Ako chutí tarantula či kvety petúnie? Kvety petúnie sú jemne pikantné a kvety sedmokrások príjemne aromatické. Poučná aj zábavná kniha rozhovorov s 25 slovenskými vedcami, vedkyňami a odborníkmi, ktorí sa venujú výskumu v oblastiach od astrofyziky cez medicínu či vývoj bioplastov až po skúmanie nových zdrojov potravy a ich nutričnej hodnoty. Zistíte v nej napríklad to, koľko ton materiálu z meteoritov a komét dopadne ročne na Zem, ako sa v Košiciach vyvíja 3D tlač titánových skeletov, ktoré môžu nahradiť kosti, a ako vyzerá elektrická aktivita v mozgu pri rozmýšľaní. Aj slovenskí vedci skúmajú oblasti, ktoré prinášajú svetový pokrok. Robia výskum v odvetviach, aké by vám ani nenapadli a výstupy z ich skúmania môžu byť užitočné pre váš každodenný život. Redaktorka Denníka N Zuzana Vitková vedcom a vedkyniam položila otázky, vďaka ktorým vám fakty z ich výskumov a toho, ako funguje svet, zostanú v pamäti aj bez čítania vysokoškolských skrípt. Vybrať do knihy len 25 rozhovorov bolo náročné, pretože na Slovensku je oveľa viac inšpiratívnych ľudí, ktorí majú o vede čo povedať. Kniha sa snaží priniesť čo najširší záber výskumných tém a cez niektoré rozhovory predstaviť aj osobné príbehy vedkýň a vedcov, ich pohľad na slovenskú vedu a dôvody, prečo sa rozhodli zostať na Slovensku alebo, naopak, odísť do zahraničia. Zuzana Vitková sa s popularizáciou vedy stretla prvýkrát na strednej škole, keď pomáhala ako dobrovoľníčka na festivale vedy Noc výskumníkov. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a od roku 2013 viedla vedecko-popularizačný portál science.sk. Ten od roku 2015 obsahovo spolupracoval aj s Denníkom N. V roku 2016 pôsobila ako PR manažérka v Slovenskej akadémii vied. Tri roky života strávila v Austrálii a cestovaním po svete, kým zistila, že sa chce vrátiť na Slovensko a písať o vede. Zuzana Vitková pracuje v Denníku N od roku 2020 ako vedecká reportérka a okrem textov tvorí aj vedecký podcast s názvom N2. V roku 2022 získala Novinársku cenu Slovenskej psychiatrickej spoločnosti NEZÁBUDKA. Urobila desiatky rozhovorov so slovenskými vedkyňami a vedcami. Na svojej práci má najradšej, keď sa ich môže pýtať na to, ako funguje svet okolo nás. Keď sa potom pozerá na Slnko, môže si aspoň vzdialene predstavovať erupcie, ktoré na ňom prebiehajú, či elektrickú aktivitu, ktorá jej popri premýšľaní prebieha v mozgu.

Text tejto knihy vznikol počas mesačného putovania Martina M. Šimečku Slovenskom. Reportáž bola publikovaná v Denníku N a u čitateľov vzbudila veľkú pozornosť, preto sme sa rozhodli vydať ju aj knižne.Martin M. Šimečka sa začiatkom júna 2022 vybral do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal v úmysle napísať ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú úlohu zohrala náhoda. Vybral si červenú značku, lebo sa tiahne celým Slovenskom, kopíruje Cestu hrdinov SNP a zároveň pútnikovi umožňuje túlať sa po horách bez toho, aby musel premýšľať o cieli. „Medzi turistom a pútnikom je dôležitý rozdiel,“ píše Petr Koubský v úvode knihy. Ten prvý sa podľa neho pohybuje po povrchu, ten druhý sa ponára do hĺbky – do krajiny, do seba, do tradície a zaoberá sa skôr vnútornými než vonkajšími dojmami. Málo fotografuje, trochu premýšľa, riadi sa náhodou, môže sa stratiť.Aj Šimečka niekoľkokrát zišiel z cesty, no to mu umožnilo stretnúť ľudí žijúcich na samotách a v zabudnutých kútoch Slovenska, rozprávať sa s nimi, prijať ich pohostinnosť, počúvať ich a sprostredkovať nám Slovensko zabudnuté, rozčarované, nedôverčivé, ale aj duchovné a veľkorysé. Prečítajte si rozhovor alebo vypočujte podcast s Martinom M. Šimečkom a Monikou Tódovou o jeho putovaní. Martin M. Šimečka (1957) do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa a v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydalo české vydavateľstvo Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech). V knižnej edícii Denníka N mu v roku 2017 vyšla kniha Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi) a v roku 2020 Telesná výchova (Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli).

Prečo tento príbeh? Stačí to na zmenu alebo je to boj, ktorý sme ako civilizovaná spoločnosť ešte nevyhrali?Americké reportérky Jodi Kantor a Megan Twohey, ktoré v roku 2018 získali prestížnu Pulitzerovu cenu, prinášajú strhujúce rozprávanie o sexuálnom obťažovaní v šoubiznise, ktoré pomohlo naštartovať celosvetové hnutie #MeToo. V októbri 2017 publikoval časopis New York Times ich článok plný rozhovorov s herečkami, bývalými zamestnankyňami a ďalšími ženami v blízkosti producenta Harveyho Weinsteina, ktoré odhalili znepokojivé obvinenia o sexuálnom obťažovaní a utajených mimosúdnych vyrovnaniach. Obe novinárky sa pustili do precízneho odkrývania zamlčiavaných skutočností, ktoré prinútili niekoľko z najslávnejších žien sveta porušiť dohodu o mlčanlivosti a postaviť sa tvárou v tvárou sexuálnemu predátorovi a celému tímu jeho právnikov a súkromných detektívov. No o tom, čo nasledovalo po zverejnení článku, sa dovtedy nikomu ani nesnívalo. V priebehu niekoľkých dní sa otvorila Pandorina skrinka a k zneužívaniu a sexuálnemu obťažovaniu sa začali priznávať ďalšie a ďalšie ženy, ktoré trpeli celé desaťročia. V nasledujúcom roku sa na pranier dostali stovky mužov za obťažovanie a nevhodné zaobchádzanie s kolegyňami a ďalšími ženami zo svojho okolia. Jodi Kantor a Megan Twohey prinášajú desivé svedectvo o moci a kultúre, ktorá nútila ženy zamlčiavať sexuálne zločiny a chránila páchateľov pred zodpovednosťou. Autorky vás prevedú novinárskou cestou až k počiatkom zmeny spoločenskej paradigmy. Ponúknu vám príbehy žien, ktoré mali odvahu prehovoriť pre dobro iných žien, pre budúce generácie, no najmä pre seba.Knihu preložila Andrea Tomová.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorkou.Vypočujte si ukážky z knihy Stalo sa to aj mne:Prvý telefonát Ako umlčať obete, časť 1Ako umlčať obete, časť 2Jodi Kantor je americká novinárka a komentátorka časopisu New York Times Magazine, kde sa venuje témam pracovného prostredia, technológie a rodovej rovnosti. Od roku 2007 píše o Obamovcoch a jej práca v roku 2012 vyústila do vydania knihy The Obamas. Pravidelne prispieva aj do relácie CBS This Morning. V roku 2018 získala Pulitzerovu cenu a časopis Time ju zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta. Megan Twohey je americká novinárka časopisu New York Times Magazine. Pracovala ako investigatívna reportérka pre Reuters, Chicago Tribune a Milwaukee Journal Sentinel. Venuje sa témam zneužívania a sexuálneho obťažovania v lekárskom prostredí a pomohla odhaliť čierny trh s adoptovanými deťmi. V roku 2018 získala Pulitzerovu cenu. Napísali o knihe:„Kniha Stalo sa to aj mne sa číta sčasti ako triler, sčasti ako obžaloba hnijúceho systému. No v konečnom dôsledku sú hlavnými hrdinkami trpiace ženy, ktoré odmietli ďalej mlčať.“ - The Atlantic„Stalo sa to aj mne je kniha, ktorá podrobne opisuje zákulisie škandalózneho odhalenia kauzy Harveyho Weinsteina a ktorá sa okamžite po vydaní zaradila medzi klasiku investigatívnej žurnalistiky. Ak vám spadla sánka, keď ste sa o prípade dočítali v novinách, pripravte sa na to, že vám tentoraz padne až na zem, keď Jodi Kantor a Megan Twohey vyrozprávajú, ako odhalili, čo sa deje na pozadí filmového priemyslu: tajné stretnutia, nepríjemné telefonáty, či súkromné správy s herečkami, ktoré váhali, či s obvineniami vyjsť na verejnosť – Ashley Judd ako stoická bojovníčka; Gwyneth Paltrow ako obozretná spojka, ktorá pomáhala reportérkam s vyhľadávaním ďalších zdrojov.“ - Monica Hesse, The Washington Post

V rokoch 1932 – 1933 zomreli takmer štyri milióny Ukrajincov, ktorých nechal vtedajší režim vyhladovať. Hladomor však predstavoval len polovicu príbehu. V čase, keď na vidieku umierali roľníci, zároveň sovietska tajná polícia zaútočila aj na ukrajinské intelektuálne a politické elity. Kým sa hlad šíril, rozbehla sa ohováračská kampaň a represie namierené proti ukrajinským intelektuálom, profesorom, kurátorom v múzeách, spisovateľom, výtvarníkom, duchovným, teológom, štátnym zamestnancom a úradníkom.Novinárka a spisovateľka Anne Applebaum detailne opisuje, ako sa to vôbec mohlo stať, kto bol za túto tragédiu zodpovedný a aké mala následky. Informácie čerpá z množstva archívnych materiálov a zo spomienok preživších, ale aj z prác ukrajinských vedcov. Ponúka svedectvá tých, ktorí prežili, a vykresľuje, čo dokážu ľudské bytosti, keď ich hlad privedie k šialenstvu. Ukazuje, ako nemilosrdne sovietsky štát využíval propagandu, aby poštval susedov proti sebe a vyhladil údajné protirevolučné živly. Po hladomore nasledoval útok na ukrajinské kultúrne a politické vedenie. Sovietsky zväz zároveň poprel, že k hladomoru vôbec niekedy došlo. Sovietske orgány boli rozhodnuté, že Ukrajina by sa mala vzdať svojich národných ašpirácií a mala by byť pochovaná aj skutočná história krajiny spolu s miliónmi obetí. Kniha Červený hladomor je tragickou stigmou v dejinách dvadsiateho storočia, ale aj spomienkou na tých, ktorí sa stali terčom Stalinovho cieleného štátneho teroru. Knihu preložil Samuel Marec.Prečítajte si rozhovor s autorkou a ukážku z knihy.Anne Applebaum je americká novinárka a spisovateľka. Pôsobila ako komentátorka novín Washington Post, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Spectator a na svetových univerzitách prednášala o americkej, britskej a európskej politike. Venuje sa najmä problematike sovietskeho Ruska a východnej Európy. V roku 2004 získala Pulitzerovu cenu za knihu Gulag: A History. V slovenskom preklade vyšla v roku 2020 jej kniha Súmrak demokracie. S manželom žije v Poľsku a vo Veľkej Británii.

Veronika Folentová sa už roky ako novinárka venuje zdraviu a zdravotníctvu. Pri práci na svojej prvej knihe s názvom Ako byť šťastný? si uvedomila, ako veľmi náš celkový pocit zo života ovplyvňuje zdravie a fyzická kondícia. A že niekedy naše zdravotné problémy vyriešia aj malé zmeny v jedálničku či pri sedení. Preto sa desiatich popredných slovenských odborníkov a odborníčok spýtala, ako sa o seba starať, aby sme prežili čo najviac aktívnych rokov v dobrom zdraví bez bolesti a liekov. So svojimi respondentkami a respondentmi sa rozprávala o tom, ako predísť najčastejším ochoreniam, ktoré trápia slovenských pacientov, o ich príznakoch, prevencii a liečbe. Ako sa starať o srdce, oči či pľúca? Ako predísť civilizačným ochoreniam? Čo je zdravý spánok a prečo je dôležitý? Čo robiť, aby sme znížili riziko rakoviny? A ako sa správne hýbať? V knihe nájdete rozhovory: - s kardiológom Robertom Hatalom o srdci - s pneumologičkou Katarínou Dostálovou o pľúcach - s oftalmologičkou Veronikou Kurilovou o starostlivosti o oči - s gastroenterológom Ladislavom Kuželom o strave - s trénerom Petrom Patákom o pohybe - s imunologičkou Jaroslavou Orosovou o imunite - s psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou o duševnom zdraví - s neurogenetikom Tomášom Eichlerom o spánku - s urológom Jánom Švihrom o prostate a penise - s gynekologičkou Zuzanou Kosibovou o vagíne a prsiach Veronika Folentová (1987) vyštudovala žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas školy začala pracovať v denníku SME, kde pôsobila do roku 2014. Vtedy s časťou redakcie odišla na protest proti vstupu Penty do vydavateľstva. Odvtedy pôsobí v Denníku N a venuje sa najmä zdravotníctvu. V roku 2013 s Jánom Krempaským vyhrali slovenské kolo EU Health Prize for Journalists. V roku 2018 dostala čestné uznanie Novinárskej ceny za rozhovor. V roku 2021 získala Novinársku cenu za sériu rozhovorov o covide. V roku 2022 vyšla v knižnej edícii Denníka N kniha Ako byť šťastný?, na ktorej spolupracovala s Vitaliou Bellou.

Či sa nám to páči, alebo nie, náš svet sa točí okolo peňazí, no málokedy sa nad tým pozastavíme. Čo sú vlastne peniaze? Odkiaľ pochádzajú? Môžu sa niekedy úplne minúť? Čo je to za prostriedok, ktorý poháňa svetový obchod, revolúcie a objavy, inšpiruje vedu, filozofiu, ale aj umenie?Táto kniha odhaľuje fascinujúce súvislosti medzi peniazmi a významnými historickými udalosťami, ktoré by vám zrejme nikdy ani len nenapadli. Možno viete, že rímski cisári financovali svoj životný štýl znehodnocovaním vlastnej meny, no zrejme ste si neuvedomili, ako úzko táto devalvácia súvisí s pádom Rímskej ríše. A kto vedel, že Charles Darwin prišiel o majetok špekuláciami s akciami železníc a že jeho evolučná teória čiastočne pramenila z jeho záujmu o ekonómiu?Írsky ekonóm David McWilliams pozýva čitateľov na poučnú a často prekvapivú cestu históriou peňazí. V knihe Peniaze – Príbeh ľudstva mapuje vzťah ľudí a peňazí, počnúc prvými počítadlami v starovekej Afrike cez starogrécke mince až po vznik amerického dolára a dnešných kryptomien. Na tejto prechádzke dejinami sa stretnete s množstvom osobností, ktoré inovovali používanie peňazí, narúšali chod spoločnosti a zmenili náš spôsob života.David McWilliams odhaľuje tajomstvá a silu peňazí, vysvetľuje, prečo na nich záleží a ako formujú náš svet.Knihu preložila Jana Melcerová.Prečítajte si ukážku z knihy a rozhovor s autorom.David McWilliams je írsky ekonóm, spisovateľ a novinár. Píše stĺpčeky pre Irish Times, moderuje svoj podcast a je spoluzakladateľom ekonomických a knižných festivalov Dalkey Book Festival a Kilkenomics. Zároveň pracuje ako mimoriadny profesor na Trinity College v Dubline. Napísali o knihe:„David McWilliams je najlepší sprievodca históriou ekonómie, akého poznám. Vo svojej knihe vysvetľuje fungovanie sveta prostredníctvom peňazí a je to naozaj zábavné čítanie. McWilliams je typ spisovateľa, vďaka ktorému sa cítite inteligentne, pretože vám pomáha pochopiť to, čomu ste nikdy predtým nerozumeli.“ – Simon Kuper, spisovateľ„Úchvatná, rozsiahla a nápaditá jazda históriou a budúcnosťou peňazí od autora, ktorý im skutočne rozumie. Ak ste podobne ako ja nikdy celkom nepochopili, odkiaľ peniaze pochádzajú alebo čo sú, táto kniha je pre vás.“ – Prof. Brian Cox

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch.Prečítajte si ukážku z knihy. Etienne Cornevin (26. júl 1950, Kamerun – 2. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave. O autorovi: Alexander Balogh (1946) po absolvovaní štúdia chémie pôsobil ako výskumný pracovník a pedagóg na Lekárskej fakulte UK. Neskôr pracoval v niekoľkých médiách a reklamnej agentúre, od roku 1993 do konca roku 2014 pôsobil v denníku SME, od roku 2015 je redaktorom kultúry Denníka N. Je autorom knihy Ján Langoš. Strážca pamäti (Cena Dominika Tatarku 2016), svojimi textami je zastúpený vo viacerých kolektívnych publikáciách a zborníkoch.