„Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať niečo iné je bláznovstvo.“Lin Manuel Miranda, držiteľ Pulitzerovej ceny za scenár k muzikálu HamiltonByť rodičom nie je ľahké. Deti plačú, robia neporiadok a je potrebné venovať im čas, aby z nich vyrástli poriadni ľudia.Človeka celkom oprávnene môže prepadnúť pocit, že sa na nejakú dobu musí vzdať vlastných snov a voľného času. Stand-up komik, herec, režisér a autor niekoľkých úspešných kníh Mike Birbiglia vo svojom bohatom živote prešiel od presvedčenia, že otcom nikdy nebude až po objavenie radosti a naplnenia z rodinného života a napísal o tom autentickú a vtipnú knihu o rodičovstve. Ak potrebujete dodať trochu energie a opäť nájsť zmysel rodičovstva po vyčerpávajúcich rokoch, ktoré ste naplno venovali svojim deťom, či po mesiacoch strávených v karanténe v stiesnenom byte so svojimi ratolesťami vyžadujúcimi si neustálu pozornosť - Birbiglia vám pomôže.Brilantne napísaná kniha je plná humoru a zároveň autentickou výpoveďou autora. Text je doplnený poéziou Mikovej manželky, ktorá prináša osviežujúci pohľad na malé veci vo veľkých súvislostiach.Kniha pre všetkých, ktorí niekedy boli deťmi, vychovávali dieťa alebo sa odmietajú stať dospelými.Prečítajte si ukážku z knihy.Prečítajte si rozhovor s autorom knihy v Denníku N.O autorovi: Mike Birbiglia je stand-up komik, herec a režisér, autor viacerých knižných bestsellerov podľa denníka New York Times. Jeho predstavenia My Girlfriend´s Boyfriend a Thank God for Jokes, rovnako ako aj The New One (Jedna stačí), ktorého knižnú podobu práve držíte v rukách, sú úspešné aj vo filmovej verzii na Netflixe. Okrem početných stand-upov bol aj režisérom a hercom vo filmoch Sleepwalk with Me a Don't Think Twice. Jeho prvá kniha Sleepwalk with Me and Other Painfully True Stories sa dostala do finále Thurber Prize for American Humor. Je pravidelným prispievateľom do rozhlasových programov This American Life a The Moth Radio Hour. V roku 2017 získal prestížne americké ocenenie Kurt Vonnegut Humor Award.J. Hope Stein je autorkou knihy Little Astronaut. Jej práce boli publikované v The New Yorker a Poetry International.Knihu preložil Peter Tkačenko.

Denník N v spolupráci s Kanovits Fine Art vám prinášajú reprodukcie ipadových skíc Laca Terena v najvyššej kvalite. Obrázky sú vytlačené najmodernejšou technológiou, kvalitnými pigmentovými farbami Epson Stylus Pro na bavlnenom archívnom 320-gramovom papieri Fineart formátu 18x25 cm, procesom overeným certifikátom pre produkty Hanemühle. Z každej grafiky vydávame 100 signovaných a číslovaných výtlačkov. Skice lebiek vznikli počas návštevy Laca Terena u priateľov v Mexiku v meste Oaxaca de Juarez. Sú to La Catrinhas a Mexico je ich plné všetkých tipov a všetkých veľkostí. Mexičania ich používajú pri sviatku Día de Muertos. „Tie dve som si kúpil od pouličných predavačov a tú horiacu som len nakreslil v obchodíku s ľudovým umením, nemal som na ňu peniaze. K tým dvom lebkám je aj obraz, ktorý som zanechal v múzeu vo Oaxace,“ vraví Laco Teren o svojich skiciach. Ďalšie doteraz nezverejnené ipadové skice Laca Terena aj jeho texty nájdete v knihe Terenova písanka. Pozrite si všetky dostupné grafiky  

Text tejto knihy vznikol počas mesačného putovania Martina M. Šimečku Slovenskom. Reportáž bola publikovaná v Denníku N a u čitateľov vzbudila veľkú pozornosť, preto sme sa rozhodli vydať ju aj knižne.Martin M. Šimečka sa začiatkom júna 2022 vybral do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal v úmysle napísať ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú úlohu zohrala náhoda. Vybral si červenú značku, lebo sa tiahne celým Slovenskom, kopíruje Cestu hrdinov SNP a zároveň pútnikovi umožňuje túlať sa po horách bez toho, aby musel premýšľať o cieli. „Medzi turistom a pútnikom je dôležitý rozdiel,“ píše Petr Koubský v úvode knihy. Ten prvý sa podľa neho pohybuje po povrchu, ten druhý sa ponára do hĺbky – do krajiny, do seba, do tradície a zaoberá sa skôr vnútornými než vonkajšími dojmami. Málo fotografuje, trochu premýšľa, riadi sa náhodou, môže sa stratiť.Aj Šimečka niekoľkokrát zišiel z cesty, no to mu umožnilo stretnúť ľudí žijúcich na samotách a v zabudnutých kútoch Slovenska, rozprávať sa s nimi, prijať ich pohostinnosť, počúvať ich a sprostredkovať nám Slovensko zabudnuté, rozčarované, nedôverčivé, ale aj duchovné a veľkorysé. Prečítajte si rozhovor alebo vypočujte podcast s Martinom M. Šimečkom a Monikou Tódovou o jeho putovaní. Martin M. Šimečka (1957) do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa a v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydalo české vydavateľstvo Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech). V knižnej edícii Denníka N mu v roku 2017 vyšla kniha Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi) a v roku 2020 Telesná výchova (Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli).

Mal dvadsaťštyri rokov, za sebou niekoľko osobných tragédií, dva úspešné romány a sľubne rozbehnutú kariéru reportéra. Vyzbrojený mimoriadnou vnímavosťou, literárnym talentom a schopnosťou zachovať si odstup bez straty súcitu vyrazil v roku 1946 do Nemecka, aby napísal sériu reportáží pre švédsky denník Expressen. Tak vznikla ojedinelá zbierka štylisticky vybrúsených reportáží, ktoré zachytávajú apokalyptickú atmosféru povojnového Nemecka – krajiny porazených, krajiny páchateľov, krajiny, ktorá sa rúca navonok aj vo vnútri. Dagerman sarkasticky popisuje absurdné denacifikačné súdy, prostredníctvom ktorých sa Nemci snažili vyrovnať s nacizmom, vysvetľuje triedne rozdelenie povojnového Nemecka, sugestívne a do detailov opisuje útrpné putovanie hladujúcich obyvateľov v preplnených vlakoch, život v pivniciach zaliatych vodou, v troskách rozbombardovaných miest. Vníma útrapy presídlencov a preživších z koncentračných táborov, no čo je ojedinelé, všíma si najmä utrpenie tých, u ktorých sa považuje za zaslúžené – bývalých nacistov, mladíkov, ktorí sami pred sebou aj pred súdom obhajujú svoj vstup do Hitlerjugend, predávajúcih sa nemeckých dievčat či správcu domu, ktorý udával svojich nájomníkov. Elfriede Jelinek, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, v predslove píše: „Učím sa od veľmi mladého muža, ktorý cestuje po rozbitom a vypálenom povojnovom Nemecku, od spisovatela Stiga Dagermana sa učím, čo znamená ‚bez hnevu a zaujatosti‘. Sine ira et studio. (...) Dagerman vracia hladujúcim a mrznúcim ľuďom tej doby slovo, na ktoré síce nemajú nárok, ale ktoré napriek tomu vyjadruje určitú pravdu.“ Nemecká jeseň je druhou knihou Stiga Dagermana preloženou do slovenčiny a vychádza v preklade Miroslava Zumríka.Prečítajte si ukážku z knihy.Michal Hvorecký o knihe a autoroviRozhovor s prekladateľom Miroslavom Zumríkom O autorovi: Stig Dagerman (1923 – 1954), vlastným menom Stig Halvard Andersson, vyrastal na statku u prarodičov – matka ho po narodení opustila. Po zavraždení starého otca a smrti starej matky sa odsťahoval do Štokholmu, vyštudoval históriu umenia a literatúru a stal sa kultúrnym redaktorom. Oženil sa s dcérou utečencov z nacistického Nemecka, ktorej tak pomohol získať švédske občianstvo. Celý jeho aktívny tvorivý život trval len necelé štyri roky, no za ten čas stihol napísať a vydať štyri romány, zbierku poviedok, reportážnu knihu a štyri drámy. V českom preklade vyšli romány Popálené dítě (Mot 2010), Had (Mot 2010) a reportáž Německý podzim (Mot 2013). Veľmi intenzívne vnímal situáciu povojnového sveta, ktorú zažil vo Švédsku a počas reportážnych ciest do Nemecka a Francúzska. Dagerman sa po rokoch intenzívnej práce ocitol v tvorivej, osobnej aj finančnej kríze, trpel depresiami, bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike a aj napriek svojmu nespornému talentu a úspechu spáchal vo svojich 31 rokoch samovraždu. Miroslav Zumrík (1981), prekladateľ, vyštudoval filozofiu, škandinavistiku a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prekladá súčasnú nórsku prózu a literatúru faktu. Preložil niekoľko reportáží pre vydavateľstvo Absynt vrátane kníh Mariusza Szczygieła Gottland a Urob si raj a reportáže Dve sestry Åsne Seierstadovej. Pre vydavateľstvo Albatros preložil knihu Tove Alsterdalovej Podaj mi ruku či román Kjersti A. Skomsvoldovej Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia.Túto knihu si môžete kúpiť aj v elektronickej verzii.

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredoeurópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského „lupiča s whisky“ Attilu Ambrusa.Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii.„Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby.“Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N„Tváriť sa, že máme všetci rovnaké názory na historické udalosti a prechovávame k nim rovnaké pocity, by bolo pokrytectvo. Právo existovať vedľa seba majú aj protikladné pohľady. S jednou podmienkou - rozdielne historické hodnotenia nemôžu byť podkladom aktuálnych politických požiadaviek. Od tých sa musia politici oboch strán vždy rozhodne dištancovať.“P. Morvay, február 2004„Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, ak politicky motivovanú zbabelú vraždu nebude nazývať vraždou a bude sa ju snažiť pomocou nejakých právnych kľučiek či falšovania histórie bagatelizovať. A žiadna spoločnosť sa nedokáže ubrániť totalitným praktikám, ak nepochopí, ako fungujú a akí ľudia ich šíria alebo im slúžia.“P. Morvay, september 2008Peter Morvay (1968 –2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.Ukážka9. 8. 1999 Respekt Robin Hood transformáciePred mesiacom využil najznámejší lupič Maďarska nepo­zornosť strážcov a počas svojej pravidelnej prechádzky po väzenskom dvore utiekol. Svižne preliezol štvormetrový múr, dostal sa do jednej z kancelárií, tam zviazal predlžovačky a tele­fónne káble a cez nezamrežované okno väznicu opustil. Polícii trvalo pol dňa, kým uzavrela všetky výjazdy z hlavného mesta. Odvtedy po utečencovi neúspešne pátra. Nejde tu iba o príbeh lupiča. Celý prípad poukazuje aj na to, ako sa môžu pozerať na svojich Robinov Hoodov občania postkomunistickej Európy. Keď zlyhá parťák Dnes tridsaťdvaročný Attila Ambrus začínal ako brankár jed­ného z mála maďarských profesionálnych hokejových tímov. Počuli ste niekedy o maďarskom hokeji? Veľmi to asi nevyná­šalo. Ambrus, túžiaci po živote na vysokej nohe, hľadal možnosť, ako si privyrobiť. V januári 1993 začal s pištoľou v ruke prepa­dávať bankové pobočky, poštové úrady a cestovky v Budapeš­ti. Postupne navštívil 27 miest a nazhromaždil lup v hodnote 142 miliónov forintov (približne 22 miliónov korún). Väčšinu akcií absolvoval sám, ale pred časom podľahol pre­hováraniu svojho mladšieho kolegu-hokejistu Gábora Orbána a pribral ho. Nemal to veru robiť. Posledné prepadnutie sa uskutočnilo tento rok 15. januára a veľmi sa nevydarilo. Am­brus vraj bol postupom času pri akciách čoraz hrubší a na zastrašenie občas vystrelil do vzduchu z pištole. Jeden taký výstrel počul majiteľ susedného obchodu a zavolal políciu. Ambrus s korisťou 18 miliónov forintov stačil zmiznúť, ale Orbána polícia chytila.Ako sa Ambrus neskôr v jednom rozhovore posťažoval, do­lapený člen dvojice mal podľa dohody pre podobné prípady odolávať výsluchu aspoň tri hodiny, kým prezradí totožnosť svojho parťáka. Ten druhý by tak získal čas potrebný na opus­tenie Maďarska. Ambrus sa aj po neúspechu urýchlene vydal k rumunským hraniciam. Sám pochádzal z maďarskej menši­ny v Rumunsku a niekde v divokých sedmohradských horách chcel prečkať čas, kým po ňom bude najväčšia zhánka. Orbán však po zatknutí všetko okamžite vyklopil. Ambrus navyše nedokázal odísť bez svojho psa, pre ktorého sa vrátil domov, cestou ešte natankoval a kúpil si fľašu škótskej. Sprá­vu o jeho úteku dostali colníci na hraničnom priechode štvrť hodiny predtým, než k nim Ambrus dorazil. Našli u neho štyri pištole.

Je 23. december 1971 a predpoveď počasia v Chicagu hlási snehové zrážky. Russ Hildebrandt, pastor prvej reformovanej cirkvi, stojí na pokraji konca manželstva, ktoré sa preňho stalo bremenom, až kým mu manželka Marion nezasadí dobre mierený úder vlastnými tajomstvami. Ich najstarší syn Clem sa vracia z vysokej školy a od svojej osudovej lásky. Niekdajší pacifizmus uňho nahradil morálny absolutizmus po tom, ako sa otec stal v jeho očiach slabochom. Clemova sestra Becky, kapitánka roztlieskavačiek, sa snaží vymaniť z obrazu kráľovnej strednej školy a prechádza duchovnou obrodou, kým ich mladší brat Perry, ktorý užíva aj predáva drogy, sa rozhodne stať lepším človekom. Každý člen rodiny Hildebrandtovcov sa vlastným spôsobom vyrovnáva s vierou v Boha a snaží sa nájsť svoju životnú cestu, čo si vzájomne nesmierne komplikujú. Romány Jonathana Franzena oceňujú čitatelia aj kritici, pretože sú mnohovrstevné, no pútavé a plné živých postáv, ku ktorým si rýchlo vytvoríte vzťah. Franzen má mimoriadny pozorovací talent a schopnosť spájať malé príbehy bežných amerických rodín s veľkými historickými a spoločenskými udalosťami. Podobne ako jeho predošlé romány, aj Križovatky sú rodinnou ságou a príbehom dvoch generácií Američanov strednej triedy, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto na pozadí morálnych kríz v prudko sa meniacom 20. storočí. Knihu preložil Samuel Marec. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. Jonathan Franzen je americký spisovateľ a esejista. Patrí k najoceňovanejším autorom súčasnej americkej literatúry a k predstaviteľom takzvaného veľkého amerického románu. V roku 2001 získal prestížne ocenenie National Book Award za román The Corrections a nomináciu na Pulitzerovu cenu. Aj jeho ďalšie romány Freedom a Purity sa dočkali uznania od čitateľskej obce, ale aj literárnej kritiky. Román Križovatky je prvou časťou zamýšľanej voľnej trilógie. Napísali o knihe: „Majstrovské dielo literárneho génia. Križovatky sú rozsiahlym, brilantným a pútavým románom s množstvom zásadných myšlienok a výstredných postáv. Ide asi o najlepší Franzenov román.“ - The Chicago Review of Books „Fantastické! Franzen vytvára postavy, ktoré sú priam neuveriteľne autentické. Koniec koncov, čo iné sa dá od takého veľkého románopisca čakať?“ - Slate „Franzen sa na literárnu scénu vracia s rozsiahlou a majstrovsky zvládnutou štúdiou meniacej sa spoločensko-kultúrnej klímy z obdobia raných sedemdesiatych rokov v Amerike. Prostredníctvom napínavej dynamiky v medziľudských vzťahoch autor ukazuje pozoruhodnú schopnosť budovať napätie. Neodolateľná kniha.“ - Publishers Weekly

Denník N v spolupráci s Kanovits Fine Art vám prinášajú reprodukcie ipadových skíc Laca Terena v najvyššej kvalite. Obrázky sú vytlačené najmodernejšou technológiou, kvalitnými pigmentovými farbami Epson Stylus Pro na bavlnenom archívnom 320-gramovom papieri Fineart formátu 18x25 cm, procesom overeným certifikátom pre produkty Hanemühle. Z každej grafiky vydávame 100 signovaných a číslovaných výtlačkov. Skice lebiek vznikli počas návštevy Laca Terena u priateľov v Mexiku v meste Oaxaca de Juarez. Sú to La Catrinhas a Mexico je ich plné všetkých tipov a všetkých veľkostí. Mexičania ich používajú pri sviatku Día de Muertos. „Tie dve som si kúpil od pouličných predavačov a tú horiacu som len nakreslil v obchodíku s ľudovým umením, nemal som na ňu peniaze. K tým dvom lebkám je aj obraz, ktorý som zanechal v múzeu vo Oaxace,“ vraví Laco Teren o svojich skiciach. Ďalšie doteraz nezverejnené ipadové skice Laca Terena aj jeho texty nájdete v knihe Terenova písanka. Pozrite si všetky dostupné grafiky  

Ako covid-19 zrýchľuje beh dejín? Aká bude povaha práve sa rodiaceho sveta?Lenin vraj raz povedal: „Sú desaťročia, počas ktorých sa nič nestane, a potom sú týždne, počas ktorých sa stanú desaťročia.“ Žijeme práve v dobe, keď sa beh dejín zrýchľuje. Fareed Zakaria, moderátor CNN a autor viacerých bestsellerov, vo svojej najnovšej knihe pomáha čitateľom a čitateľkám pochopiť povahu postpandemického sveta. Objasňuje sociálne, politické, technologické a ekonomické dôsledky pandémie, ktoré sa možno v plnom rozsahu prejavia až v priebehu nasledujúcich rokov. Zakaria prostredníctvom desiatich „ponaučení“, ktoré sa týkajú takých tém, ako sú prírodné a biologické riziká, nástup „digitálneho života“ či rodiaci sa bipolárny svetový poriadok, vytvára priestor na premýšľanie nad dlhodobými dosahmi covidu-19. Kniha Desať ponaučení pre postpandemický svet rozpráva o minulosti, prítomnosti a budúcnosti, pričom napriek svojej aktuálnosti a naliehavosti ponúka takú reflexiu života na začiatku 21. storočia, ku ktorej sa budú čitatelia a čitateľky ešte dlho vracať.Covid-19 zúžil naše horizonty. Výrazne obmedzil náš každodenný pohyb. Práca z domu, dôsledné dodržiavanie odstupu od druhých a život v izolácii od rodiny a priateľov. Pandémia sa raz skončí, ale svet už nikdy nebude ako predtým.Zväčší sa úloha štátu alebo, naopak, ľudia úplne prestanú svojim lídrom dôverovať? Ako sa zmenia naše hodnoty? Prehĺbia sa nerovnosti medzi ľuďmi alebo sa staneme citlivejšími k utrpeniu slabších? Budeme vďaka pandémii viac počúvať odborníkov? Zrýchli alebo spomalí sa globalizácia?Desať ponaučení pre postpandemický svet je základná príručka na porozumenie novej realite. Venuje sa politike, ekonomike, technológiám, ale obsahuje aj osobné reflexie traumy, ktorú sme spoločne prežili. Knihu preložil Michal Lipták.Prečítajte si ukážku z knihy.Vypočujte si ukážku z knihy Fareed Zakaria (1964) uvádza a moderuje hlavnú reláciu CNN venujúcu sa medzinárodným vzťahom – Fareed Zakaria GPS –, ktorá sa vysiela po celom svete a ktorú sleduje 220 miliónov domácností. Každý týždeň píše komentáre do denníka The Washington Post, ktoré mesačne číta 80 až 100 miliónov čitateľov a čitateliek. Predtým pôsobil ako hosťujúci redaktor v Time, redaktor v Newsweek International či ako výkonný redaktor vo Foreign Affairs. Je autorom kníh From Wealth to Power (Od bohatstva k moci, 1998), The Future of Freedom: Illiberal Democracy at Home and Abroad (Budúcnosť slobody: Neliberálna demokracia v USA a v zahraničí, 2003), The Post-American World (Postamerický svet, 2008) a In Defense of a Liberal Education (Obrana liberálneho vzdelávania, 2015). Publikoval eseje a články v The New York Times, The New Yorker a v mnohých ďalších periodikách a časopisoch. Za svoje komentáre získal ocenenie National Magazine Award a za svoje televízne pôsobenie získal Peabody Award. Vyštudoval na Yaleovej univerzite a Harvardovej univerzite.