ba‐Bu (burleska – balagán – buffonáda). Andruchovyčove básne z tohto obdobia vyšli v zbierkach Nebo a námestia (1985), Centrum mesta (1989) a Exotické vtáky a rastliny (1991). K písaniu poézie sa vrátil neskôr, keď vydal zbierku Piesne pre mŕtveho kohúta (2004). Jeho básne zhudobnili ukrajinské rockové skupiny Mertvyj piveň a Plač Jeremiji. So svojimi básňami vystupoval s poľskou experimentálnou skupinou Karbido, s ktorou nahral dva albumy. Koncom 80. rokov začal Andruchovyč písať prózu. Ako prozaik debutoval zbierkou realistických poviedok Vľavo, tam, kde je srdce (1989), ktoré mu neskôr poslúžili ako základ scenára k celovečernému filmu Hlad po kyslíku (1992). Povesť významného prozaika si získal po vydaní troch krátkych postmoderných románov Rekreácie (1992; v slovenčine vyšiel v roku 2003, v češtine pod názvom Rekreace aneb Slavnost Vzkříšeného Ducha v roku 2006), Moskoviáda (1993; slovenské vydanie je z roku 2013) a Perverzia (1996). V románovej tvorbe pokračoval knihou Dvanásť obručí (2003) a autobiografickým románom Tajomstvo – namiesto románu (2007). Po zbierke próz Intímne miesta – Lexikón (2011) vydal v roku 2018 román Milenci Justície. V polovici 90. rokov 20. storočia začal publikovať eseje, ktoré vyšli v zbierkach Dezorientácia v krajine (1999), Diabol sa skrýva v syre (2006), Moja Európa (2001; v češtine vyšla pod názvom Moje Evropa v roku 2009), ktorú napísal spolu s poľským spi‐ sovateľom Andrzejom Stasiukom, a Tu je pochovaný Fantomas (2015). Medzi Andruchovyčove najvýznamnejšie prekladateľské úspechy patrí preklad Hamleta Williama Shakespeara, antológia americkej poézie 50. – 60. rokov 20. storočia (vrátane beatnikov) a jeho preklady z nemčiny (Reiner Maria Rilke), z poľštiny (Tadeusz Konwicki) a z ruštiny (Boris Pasternak, Osip Mandeľštam). V roku 2015 vyšla v slovenskom preklade kniha poľského reportéra Pawła Smoleńského Šče ne vmerla i ne vmre – Rozhovor s Jurijom Andruchovyčom.

Je mier iba anomáliou? Autorka Margaret MacMillan ponúka provokatívnu perspektívu založenú na tvrdení, že vojna predstavuje elementárnu súčasť ľudského bytia.Ľudia možno prichádzajú na svet s vrodeným inštinktom bojovať, no vojnu – organizované násilie – dokáže viesť len plnohodnotne usporiadaná spoločnosť. Bojové konflikty ovplyvnili históriu ľudstva, jeho spoločenské a politické inštitúcie, hodnoty aj ideály. Veľkoleposť vojny, ale aj útrapy, ktoré spôsobuje, nájdeme v jazyku, vo verejnom priestore, vo svojich súkromných spomienkach a zároveň sú nevyčerpateľnou témou najzásadnejších svetových umeleckých diel. Skúmanie fenoménu vojny je neľahké a komplikované: odhaľuje totiž naše najhoršie, ale aj najlepšie vlastnosti.Margaret MacMillan analyzuje, ako vojna ovplyvnila ľudskú spoločnosť a ako politická organizácia, technológie a ideológie zmenili to, ako a prečo bojujeme. Kniha Vojna: Ako nás formoval konflikt sa venuje diskutovaným a kontroverzným otázkam, ako napríklad: Kedy sa zrodila vojna? Naozaj sme odsúdení na neustály boj medzi sebou? Prečo je vojna najzorganizovanejšou ľudskou činnosťou? Dokážeme niekedy stanoviť jej pravidlá? Prečo sú medzi bojovníkmi takmer výlučne muži? Na príkladoch od antiky až po súčasnosť MacMillan odhaľuje mnohé podoby vojny a jej vplyv na našu minulosť, budúcnosť, naše videnie sveta a samotnú podstatu človeka.Knihu preložil Martin Sliz.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Vypočujte si ukážku z knihy Vojna. Ako nás formoval konfliktMargaret MacMillan (1943) pôsobila ako riaditeľka Saint Antony‘s College a zároveň ako profesorka medzinárodných dejín na Oxfordskej univerzite. Je autorkou mnohých publikácií z oblasti dejín vojny, ako napríklad Paris 1919: Six Months that Changed the World (2001), za ktorú ako prvá žena získala Cenu Samuela Johnsona. Je členkou Kráľovskej literárnej spoločnosti, čestnou členkou Trinity College, Torontskej univerzity, Oxfordskej univerzity a British Academy. Zároveň pôsobí v redakčných radách  International History, International Journal a First World War Studies. Okrem toho je členkou Správnej rady Imperial War Museum a Stredoeurópskej univerzity. Viaceré významné americké i európske univerzity a inštitúcie jej udelili čestný titul. V roku 2006 získala štátne vyznamenanie dôstojníčka Radu Kanady a v roku 2016 rytierka Radu Kanady. Od roku 2018 je nositeľkou vyznamenania Rad spoločníkov cti.„Margaret MacMillan napísala ďalšie podnetné dielo, ktorým vystihla skutočnosť, že dnes by sme sa mali vojnou zaoberať viac ako kedykoľvek predtým. A v tejto brilantnej a elegantne napísanej knihe nám ukazuje, ako to na to.“ - H. R. McMaster, autor kníh Dereliction of Duty a Battlegrounds: The Fight to Defend the Free WorldVojna. Slovo, ktoré v nás vyvoláva emócie od strachu až po nadšenie. Niektorí pri jeho zmienke radšej odvrátia zrak. Akoby vojnu mohlo privolať už len to, že ju spomenieme alebo že o nej hovoríme. Sú však aj takí, ktorých fascinuje. Vojna ich vzrušuje a priťahuje. Ako historička som presvedčená, že ak chceme pochopiť minulosť, vojna musí byť súčasťou skúmania ľudských dejín. Vojnové konflikty tak významne ovplyvnili dejiny ľudstva, že ak by sme ich z tohto bádania vynechali, ignorovali by sme jeden z hlavných faktorov, ktorý popri geografii, zdrojoch, ekonomike, ideáloch a spoločenských a politických zmenách vplýval na vývoj človeka. Vyzeral by náš svet inak, keby v piatom storočí pred naším letopočtom Peržania porazili grécke mestské štáty? Keby Inkovia rozdrvili Pizarrovu výpravu v šestnástom storočí? Alebo keby Hitler vyhral druhú svetovú vojnu? Určite áno. Rozsah zmeny však môžeme len tušiť.Margaret MacMillan

Herečka na pódiu šúpe zemiaky, krája mrkvu a varí ukrajinský boršč. Stojí sama pred divákmi v protileteckom kryte chersonského divadla, ktoré funguje aj počas vojny pod ruskou paľbou. Ľudia v hľadisku plačú a ona ich na konci ponúkne tým, čo počas predstavenia uvarila.„Mala som všetko,” hovorí jej postava. „Manžel, dve deti, mačka a pes, dom, práca, auto, účet v banke, dovolenka pri mori... Myslela som si, koľko je to trápenia, ale až teraz som pochopila, aký to bol vlastne raj…” Zažila okupáciu v roku 2014, protesty na Majdane, udania, rabovanie, bitku. Po príchode Rusov o všetko prišla, zostali jej len tri mačiatka. Rozhodla sa však zostať a rozpráva svoj príbeh.Monodráma Mačička ako spomienka na temnotu je mimoriadne silnou výpoveďou ženy z okupovaného Donbasu. Naštudovalo ju Chersonské oblastné akademické hudobno-dramatické divadlo Mykolu Kuliša a príbeh divadelnej postavy nie je veľmi odlišný odlišný od skutočného príbehu herečky Oľgy Bojcovej. Chersonské divadlo funguje aj napriek vojne, predstavenia sa konajú v protileteckom kryte a s predstavením Mačička ako spomienka na temnotu malý súbor cestuje po celej ukrajine. Rovnomenná kniha prináša text hry v slovenskom aj ukrajinskom jazyku a vznikla v spolupráci Denníka N s festivalom Pohoda pri príležitosti niekoľkých uvedení predstavenia na Slovensku.Prečítajte si text Michala Kaščáka s názvom Boršč osolený slzami v bunkri mykolajivského divadla.Prečítajte si rozhovor s riaditeľom chersonského divadla Oleksandrom Knyhom.Prečítajte si text Lubomíra Smatanu o predstavení v Chersone