Úloha otcov a mužov sa mení a kočíkovať dieťa, vymieňať mu plienku či ísť na otcovskú dovolenku už nie je rarita a ani hanba. Otcovstvu však nie je venovaná taká pozornosť ako materstvu, nehovoriac o kurzoch, knihách či podcastoch. Dvaja redaktori Denníka N Rastislav Kačmár a Michal Červený sa ako čerství otcovia rozhodli túto dieru zaplniť a začali spolu robiť úspešný podcast Otcovia v plienkach. Z neho vychádza aj kniha Rok otca. „Nechceli sme sa tváriť, že máme recept, ako byť lepším otcom či manželom, a poúčať všetkých naokolo. Naším cieľom bolo, aby sa viac hovorilo o otcoch a aby nebola hanba priznať, že aj mužom dieťa prináša rôzne emócie,“ hovoria autori. Vo svojej knihe opisujú, aké je byť otcom, a zamýšľajú sa nad tým, čo môže muž urobiť, aby túto rolu zvládol čo najlepšie. Vychádzajú z osobných skúseností, ktoré dopĺňajú rozhovormi s odborníkmi, najmä psychológmi. S dulou a psychologičkou Hanou Celušákovou budúcich otcov prevedú prípravou na príchod dieťaťa a pôrodom, v rozhovore so psychológom Martinom Milerom rozoberajú obdobie šestonedelia. O bezmocnosti a vyrovnávaní sa so stratou dieťaťa je rozhovor s Luciou Kubíny, párový terapeut Petr Kačena upriamuje pozornosť na starostlivosť o vzťah s partnerkou. Josef Petr z Ligy otvorených mužov hovorí o preceňovaní roly otca ako živiteľa rodiny a psychológ Ivan Vyskočil o výchove a sile slov. Terapeutka Vlaďka Bartáková otvára tému sexu, psychológ Aleš Bednařík často výbušnú tému vzťahov so starými rodičmi a širšou rodinou a Zuzana Zimová sa dotýka výchovy, emócií a vzťahovej väzby. Ako sa zmení život muža po narodení dieťaťa a čo to urobí s partnerským vzťahom? Mali by sme sa hádať so starými rodičmi, ak sa nám zdá, že príliš zasahujú do výchovy? Prečo nehovoriť svojmu dieťaťu, že je šikovné, a prečo nesplniť všetko, čo mu vidíte na očiach?

S príchodom pandémie sa na jar 2020 zatvorili prakticky všetky divadlá, kiná, kluby, kultúrne centrá, múzeá a galérie na Slovensku. Spomienky na krátke letné uvoľnenie prekryla mohutná jesenná vlna, ktorá sa skončila prakticky až na začiatku ďalšieho leta. Pre hudobníkov, divadelníkov, výtvarníkov, filmárov či spisovateľov to bol zvláštny rok. Rok bez divákov. Rok bez živých vystúpení, bez stretnutí v zákulisí, bez potlesku a neraz aj bez výplaty. Fotograf Peter Korček spolu s redaktorkou Denníka N Janou Močkovou vtedy oslovili tridsaťtri umelcov a umelkýň, divadelníkov, filmárov, hudobníkov a ľudí pracujúcich v oblasti kultúry, ktorí ich vpustili do svojho sveta aby sa s nimi mohli  porozprávať o tom, ako tento čas strávili. Ocitli sa v zašitých ateliéroch, hudobných skúšobniach ukrytých uprostred sídlisk, v prázdnych šatniach a na prázdnych javiskách zatvorených divadiel aj v obývačkách a kuchyniach pri varení nedeľného obeda. Hovorili o získanom čase aj o stratených ilúziách. O deťoch, dlhoch, partnerských krízach a životnej neistote. O chudnutí a priberaní. Ale najviac hovorili o tom, prečo vôbec robia to, čo robia, a čo na tom zmenila pandémia. Ostanú nám z tohto roka filmy ľudí s rúškami, pesničky o očkovaní a inscenácie o antivaxeroch? Ostane nám aj krásna kniha plná čiernobielych analógových fotografií a rozhovorov, ktorá nám bude pripomínať ako rok pandémie prežili umelci. Aj vďaka ich hudbe, filmom či knihám sme pandémiu prežili my ostatní. Kniha vznikla aj vďaka finančnej podpore verejnosti prostredníctvom platformy startlab. Peter Korček Fotograf, pedagóg, doktorand na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Vo svojej voľnej tvorbe sa venuje dokumentárnej fotografii. Zameriava sa prevažne na skúmanie vzťahov mestského človeka a prostredia, ktoré ho obklopuje a ktoré svojou činnosťou aj formuje. Profesionálne pôsobil vyše dvanásť rokov ako fotoreportér v rôznych slovenských vydavateľstvách. Za svoju prácu získal viacero ocenení v rámci súťaží Slovak Press Photo a Czech Press Photo.Jana MočkováV médiách pracuje od roku 2010, keď nastúpila do denníka SME na oddelenie kultúry po elévskych skúsenostiach v Rádiu Devín. V Denníku N pôsobí od jeho vzniku. Venuje sa najmä témam z oblasti umenia, architektúry a kultúrnej politiky. V roku 2018 získala dve nominácie na Novinársku cenu v kategóriách rozhovor a reportáž. V rámci projektu Rok bez divákov mala na starosti rozhovory.

Petr Koubský hovorí, že na vysvetlenie väčšiny ruských špecifík netreba skúmať „hlbiny ruskej duše“. Dajú sa vysvetliť úplne prízemne pomocou geografických a ekonomických podmienok, ktorými je život v Rusku vymedzený. Rusko je obrovská krajina obklopená morom, ktorá však nemá použiteľné prístavy a nie je potravinovo sebestačná. Krajina, ktorá je koloniálnou mocnosťou aj kolóniou zároveň, nemá prirodzenú hranicu so západom a pruh úrodnej černozeme sa ťahá územím štátov, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu osamostatnili. Desatina všetkých obyvateľov Ruskej federácie žije v štrnásťmiliónovej Moskve a na vidieku sú dediny od seba vzdialené aj stovky kilometrov. V Rusku nájdeme množstvo národností a etnických skupín a viac extrémneho bohatstva i viac žalostnej chudoby ako vo väčšine ostatných rozvinutých krajín. Vo svojej stručnej, ale vyčerpávajúcej exkurzii do histórie však Koubský pripomína, že geografia nie je pevne daný osud. Ľudia nie sú vo svojich činoch ani úplne slobodní, ani úplne zviazaní vládnucimi pomermi. To, čo sa nám spätne javí ako historický príbeh, je vždy výsledkom pevne daných obmedzení, individuálnych zámerov a činov a napokon aj slepej náhody.Prečítajte si aj Stručné dejiny Ukrajiny. Prečítajte si rozhovor s Petrom Koubským. Petr Koubský (1961)Redaktor českého Deníka N pre vedu a technológie. Napísal a preložil niekoľko kníh o IT, učil na Karlovej univerzite a Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Pracoval postupne ako programátor, potom v Softwarových novinách, bol šéfredaktorom časopisu Inside, riaditeľom iCollege a vydavateľom webového magazínu 067.

„Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať niečo iné je bláznovstvo.“Lin Manuel Miranda, držiteľ Pulitzerovej ceny za scenár k muzikálu HamiltonByť rodičom nie je ľahké. Deti plačú, robia neporiadok a je potrebné venovať im čas, aby z nich vyrástli poriadni ľudia.Človeka celkom oprávnene môže prepadnúť pocit, že sa na nejakú dobu musí vzdať vlastných snov a voľného času. Stand-up komik, herec, režisér a autor niekoľkých úspešných kníh Mike Birbiglia vo svojom bohatom živote prešiel od presvedčenia, že otcom nikdy nebude až po objavenie radosti a naplnenia z rodinného života a napísal o tom autentickú a vtipnú knihu o rodičovstve. Ak potrebujete dodať trochu energie a opäť nájsť zmysel rodičovstva po vyčerpávajúcich rokoch, ktoré ste naplno venovali svojim deťom, či po mesiacoch strávených v karanténe v stiesnenom byte so svojimi ratolesťami vyžadujúcimi si neustálu pozornosť - Birbiglia vám pomôže.Brilantne napísaná kniha je plná humoru a zároveň autentickou výpoveďou autora. Text je doplnený poéziou Mikovej manželky, ktorá prináša osviežujúci pohľad na malé veci vo veľkých súvislostiach.Kniha pre všetkých, ktorí niekedy boli deťmi, vychovávali dieťa alebo sa odmietajú stať dospelými.Prečítajte si ukážku z knihy.Prečítajte si rozhovor s autorom knihy v Denníku N.O autorovi: Mike Birbiglia je stand-up komik, herec a režisér, autor viacerých knižných bestsellerov podľa denníka New York Times. Jeho predstavenia My Girlfriend´s Boyfriend a Thank God for Jokes, rovnako ako aj The New One (Jedna stačí), ktorého knižnú podobu práve držíte v rukách, sú úspešné aj vo filmovej verzii na Netflixe. Okrem početných stand-upov bol aj režisérom a hercom vo filmoch Sleepwalk with Me a Don't Think Twice. Jeho prvá kniha Sleepwalk with Me and Other Painfully True Stories sa dostala do finále Thurber Prize for American Humor. Je pravidelným prispievateľom do rozhlasových programov This American Life a The Moth Radio Hour. V roku 2017 získal prestížne americké ocenenie Kurt Vonnegut Humor Award.J. Hope Stein je autorkou knihy Little Astronaut. Jej práce boli publikované v The New Yorker a Poetry International.Knihu preložil Peter Tkačenko.

Cudzinci obťažujúci nevinné dievčatá s bielou tvárou, ohnivé tmavé orientálky zvádzajúce západných kresťanských chlapcov na zlé chodníčky či úlisní Židia skrývajúci v stiesnených a špinavých obchodoch svoje tajomstvá. Podobných obrazov nájdeme v literatúre mnoho a nie je to náhoda. Sú to obrazy odlišnosti, ktoré vyvolávajú v ľuďoch silné emócie, rovnako ako ich vyvoláva aj literatúra. Tá na rozdiel od oficiálnych dokumentov zachytáva históriu v inej, intímnej rovine: láska a vzťahy medzi pohlaviami patria medzi jej základné stavebné prvky. Historik Miloslav Szabó vo svojej knihe Kráska a zvrhlík skúma nielen to, ako sa rasizmus prejavuje v textoch takých klasikov, ako je Ľudmila Podjavorinská, Svetozár Hurban Vajanský, František Švantner, Gustav Meyrink či Thomas Mann, ale hľadá aj pôvod týchto stereotypov.Literatúra vždy nielen zobrazovala realitu, ale podvedome ovplyvňovala myslenie a konanie ľudí. Obrazy nenásytných orientálok, úžerníckych židovských krčmárov či cudných panien s bielou tvárou sa tak hlboko vtlačili do našich myslí. Témou skrytého rasizmu vás v knihe Kráska a zvrhlík prevedú postavy literatúry 19. a 20. storočia a bude to vzrušujúca cesta zo slovenských kopaníc, cez nevestince starej Prahy, kanálmi Benátok až do utečeneckého tábora s Rwande.  Miloslav Szabó tvrdí, že rasizmus nepramení len zo pseudovedeckých teórií, ale predovšetkým zo strachu z rasového miešania. Z tohto pohľadu sa tak do popredia dostáva pohlavie: rasisti chcú zabrániť, aby sa plodili a rodili miešanci, pretože to údajne ohrozuje zdravie a prežitie nadradenej rasy. Tento strach sa v rôznych historických obdobiach pretavil nielen do literatúry, ale aj do pravidiel a zákonov, ktoré upravovali vzťahy konkrétnych mužov a žien, teda kto s kým môže žiť a plodiť deti.Mgr. Miloslav Szabó, PhD. je historik a germanista. Zaoberá sa históriou antisemitizmu a katolicizmu, ako aj kultúrnymi dejinami v stredoeurópskom priestore v 19. a 20. storočí. Je autorom niekoľkých monografií a množstva štúdií v slovenčine, češtine, nemčine a angličtine. Absolvoval viacero pobytov a stáží na vedeckých a akademických inštitúciách doma aj v zahraničí. Bol spolupracovníkom Centra pre výskum antisemitizmu na Technickej univerzite v Berlíne a Židovského múzea v Prahe. Momentálne pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je autorom monografií Boh v ofsajde (Kalligram, 2004), Rasa a vôľa. Alfred Rosenberg a Mýtus 20. storočia (Kalligram, 2004), Klérofašisti. Slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky (1935 – 1945) (Slovart 2019). V knižnej edícii Denníka N mu vyšla v roku 2020 kniha Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu.

Udalosti dobrodružného románu Karbid sa odohrávajú počas horúceho a znepokojujúceho leta 2015, keď sa skupina nadšencov vo fiktívnom meste Medveďov rozhodne postaviť Fontánu jednoty s Európou. Prečo potrebujú fontánu, prečo za nimi plače väznica a za koľko sa dá na Ukrajine kúpiť ľudská oblička – o tom všetkom píše autor s humorom i jemným pesimizmom. V tejto knihe je slivovica, rybári, hrobár, sedemnásť kapitol, zvodná a žiadostivá žena, niekoľko vrahov, skorumpovaný starosta, geniálna myšlienka, Tis a beznádej. Nenájdete tu ale schengenské víza, odpovede na všetky otázky, kulinárske recepty či rady, ako zbohatnúť. Určená je širokému okruhu čitateľov.Prečítajte si ukážku z knihy. Andrij Ľubka (1987) je ukrajinský básnik, spisovateľ a esejista. Vyštudoval vojenskú školu v Mukačeve, ukrajinskú filológiu na Užhorodskej univerzite a balkánske štúdiá na Varšavskej univerzite. Napísal niekoľko zbierok poézie, poviedkových kníh, románov a cestovateľské eseje. Jeho román Karbid (2015) sa umiestnil vo výbere piatich najlepších kníh podľa BBC Ukraine; poľský preklad sa dostal do užšieho výberu ceny Angelus a vyšiel aj v anglickom a slovinskom preklade. Autor prekladá z poľštiny, chorvátčiny, zo srbčiny a z angličtiny a je kurátorom dvoch medzinárodných festivalov poézie. Patrí medzi aktívnych dobrovoľníkov a pomáha ukrajinskej armáde. Žije v Užhorode.

Kronika jedné hladovky vznikla v ruskom väzení, tajne a počas polročnej hladovky. Jej autorom je ukrajinský režisér Oleh Sencov, ktorý bol falošne obvinený, mučený a nespravodlivo odsúdený na 20 rokov. Filmový režisér Oleh Sencov je jedným z odporcov okupácie Krymu, proti ktorým Rusko tvrdo zakročilo. Vo vykonštruovanom procese ho obvinili z terorizmu, zobrali mu ukrajinský pas, mučením ho nútili k priznaniu a nakoniec ho poslali na 20 rokov do ruského väzenia. Sencov sa vo väzení rozhodol držať hladovku, ktorá trvala 145 dní a počas nej si tajne písal denník. Požadoval prepustenie všetkých ukrajinských politických väzňov a jeho hladovka zburcovala svet. Na slobodu sa dostal v rámci výmeny ruských a ukrajinských zajatcov a denník sa mu podarilo prepašovať von.Preložil Libor Dvořák.O autorovi:Oleh Sencov (1976) je ukrajinský filmový scenárista a režisér ruskej národnosti narodený na Kryme a taktiež občiansky aktivista. V roku 2018 získal Sacharovu cenu za slobodu myslenia. Je autorom niekoľkých kníh, krátkometrážnych filmov a celovečerného filmu Hráč. „Tato kniha nevznikla v pokoji s ústředním topením, kdy invenci podněcuje lahvinka vína a chyby za autora opravuje počítačový korektor. Napsal ji člověk, který měl hlad a asi i strach. Bylo mu úzko a myslel si, že brzy umře. Nechtělo se mu, ale nemohl jinak. Jinou možnost vzdorovat ruské agresi neměl.Svůj deník si Sencov začal tajně psát třetí den poté, co začal v lágru držet hladovku. Každý den prohledávali jeho celu, zápisky ale nikdy nenašli. Nakonec je dokázal propašovat ven. Vznikla z nich kniha nesmírně cenná nejen jako literární počin, který si přečtete a založíte do knihovny, ale jako očité svědectví. Je to velké vítězství nad ruskou vězeňskou mašinerií, říká dnes Sencov. I díky tomu si teď můžeme přečíst příběh člověka, který se vzepřel systému.“Petra Procházková, novinárka

Britský novinár John Preston prináša strhujúci príbeh vzostupu a pádu obchodného magnáta Roberta Maxwella. Vo februári 1991 Robert Maxwell, rodák z Československa, triumfálne zakotvil v manhattanskom prístave so svojou jachtou Lady Ghislaine. Do New Yorku prišiel dokončiť obchodnú transakciu s cieľom prevziať upadajúci denník New York Daily News. Jeho príchod sledovali davy ľudí na nábreží, taxikári zastavovali autá, aby mu podali ruku, deti ho žiadali o autogram, a keď sa vybral na večeru do vychýrenej čínskej reštaurácie na Manhattane, čakali ho búrlivé ovácie hostí. O desať mesiacov nato zmizol z tej istej jachty a jeho mŕtve telo našli vznášať sa vo vode. V priebehu niekoľkých dní sa Maxwell stal medzi ľuďmi zosobnením chamtivosti a bezohľadnosti. Ešte nikto nikdy nezažil takýto neuveriteľný pád. Čo sa stalo? Ako je možné, že z muža, ktorého považovali za etalón morálky a slušnosti, sa vykľula nafúkaná, arogantná troska? Biografia Roberta Maxwella je príbehom o ambíciách, moci, narcizme, chamtivosti a sieti plnej intríg. John Preston mapuje jeho život od detstva, ktoré ako žid strávil v okupovanej východnej Európe, no venuje sa aj jeho neúspešným politickým ambíciám v šesťdesiatych rokoch, ktoré skončili obvinením z nezákonného obchodovania. Sleduje aj jeho vzkriesenie na poli vydávania novín, čo z neho urobilo mediálneho magnáta s neuveriteľným bohatstvom, ktoré mala zdediť jeho dcéra Ghislaine Maxwell. Tú v roku 2021 odsúdili za organizáciu detskej prostitúcie ako pravú ruku Jeffreyho Epsteina. Preston píše aj o Maxwellovej rivalite s Rupertom Murdochom, ktorá ho finančne zničila, ohrozila jeho zdravý rozum a pravdepodobne nepriamo priviedla k smrti. Dostal Maxwell infarkt a prepadol cez palubu? Bola príčinou jeho smrti samovražda alebo vražda, ktorú zosnoval Mosad či KGB? Málokto sa v dvadsiatom storočí vyšplhal tak vysoko ako Robert Maxwell. Nikto však nie je taký bohatý a mocný, aby unikol pred minulosťou. Knihu preložila Jana Kutášová Trajtelová. Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom. John Preston je britský novinár a spisovateľ. Pracoval ako umelecký redaktor v novinách Evening Standard a Sunday Telegraph. Napísal štyri romány, no od roku 2016 sa venuje prevažne písaniu literatúry faktu. Za knihu Pád: Záhada Roberta Maxwella získal v roku 2021 prestížne ocenenie Costa Book Award. S manželkou žije v Londýne.