Čím je pre nás naša kúpeľňa? Miestom, kde sa pripravujeme na nový deň alebo úkrytom, ktorý nám pri nočných náletoch zachráni život? A čo kondicionér? Koľkým z nás sa pri tomto slove vybaví jadrový výbuch? A čo si predstavíme pri slove hviezda? Hviezda vytvorená z lepiacej pásky zabráni, aby okná pri výbuchu bomby rozbila tlaková vlna.Vojna nielenže zásadne mení životy tých, ktorých postihla, ale mení aj významy slov. „Niektoré významy sa otupia a treba ich nabrúsiť. Iné sa, naopak, zaostria, až sa nimi možno poraniť. Niektoré slová nadobro odumrú a opadajú ako lístie, iné sa vynárajú z akejsi polozabudnutej minulosti, nadobúdajú významy a dôležitosť,“ hovorí ukrajinský spisovateľ Ostap Slyvynsky. Keď sa vo februári 2022 začala ruská invázia do Ukrajiny, zostavil vlastný Slovník vojny. Ani jeden z textov však nie je fikciou či výplodom fantázie, i keď niektoré pôsobia priam surreálne. Všetky heslá vykresľujú udalosti tak, ako boli skutočne prežité, myslené a cítené. Sú to útržky monológov odídencov, ktorí sa v prvých mesiacoch vojny premleli železničnou stanicou v Ľvive. Tam ich autor knihy a ďalší dobrovoľníci, ktorí utečencom pomáhali, zaznamenal. Slovník vojny sa žánrovo pohybuje niekde na pomedzí poézie a reportáže a je mimoriadne silným záznamom situácií, ktoré si v mierových časoch vieme len ťažko predstaviť. Vydavateľ ho doplnil fotografiami troch slovenských fotografov - Tomáša Benedikoviča, Gabriela Kuchtu a Vladimíra Šimíčka, ktorí počas prvého roka vojny absolvovali niekoľko reportážnych ciest do Ukrajiny. Slovník vojny vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej. Prečítajte si rozhovor s autorom Ostapom Slyvynskym v Denníku N alebo rozhovor s jednou zo spoluautoriek. O autoroch: Ostap Slyvynsky (1978, Ľviv) je ukrajinský básnik, esejista, prekladateľ a literárny kritik, autor piatich básnických zbierok. Pôsobí na Ľvivskej národnej univerzite Ivana Franka, prekladá z bulharčiny, angličtiny (Derek Walcott, William Carlos Williams) a poľštiny (Czesław Miłosz, Hanna Krall, Andrzej Stasiuk, Olga Tokarczuk). Viedol poľsko-nemecko-ukrajinský literárny magazín Radar, spoluorganizoval literárny festival Fórum vydavateľov vo Ľvive, kde koordinoval projekt Literatúra proti agresii. Jeho zbierka Piesok a víno vyšla v roku 2015 v slovenskom preklade Valérie Juríčkovej v brnenskom vydavateľstve Větrné mlýny. Tomáš Benedikovič (1980, Bratislava) vyštudoval Fakultu výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Od roku 2005 sa venuje novinárskej fotografii, najskôr v agentúre SITA, potom v denníku SME a teraz v Denníku N. Vladimír Šimíček (1983, Košice) začínal ako fotoreportér v týždenníku Plus 7 dní, neskôr pracoval v denníku SME a v Denníku N. Fotografuje aj pre francúzsku agentúru AFP. Do Ukrajiny jazdí pravidelne od roku 2014, v deň ruskej invázie do Ukrajiny bol práve s reportérom Mirkom Tódom na ceste na Donbas. Gabriel Kuchta (1990, Holíč) začínal ako fotoreportér v denníku SME, teraz pracuje v českom Deníku N. Fotografuje aj pre americko-britskú agentúru Getty Images. Od začiatku veľkej invázie strávil v Ukrajine asi tri mesiace počas rôznych ciest, najčastejšie s Petrou Procházkovou.

Denník N v spolupráci s Kanovits Fine Art vám prinášajú reprodukcie ipadových skíc Laca Terena v najvyššej kvalite. Obrázky sú vytlačené najmodernejšou technológiou, kvalitnými pigmentovými farbami Epson Stylus Pro na bavlnenom archívnom 320-gramovom papieri Fineart formátu 18x25 cm, procesom overeným certifikátom pre produkty Hanemühle. Z každej grafiky vydávame 100 signovaných a číslovaných výtlačkov. Skice lebiek vznikli počas návštevy Laca Terena u priateľov v Mexiku v meste Oaxaca de Juarez. Sú to La Catrinhas a Mexico je ich plné všetkých tipov a všetkých veľkostí. Mexičania ich používajú pri sviatku Día de Muertos. „Tie dve som si kúpil od pouličných predavačov a tú horiacu som len nakreslil v obchodíku s ľudovým umením, nemal som na ňu peniaze. K tým dvom lebkám je aj obraz, ktorý som zanechal v múzeu vo Oaxace,“ vraví Laco Teren o svojich skiciach. Ďalšie doteraz nezverejnené ipadové skice Laca Terena aj jeho texty nájdete v knihe Terenova písanka. Pozrite si všetky dostupné grafiky  

Na jar v roku 1980 sa zišla skupina hudobných exotov, aby odohrala svoj úplne prvý koncert na študentskej párty v Athens v štáte Georgia. V priebehu nasledujúcich rokov ovládli svet s albumami ako Out of Time, Automatic for the People, Monster a Green. Expresívna hudba, tajomné texty a osobitý hudobný štýl R.E.M. nemali obdobu a séria obrovských úspechov vyústila do získania roly hovorcov celej generácie.Nechceli mať nič spoločné s tým, čo od nich chceli iní alebo čo od nich očakávali, prípadne do čoho ich tlačili. Niežeby nedokázali meniť názory. No svojím tempom, svojím spôsobom, keď boli na to pripravení. Odmietali písať skladby s tradičnou štruktúrou či texty, v ktorých by bolo možné rozoberať doslovný význam. Odmietali pracovať s producentom, ktorý požadoval, aby upravili piesne pre rádiá. Napriek, alebo azda vďaka veciam, ktoré by nikdy nespravili, ich publikum počas osemdesiatych rokov neustále narastalo. Keď držali v rukách nástroje, stačilo len vypiecť zosilňovače, odpočítať ďalšiu skladbu a urobiť trochu hluku. Všetci pripravení? Ako by povedal Michael Stipe na začiatku každého živého koncertu: „Táto skupina sa volá R.E.M. a robíme toto.“Americký spisovateľ Peter Ames Carlin prináša strhujúcu hudobnú biografiu americkej rockovej skupiny R.E.M. a opisuje cestu štyroch priateľov – Michaela Stipea, Petra Bucka, Mikea Millsa a Billa Berryho úskaliami hudobného sveta. Pozoruhodne poetickým štýlom na stránkach presiaknutých nostalgiou vykresľuje históriu hudby 90. rokov až k takmer úplnému kolapsu veľkej hudobnej éry a zachytáva generáciu, ktorá prispela k etablovaniu rocku na svetovej scéne.Knihu preložila Marta Maňáková.Prečítajte si ukážku z knihy.Peter Ames Carlin je americký spisovateľ a autor niekoľkých bestsellerov vrátane biografií Brucea Springsteena, Paula McCartneyho a Paula Simona. Pracoval ako novinár na voľnej nohe, vedúci redaktor časopisu People v New Yorku, televízny publicista a redaktor denníka Oregonian v Portlande.

Bolo to dávno, no akoby sa to stalo včera: spadol Berlínsky múr a zrútili sa Dvojičky. Deväťdesiate roky boli silne medializované a asertívne sebavedomé, ale nie skreslené a deformované internetom a sociálnymi sieťami. Ich trajektóriu dokážeme presne odsledovať.Po väčšinu desaťročia bol Seinfeld najpopulárnejším a najvplyvnejším hraným televíznym seriálom. Zmenil jazyk, posunul cit pre komédiu a takmer každá náhodná epizóda mala viac divákov než finále Hry o tróny v roku 2019. Ak ste však epizódu Seinfelda zmeškali, mali ste prosto smolu. Mnohé polarizujúce témy, ktoré dominujú v súčasných rozpravách, boli už v hre, no vnímali sa skôr ako experimenty v akademických kruhoch. Stále existovali jadrové zbrane, ale nechystala sa žiadna jadrová vojna. Internet prichádzal, aj keď neochotne.V súčasnosti deväťdesiate roky dvadsiateho storočia pôsobia ako obdobie, keď sa celý svet zbláznil, ale nie až natoľko, aby sa to nedalo zvládnuť alebo napraviť. Chuck Klosterman prináša panoramatický pohľad na koniec dvadsiateho storočia a zároveň koniec čias, keď sme ešte ovládali technológie my a nie ony nás. V knihe Deväťdesiate roky opisuje vzostup internetu, popkultúrne fenomény, akými boli film Titanic či seriál Priatelia, ale aj spoločenské zmeny týkajúce sa rasy, triedy či sexuality. Analyzuje politické škandály, napríklad Clintonovu aféru s Monicou Lewinskou či predvolebnú kampaň Rossa Perota, no neopomína ani masaker na strednej škole v Columbine či proces s O. J. Simpsonom. Kniha Deväťdesiate roky je nostalgickou prehliadkou dekády, ktorá sa odohrala dávno – hoci nie až tak dávno, ako sa nám môže zdať.Knihu preložila Erika Mazuchová.Prečítaje si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.Chuck Klosterman (1972) je americký novinár a spisovateľ. Pôsobil v časopisoch Esquire, New York Times Magazine či Washington Post. Venuje sa predovšetkým písaniu o populárnej kultúre a športe. Je autorom dvanástich kníh. Jeho posledný titul Deväťdesiate roky sa okamžite zaradil medzi bestsellery. S manželkou a dvomi deťmi žije v Portlande v štáte Oregon, USA. Napísali o knihe:„V knihe Deväťdesiate roky Klosterman s osobitým humorom skúma sociálnu, politickú a kultúrnu históriu tejto dekády. Je to fascinujúci výlet do minulosti.“ - Time„Úžasne zrešeršovaná, pútavo napísaná a veľmi vtipná kniha, v ktorej nadaný autor prehodnocuje význam tohto nedoceneného desaťročia.“ - Booklist„Zábavná prechádzka posledným desaťročím dvadsiateho storočia! Klosterman vdýchol deväťdesiatym rokom nový život. Prináša veľkolepú panorámu, ktorá je vtipná a zároveň poučná.“ - Kirkus

Vedci sa za ostatné storočie mnoho naučili. Renomovaná fyzička a autorka youtubového seriálu Sabine Hossenfelder prináša knihu o najväčších otázkach života z pohľadu fyziky. Nielenže v súčasnosti nevieme vysvetliť vznik vesmíru, ale je otázne, či ho niekedy budeme vedieť vysvetliť. Názor, že v časticiach existujú celé vesmíry alebo že častice disponujú vedomím, nemá vedecký základ, rovnako ako hypotéza, že náš vesmír je počítačová simulácia. Na druhej strane je ťažké úplne vylúčiť myšlienku, že samotný vesmír disponuje vedomím.Podľa Sabine Hossenfelderovej nie je náhoda, že termínmi kvantové previazanie a energia vákua radi operujú liečitelia, médiá a predavači zaručených liekov na všetky choroby sveta. Kým nemáte doktorát z fyziky, len ťažko odlíšite jednu hatlaninu od druhej. Sabine Hossenfelder sa v tejto pútavej knihe, ktorá človeka núti k zamysleniu, zaoberá najväčšími otázkami života: Existuje ešte minulosť? Dokážu častice myslieť? Bol vesmír stvorený pre nás? Vylúčila fyzika slobodnú vôľu? Dospejeme niekedy k teórii všetkého? Autorka objasňuje, ako ďaleko sú fyzici na ceste k zodpovedaniu týchto otázok, kde sú súčasné limity vedy a aké otázky môžu ostať navždy nezodpovedané. Jej kniha ponúka zrozumiteľný a zároveň zábavný pohľad na niektoré z najťažších hádaniek, aké existujú, a poskytne čitateľom solídny prehľad o tom, čo vieme – a čo nevieme.Knihu preložil Marián Hamada.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Sabine Hossenfelder je nemecká spisovateľka a teoretická fyzička, ktorá sa venuje problematike kvantovej gravitácie. Magisterské štúdium ukončila vo Frankfurte nad Mohanom, kde v roku 2003 získala aj doktorát z fyziky. Svojimi článkami prispieva do časopisov Forbes, New Scientist, Nature Physics či Physics Today. Na svojom youtubovom kanáli s názvom Science without the Gobbledygook sa venuje popularizácii vedy, najmä fyziky. 

Urastený tanečník z folklórneho súboru. Šuhaj spod Kremnických vrchov. Slovák ako repa – vybíjaný opaštek, čižmičky, vyšívaná košeľa.Volá sa Spevák, no nespieva, lebo z jeho hlasu sa často vysmievali, že je teplošský, buzošský alebo zženštilý. A tak klamal a klamal, aby aspoň trochu zapadol. Klamal, aby sa chránil. Klamal až do momentu otcovej smrti. Čo všetko Jakub otcovi nestihol povedať?Čižmičky nakoniec vymenil za topánky na vysokom podpätku. Vyšívanú košeľu za priesvitné šaty. A strach a hanbu za slobodu a odvahu.Kniha Všetko, čo som ti nestihol povedať nie je len hlboko úprimnou výpoveďou jedného človeka, Jakub Spevák hovorí za mnohých ďalších ľudí, ktorí musia od detstva obhajovať to, kým v skutočnosti sú. Za všetkých, ktorí sa snažia nájsť si svoje miesto v spoločnosti odmietajúcej inakosť a zachovať si pritom svoju jedinečnosť.Jakub Spevák (1996) vyštudoval filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 2019 je členom programového tímu Medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča a od roku 2022 aj jeho programovým riaditeľom. Ako kurátor zostavoval pásma krátkych filmov pre rôzne festivaly, medzi nimi aj pre najprestížnejší festival animácie na svete v Annecy. Za literárnu tvorbu získal ocenenia v súťažiach Poviedka, Akademický Prešov a Medziriadky. Debutoval novelou Po funuse, ktorá bola nominovaná na ocenenie Anasoft litera 2023. Jeho poviedky vyšli napríklad v zbierkach Príbehy o coming-oute alebo Kvír fantazijné svety. Scenáristicky i dramaturgicky spolupracoval na viacerých filmoch, ktoré boli úspešne uvedené na medzinárodných festivaloch. V súčasnosti vyvíja scenár k celovečernému filmu. Okrem iného je členom Kiki House of Velvet, kde sa venuje tanečnému štýlu Vogue. Pod personou J. Singer vystupuje na rôznych podujatiach a kabaretoch. Vo svojich vystúpeniach spája lip sync, drag či performanciu.

Katarína, Cynthia, Štefánia, Jana, Patrícia, Šarlota, Gabriela... Podľa policajných štatistík na Slovensku takmer každý mesiac zomrie jedna žena rukou svojho partnera. Táto kniha však nie je len o ženách, ktoré zavraždil ich blízky. Je aj o tom, ako sa vôbec do takýchto vzťahov dostanú, prečo v nich zotrvávajú, ako im pomáha štát a na koho sa môžu obrátiť, ak sa cítia ohrozené. Zároveň radí, čo môže urobiť každý, kto pravidelne počúva krik v susednom byte, vidí násilie na ulici alebo spozoruje, že s kamarátkou niečo nie je v poriadku. Reportérka a editorka Denníka N Ria Gehrerová prináša prípady niekoľkých žien, ktoré zažili partnerské násilie a nevyhýba sa ani príbehu svojej vlastnej rodiny. V mnohom sa na seba podobajú: uviaznutie v násilnom vzťahu, pocit ohrozenia, strach o zdravie a život či o budúcnosť svojich detí. A hlavne majú rovnaký začiatok. Bola to láska. Ria Gehrerová (*1992) vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2015 pôsobí v Denníku N ako novinárka. V textoch sa venuje spoločenským témam, právam žien a menšín. Momentálne je editorkou sekcie Rodina a vzťahy. Bola to láska je jej prvá kniha.

Prečo sa v dospelosti prestávame snažiť získať nové zručnosti?Máme strach, že zlyháme?Zabudli sme, akú radosť nám prináša, keď sa niečo musíme naučiť od úplného začiatku?Alebo máme skôr pocit, že starého psa novým kúskom nenaučíme?Poslednú novú zručnosť sme získali azda ešte v detstve. Máme síce úctu k profesionálnym znalostiam, no na tých, ktorí sa pokúšajú naučiť niečo nové, hľadíme zhora. Vstupom do dospelosti prestávame skúšať nové veci a radšej sa zašívame v pohodlnom kútiku bežnej rutiny. Tí, ktorí sa usilujú naučiť sa niečo nové, si však kladú otázku: prečo by sme sa nemohli tešiť z každodenných výziev tak ako deti? Dokážeme si osvojiť nové spôsobilosti, aj keď si spočiatku nevieme rady? Pod vplyvom svojej nesmierne zvedavej dcéry sa Tom Vanderbilt snaží nájsť odpovede na tieto otázky. Nadobúda päť základných nových zručností, ktoré si zvolil pre ich náročnosť a nedostatok uplatnenia na pracovnom trhu – šach, spev, surfovanie, kreslenie a žonglovanie, a postupne odhaľuje, že cesta k ich osvojeniu je uspokojivejšia než získavanie ďalších poznatkov. Čoskoro totiž zistí, akú radosť mu prináša spievanie pesničiek Spice Girls v amatérskom zbore, prehry v šachu s osemročnými deťmi či uhýbanie škorpiónom pri surfovaní v Kostarike. Popritom vedie rozhovory s desiatkami odborníkov, aby preskúmal, čo hovorí veda a ako funguje psychické nastavenie ľudí, ktorí sa neúnavne púšťajú do nových zážitkov. Kniha Začíname je úžasnou cestou skúmania plasticity mozgu a dokazuje, že nikdy nie je neskoro začať. Knihu preložil Samuel Marec. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. Vypočujte si ukážku z knihy ZačínameTom Vanderbilt (1968) je americký novinár, bloger a spisovateľ. Venuje sa písaniu o dizajne, technológii, vede a kultúre a svoje články a eseje publikoval v mnohých renomovaných kultúrnych, ekonomických a vedecko-technických magazínoch. Zároveň prednáša na konferenciách a niekoľkých amerických univerzitách. Jeho kniha Traffic: Why We Drive the Way We Do and What It Says About Us (Premávka: Prečo šoférujeme tak, ako šoférujeme, a čo to o nás hovorí, 2008) sa zaradila medzi svetové bestsellery. Žije v New Yorku. Napísali o knihe:„Tom Vanderbilt sa rozhodol elegantne a presvedčivo vyrovnať sa jednou z najväčších lží, ktoré si navrávame – že potešenie z učenia patrí výlučne mladým ľuďom. Kniha Začíname patrí do zoznamu kníh, vďaka ktorým som začal vnímať vlastné obmedzenia trochu inak.“  Malcolm Gladwell„Toto je vtipná, výborne zrešeršovaná a aktuálna kniha, ktorá búra mýty. Vanderbilt vám vyrozpráva mimoriadne pútavú rozprávku. Už po osemdesiatich stranách som sa rozhodol pridať do speváckeho zboru.“ Robert Penn„Aká úžasná, inšpiratívna kniha! Tom Vanderbilt ukazuje, prečo nikdy nie je neskoro začať a že pri slove ´diletant´ by sme nemali pociťovať ani štipku hanby. Práve sa chystám zapísať do kurzu portugalčiny a chcem sa tiež naučiť hrať na trombón a piecť suflé.“ A. J. Jacobs