Bývalý nacistický dôstojník Maximilian Aue sa po druhej svetovej vojne stáva príslušníkom strednej triedy a riaditeľom továrne vo Francúzsku. Intelektuál so záujmom o filozofiu, literatúru a klasickú hudbu je však chladnokrvný vrah a dokonalý byrokrat. V jeho fiktívnych memoároch sa očami kultivovaného, no odsúdeniahodného muža vraciame k vojnovým hrôzam, ktoré vyústili do obludnej nacistickej genocídy Židov.Aue, človek bez svedomia, sa ako administratívny pracovník nacistickej mašinérie podieľa nielen na likvidácii židovského obyvateľstva, ale aj na perzekúcii všetkých nepohodlných etnických, náboženských a politických skupín v Európe. Vo svojich spomienkach sa vracia k postavám ako Eichmann, Himmler, Göring, Speer, Heydrich, Höss a dokonca aj k samotnému Hitlerovi, ale aj do vojnového Berlína či do zákopov v Stalingrade. V neposlednom rade sa dostávame aj na klaustrofobické miesta plynových komôr v koncentračných táboroch, ktoré Nemci vytvorili na účely masového vyvražďovania, aké nemá v dejinách sveta obdobu.Láskavé bohyne, historická fikcia založená na skutočných udalostiach, sú náročný a sugestívny román, ktorý nastavuje zrkadlo ľudstvu a stavia pred čitateľa mnoho nepríjemných otázok a morálnych dilem. Autor vychádza z Aischylovej tragédie, pričom celý román je presiaknutý symbolickým odkazom konfliktu medzi dobrom a zlom. Kniha už krátko po svojom vydaní vyvolala nesmierny čitateľský rozruch a mnohí recenzenti, ale aj akademici označujú Littellov monumentálny epos za jeden z najvýznamnejších literárnych počinov vôbec. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Knihu preložil Alexander Halvoník.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Jonathan Littell (1967) sa narodil v New Yorku, no v detstve odišiel s rodičmi do Francúzska. V roku 1989 získal bakalársky titul z Yalovej univerzity. Nasledujúcich sedem rokov sa zúčastňoval na rozličných humanitárnych akciách vo vojnových krajinách, najmä v Bosne a Hercegovine, Čečensku či v Afganistane. V roku 2001 ukončil svoju humanitárnu činnosť a začal sa venovať literatúre. Jeho román Láskavé bohyne získal Goncourtovu cenu a Veľkú cenu za román Francúzskej akadémie za rok 2006 a dodnes sa označuje za literárnu udalosť storočia.Napísali o knihe:„Majstrovské dielo svetovej úrovne, ktoré je originálne, brutálne a silné. Prečítal som ho na jeden dych, až taký živý a desivý bol obraz nacistického Nemecka a holokaustu... Littell je génius – ako historik, aj ako spisovateľ, ktorý napísal mimoriadne ambiciózny a fascinujúci román.“ - Michael Korda, Daily Beast „Intenzita a jasnosť, s akou Littell vykresľuje fyzickú realitu vojny a masového vraždenia, je ohromujúca. Láskavé bohyne sú nepochybne dielom úžasne nadaného spisovateľa.“  - Time„Ide o rozsiahle fiktívne skúmanie banality každodenného zla, o ktorom rozpráva nacistický dôstojník... Záver tohto románu je skutočným dielom majstra. Taká je celá kniha – dlhá, no bez jediného zbytočného slova.“ - Kirkus„Fantastická kniha, ku ktorej sa čitatelia a akademici budú vracať celé desaťročia.“ - Antony Beevor, Times

Unikátne zhrnutie prvých mesiacov ruskej vojny v denníkových zápiskoch a rozhovoroch s tými, ktorí tam boli Ruský vpád na Ukrajinu zasiahol reportéra Deníka N Lukáša Prchala natoľko, že si začal písať denník. O tom, čo sa dialo na fronte, v redakcii, ale aj v jeho vnútri. Geopolitické šachy sa v jeho svižných záznamoch miešajú s čriepkami z osobného života. Vojnové zverstvá kontrastujú s príbehmi hrdinstva. K tomu navyše vyspovedal päť kolegov, ktorí reportovali priamo z Ukrajiny. Výsledkom je unikátne zhrnutie prvých sedemdesiatich piatich dní vojny, ktorá otriasla všetkými našimi istotami. O autorovi:Lukáš Prchal je reportér Deníka N. Predtým pracoval ako redaktor v Aktuálně.cz a v Hospodárskych novinách. Je držiteľom ocenenia Novinářska křepelka, ceny pre najlepšieho novinára do 33 rokov, a Novinárskej ceny za špeciál venujúci sa šíreniu dezinformacií. Vyštudoval literatúru a tvorivé písanie na Literárnej akadémii, vydal prozaické knihy Den v nedohlednu a S pavoukem na skle. V novinárskych textoch sa zaoberá predovšetkým odhaľovaním ruského vplyvu v Česku a kauzami spojenými s okolím prezidenta Miloša Zemana.  „Od konce druhé světové války jsme v Evropě žili sedmdesát šest let v míru. Další rok však už nepřidáme. Dvacátého čtvrtého února dal Vladimir Putin svým jednotkám příkaz ke vpádu na Ukrajinu. Ruští vojáci začali ničit, vraždit, znásilňovat. Tato knížka mapuje první měsíce konfliktu. Navzdory tomu, že se v ní píše o strašných věcech, je moc dobře, že ji máme. Pomůže nám nezapomenout na to, co si pamatovat potřebujeme.“ Michael Romancov, politický geograf, pedagog a publicista

Presvedčenie o výlučnosti ruského národa a jeho predurčenosti vládnuť svetu nie je vlastné len megalomanovi z Kremľa a jeho propagandistom. Toto presvedčenie zasiahlo aj značnú časť ruského obyvateľstva. Kto sú vlastne Rusi? Ako premýšľajú? Čo od nich môžeme čakať? V čom sú iní a je nejaká nádej, že sa Rusko zmení? Tito otázky tu zostanú aj dlho po tom, ako sa u našich susedov skončí šialený konflikt a v Kremli Vladimir Putin.Na veľa z týchto otázok odpovedajú respondenti knihy S Rusmi o Rusku. Sú to ľudia, ktorí sú pôvodom Rusi alebo sa v Rusku narodili a prežili tam podstatnú časť života. Mnohí z nich sa rozhodli odísť alebo boli k tomu prinútení. Niektorí zostávajú a pomáhajú režim budovať, iní proti nemu bojujú.Rozhovory vznikali od začiatku vojny do októbra 2022 a boli publikované v Denníku N. Ich autormi sú skúsení novinári a novinárky, ktorí sa dlhodobo zaoberajú situáciou v Rusku a na Ukrajine a niektorí z nich tam aj dlhodobo pôsobili. Preto boli schopní dostať sa aj k ľuďom loajálnym k režimu Vladimíra Putina - ľuďom, ktorí rozhovory dávajú len zriedka.V knihe  nájdete rozhovory s historikom, ekonómkou, aktivistkou, filozofom, propagandistom, so satirikom, s novinárkou, s bývalým dôstojníkom, s poslancom štátnej dumy, s politickým geografom, so spisovateľkou či s hudobníčkou. Nie je to práve optimistické čítanie, ale obozretnosť založená na skúsenosti je vždy lepšia ako nepodložené ilúzie.V knihe nájdete tieto rozhovory a témy:  ● Filozof Michail Epštejn o nešťastí Rusov● Podnikateľ Jevgenij Bugrejev o tom, ako sa žije Rusovi na Slovensku ● Historik Sergej Lukaševskij o Putinovej propagande● Propagandista Dmitrij Jevstafiev o expanzívnych plánoch Ruska ● Politológ Vladimir Pastuchov o tom, prečo sa Rusi cítia ponížení a opovrhovaní ● Satirik Viktor Šenderovič o pocite obkľúčenej pevnosti ● Bývalý dôstojník Michail Kadala o ruskej armáde● Novinárka Žanna Nemcovová o ruskej spoločnosti za Putina● Ekonómka Natalija Zubarevičová o ruskej ekonomike● Historička Radžana Dugarová-De Ponteová o rusifikácii Buriatov a možnom konci Ruskej federácie● Aktivistka Jelena Gajevová o živote v strachu● Politológ Grigorij Mesežnikov o tom, prečo toľko Rusov stojí za Putinom● Novinár Alexandr Mitrofanov o cárovi Putinovi● Politický geograf Michael Romancov o veľmocenskom pocite● Spisovateľka Ľudmila Ulická o spoločnej minulosti Ruska a Ukrajiny● Aktivista Filipp Sedov o zaskočených slovenských konšpirátoroch● Hudobníčka Maša Aľochinová o súvise vojnových a feministických tém ● Aktivistka Valentina Melnikovová o mŕtvych synoch● Poslanec Stanislav Naumov o tom, ako prežíva správy z frontu● Historik Nikolaj Mitrochin o ruskej cirkviAutormi a autorkami rozhovorov sú: Kristína Böhmer, Tomáš Čorej, Petra Procházková, Iryna Puškar, Oliver Rehák, Vladimír Šnídl, Mirek Tóda, Daniel Vražda

Keď o sebe poviem, že som feministka, k čomu sa vlastne hlásim? Ako si poradiť so systémovou diskrimináciou žien? Aké obete majú zmysel v mene vyššieho dobra? Aká je to problémová žena? Problémová znamená v prvom rade komplikovaná a táto kniha je plná komplikovaných žien. V tejto knihe sa zoznámite so ženami, ktorých názory sú pre dnešné feministky a feministov ťažko stráviteľné. Zoznámite sa so ženami, ktorých názory boli ťažko stráviteľné už pre ich súčasníkov. Dejiny feminizmu by sa nemali snažiť obrúsiť hrany priekopníčok tohto hnutia či ich z histórie vymazať úplne, ak sa ich hriechy považujú za priveľké.Novinárka Helen Lewis ponúka nový, nevšedný pohľad na dejiny feminizmu ako sériu bojov, ktoré zvádzali aktivistky v rozličných historických obdobiach a príbehov žien, ktoré sa nikdy neprispôsobili zavedeným spoločenským konvenciám. Spoznáte Marie Stopesovú, bojovníčku za interrupcie, ktorá zároveň presadzovala myšlienky eugeniky, ale aj Erin Pizzeyovou, ktorá poskytovala útočisko ženám v núdzi, no v súčasnosti podporuje aktivistov za práva mužov. Helen Lewis tak spochybňuje presvedčenie, že hrdinky a hrdinovia feminizmu musia byť nevyhnutne príjemnými a nekomplikovanými ľuďmi.Autorka siahla do archívnych záznamov a rozhovorov a v knihe Problémové ženy mapuje odvážne a často šokujúce feministické myšlienky v perspektíve patriarchálneho naratívu. V roku 2020 bola nominovaná na politicko-literárne ocenenie Parliamentary Book Awards.Preložila Katka Gabriš.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Vypočujte si ukážku z knihy Problémové ženyHelen Lewis (1983) je britská novinárka, kmeňová autorka magazínu The Atlantic a bývalá zástupkyňa šéfredaktora magazínu New Statesman. Svoje články publikovala aj v ďalších magazínoch ako The Guardian, Sunday Times, New York Times a Vogue. Pravidelne moderuje reláciu The Week in Westminster v BBC Radio 4, prispieva aj do The News Quiz a Saturday Review a v televíznej relácii The Andrew Marr Show vystupuje ako recenzentka aktuálneho diania vo svete žurnalistiky. V akademickom roku 2018/2019 získala titul Women in the Humanities Honorary Writing Fellow na Oxfordskej univerzite. Na twitteri ju nájdete pod menom @helenlewis. Napísali o knihe:„Bravúrny manifest všetkých žien v dejinách, ktoré mali problém s dobrým správaním.“ Mary Beard„Kniha Problémové ženy je plná živých čriepok z histórie, vyčerpávajúcich informácií a sofistikovanej provokácie.“ Sunday Times„Kniha Problémové ženy je dôvtipná, premyslená a informačne bohatá. Autorke však nejde len o prvoplánovú oslavu žien, ani sa nesnaží vykresliť feministky ako hrdinky alebo rebelky. Poukazuje skôr na to, že priekopníčky a úspešné ženy sú viacrozmerné bytosti, ktoré si dokážu protirečiť, vedia byť zlé a defenzívne, no neznižuje to ich historický význam, výkon a výsledky.“ The Guardian

Úloha otcov a mužov sa mení a kočíkovať dieťa, vymieňať mu plienku či ísť na otcovskú dovolenku už nie je rarita a ani hanba. Otcovstvu však nie je venovaná taká pozornosť ako materstvu, nehovoriac o kurzoch, knihách či podcastoch. Dvaja redaktori Denníka N Rastislav Kačmár a Michal Červený sa ako čerství otcovia rozhodli túto dieru zaplniť a začali spolu robiť úspešný podcast Otcovia v plienkach. Z neho vychádza aj kniha Rok otca. „Nechceli sme sa tváriť, že máme recept, ako byť lepším otcom či manželom, a poúčať všetkých naokolo. Naším cieľom bolo, aby sa viac hovorilo o otcoch a aby nebola hanba priznať, že aj mužom dieťa prináša rôzne emócie,“ hovoria autori. Vo svojej knihe opisujú, aké je byť otcom, a zamýšľajú sa nad tým, čo môže muž urobiť, aby túto rolu zvládol čo najlepšie. Vychádzajú z osobných skúseností, ktoré dopĺňajú rozhovormi s odborníkmi, najmä psychológmi. S dulou a psychologičkou Hanou Celušákovou budúcich otcov prevedú prípravou na príchod dieťaťa a pôrodom, v rozhovore so psychológom Martinom Milerom rozoberajú obdobie šestonedelia. O bezmocnosti a vyrovnávaní sa so stratou dieťaťa je rozhovor s Luciou Kubíny, párový terapeut Petr Kačena upriamuje pozornosť na starostlivosť o vzťah s partnerkou. Josef Petr z Ligy otvorených mužov hovorí o preceňovaní roly otca ako živiteľa rodiny a psychológ Ivan Vyskočil o výchove a sile slov. Terapeutka Vlaďka Bartáková otvára tému sexu, psychológ Aleš Bednařík často výbušnú tému vzťahov so starými rodičmi a širšou rodinou a Zuzana Zimová sa dotýka výchovy, emócií a vzťahovej väzby. Ako sa zmení život muža po narodení dieťaťa a čo to urobí s partnerským vzťahom? Mali by sme sa hádať so starými rodičmi, ak sa nám zdá, že príliš zasahujú do výchovy? Prečo nehovoriť svojmu dieťaťu, že je šikovné, a prečo nesplniť všetko, čo mu vidíte na očiach?

V rokoch 1932 – 1933 zomreli takmer štyri milióny Ukrajincov, ktorých nechal vtedajší režim vyhladovať. Hladomor však predstavoval len polovicu príbehu. V čase, keď na vidieku umierali roľníci, zároveň sovietska tajná polícia zaútočila aj na ukrajinské intelektuálne a politické elity. Kým sa hlad šíril, rozbehla sa ohováračská kampaň a represie namierené proti ukrajinským intelektuálom, profesorom, kurátorom v múzeách, spisovateľom, výtvarníkom, duchovným, teológom, štátnym zamestnancom a úradníkom.Novinárka a spisovateľka Anne Applebaum detailne opisuje, ako sa to vôbec mohlo stať, kto bol za túto tragédiu zodpovedný a aké mala následky. Informácie čerpá z množstva archívnych materiálov a zo spomienok preživších, ale aj z prác ukrajinských vedcov. Ponúka svedectvá tých, ktorí prežili, a vykresľuje, čo dokážu ľudské bytosti, keď ich hlad privedie k šialenstvu. Ukazuje, ako nemilosrdne sovietsky štát využíval propagandu, aby poštval susedov proti sebe a vyhladil údajné protirevolučné živly. Po hladomore nasledoval útok na ukrajinské kultúrne a politické vedenie. Sovietsky zväz zároveň poprel, že k hladomoru vôbec niekedy došlo. Sovietske orgány boli rozhodnuté, že Ukrajina by sa mala vzdať svojich národných ašpirácií a mala by byť pochovaná aj skutočná história krajiny spolu s miliónmi obetí. Kniha Červený hladomor je tragickou stigmou v dejinách dvadsiateho storočia, ale aj spomienkou na tých, ktorí sa stali terčom Stalinovho cieleného štátneho teroru. Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte si rozhovor s autorkou a ukážku z knihy.Anne Applebaum je americká novinárka a spisovateľka. Pôsobila ako komentátorka novín Washington Post, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Spectator a na svetových univerzitách prednášala o americkej, britskej a európskej politike. Venuje sa najmä problematike sovietskeho Ruska a východnej Európy. V roku 2004 získala Pulitzerovu cenu za knihu Gulag: A History. V slovenskom preklade vyšla v roku 2020 jej kniha Súmrak demokracie. S manželom žije v Poľsku a vo Veľkej Británii.

Táto kniha je vypredaná, no môžete si ju kúpiť v elektronickej verzii.Zo 150. miesta kandidátky neparlamentnej strany sa za desať rokov dostal na post najmocnejšieho človeka v štáte. Pohŕdal klasickou politikou, brojil proti štandardným politikom a vyhadzoval im na oči ich nesplnené sľuby. Porazil Smer a stal sa premiérom, no vo funkcii vydržal len rok. Ukázalo sa, že vládnuť bez politického remesla sa nedá a že voliči chcú, aby sa politici správali aspoň trochu štandardne. Nakoniec po ňom zostalo toľko nesplnených sľubov, nedotiahnutých nápadov a poprených vyhlásení, ako po máloktorom inom politikovi. Reportér Denníka N Dušan Mikušovič sledoval politickú kariéru Igora Matoviča niekoľko rokov. Kniha vychádza z rozhovorov, ktoré absolvoval s politickými aktérmi a zo situácií, ktoré sa doteraz na verejnosť nedostali. Popisuje Matovičov rok vo funkcii premiéra a ako k nej desať rokov smeroval. Prečítajte si ukážku z knihyDušan Mikušovič (35)Vyštudoval žurnalistiku a politológiu na Masarykovej univerzite v Brne, po škole sa zamestnal ako copywriter v reklamnej agentúre Wiktor Leo Burnett. Od roku 2013 do konca roka 2014 pracoval ako redaktor denníka SME, od začiatku roka 2015 pôsobí ako reportér Denníka N. Získal tri Novinárske ceny, okrem toho ho porota súťaže ocenila dvomi čestnýmu uznaniami, naposledy za príbeh radikalizácie slovenského moslimského konvertitu, ktorý napísal v roku 2019. V Denníku N sa venuje najmä politike a domácemu spravodajstvu. 

Laco Teren, jeden z našich najosobitejších súčasných maliarov sa roky okrem maľovania venuje aj iným radostiam života – hudbe, literatúre, jedlu, premýšľaniu a písaniu. Rozhodli sme sa vydať zbierku viac ako stovky jeho textov a doteraz nezverejnených skíc. Súčasťou Terenovej písanky sú aj doteraz nezverejnené iPadové kresby, ktoré z niekoľkých tisícok vybrala fotografka Táňa Hojčová, Terenova manželka. Terenova písanka vychádza k finisáži maliarovej veľkej retrospektívy v SNG.  „Píšem, aby som ostatných potešil. Písal som vždy, ale len pre seba alebo pre priateľov. Súvisí to s tým, že rád čítam a rád počúvam príbehy. Je to vlastne ako s maľovaním, maľujem, lebo sa rád dívam na obrazy, a píšem, lebo rád počúvam príbehy, napríklad aj napísané,“ vraví Laco Teren. Hockney, Richter, Paštéka, Ernst, Munch, Miró, Lautrec, Berger, Skalník. Výstavy, knihy, film, opera, divadlo, koncerty, Viedeň, Londýn, New York, Paríž, Zürich, Praha a Bratislava a zasa Viedeň, ulice miest a ich galérie a koncertné sály. Žena, ráno, denné aj nočné sny, počasie a benátske držky, o tom všetkom Laco Teren uvažuje a zapisuje si do svojej písanky. Nech však uvažuje o čomkoľvek, vždy aj tak skončí pri nejakom obraze, lebo všetko, čo sa v mysli Laca Terena objaví, objaví sa spolu s  konkrétnym obrazom. Denník N v spolupráci s Kanovits Fine Art vám prinášajú aj reprodukcie ipadových skíc Laca Terena v najvyššej kvalite. Z každej grafiky vydávame 6 motívov a 100 signovaných a číslovaných výtlačkov.